Keď čítam zlomky z Aristippa, neverím mu ani slovo, ale – usmievam sa. Prečo? Veď ako prvý zo Sókratových žiakov bral za svoje učenie peniaze. V deň, keď jeho majster čakal vo väzení na čašu bolehlavu obklopený priateľmi, on hodoval na neďalekom ostrove. Pre jeho záľubu vo voňavkách, ho považovali za zmäkčilého. Učil, že najvyšším dobrom je rozkoš.
Usmievam sa, pretože filozofom sa tu stáva niekto, kto nepôsobí nasledovaniahodne. Nemožno o ňom čítať bez zdvihnutého obočia, pochybností či skrytých otázok o jeho skutočných zámeroch. Sú jeho filozofické tézy špekulantstvom, šikovným manévrom, aby si vždy mohol robiť to, čo práve chce? A ako možno jeho učenie a konanie považovať za súčasť sókratovskej etiky? Napriek tomu – ešte iba včera som ho čítala a dnes už o ňom píšem, to sa mi veru nestalo s rozumným Antisthénom.
Na Aristippovi je čosi, čo nepochybne zaujme. Má neprehliadnuteľný štýl – vyzerá elegantne v jednoduchom plášti, aj v purpure. A je nedajbože, bližšie k mojim slabostiam i k ovzdušiu kultúry, ktorej som súčasťou, smejem sa a posudzujem, pretože podobnosť je väčšia, ako som si to prvotne pripustila. Veď hoci mám v úcte Diogenovu sebestačnosť, predsa chodievam nakupovať každý deň. A aj keď obdivujem Sókrata, ktorý vyučuje zadarmo, za svoje rozhovory s filozofmi pre literárny časopis si nechávam platiť. Uškrniem sa z navoňaného Aristippa, no na mojom stolíku by ste našli flakón s toaletnou vodou, ktorej základ obsahuje ambru, santalové drevo a pižmo.
Práve pri niečom takom banálnom, ako je používanie voňavky si uvedomím, ako sa nemení konanie človeka, ale pohľad spoločnosti naň. V antických časoch bol navoňaný muž vnímaný ako perverzný. Aristippovi sa páčili vône, a tak musel ísť proti väčšinovému pohľadu na to, ako sa má správať, musel vybočiť z rodovej úlohy určovanej spoločnosťou. Dnes je navoňaný muž tým civilizovaným. Mne voňavky vždy pripomenú mamu a jej brata, pretože obaja majú na ne slabosť. Uvažujem o parfumoch, napriek tomu, že ich používanie už nie je vnímané negatívne, ako o slabosti preto, lebo aj moji rodinní príslušníci o nich zakaždým hovorievali so zasneným a zároveň zahanbeným úsmevom, ako spiklenci. Voňavky odjakživa patrili do oblasti neužitočného prepychu. No mama napriek tomu, že sa starala o štyri deti, dokázala minúť nemalú sumu na luxusný parfum. Obdivovala som ju za to, pretože to bolo vychýlením z obdobia končiaceho socializmu, v ktorom sme všetci žili v panelákoch, v rovnako zariadených bytoch, aj naše životy sa podobali. No doteraz mám v pamäti, ako vyzerali mamine flakóny. Ich prítomnosť v byte som si ako dieťa uvedomovala rovnako, ako niekto vníma sochy – ako estetický objekt, ktorý je nad praktickým účelom. Spomínam na staroružový flakón v tvare nosa a úst s nápisom Dalí i na ten v tvare tmavomodrej gule so slnkom, hviezdami a mesiacom.
Podľa Aristippa je rozkoš ako hladký pohyb, ktorý plynie slobodne, iste, zdá sa mi, že podobne ako vôňa. Tento filozof nikdy nepresadzoval bezbrehý, zvierací hedonizmus, jeho vnímanie rozkoše bolo vždy kultivovaným. Prvky zo sókratovskej etiky, ktorej základ spočíva v dokonalom sebaovládaní, infiltruje do príťažlivej podoby vedomím kontrolovaného užívania pôžitkov.
Nenechajme sa pomýliť, aj u neho je prvoradým záujmom ovládnutie seba samého. Skrotenie vášní bolo pre Grékov kľúčové. No Aristippos na rozdiel od asketických techník úplného odriekania, chce mať seba samého pod kontrolou aj pri napĺňaní túžby. Cestou podľa neho nie je vzdať sa všetkých pôžitkov, ale si ich pripustiť, užívať ich, a napriek tomu nestratiť samého seba.
Aj nám to asi uprostred konzumného spôsobu života, z ktorého je zaťažko uniknúť, môže pripadať ako dostupná filozofická cesta. Spoločnosť nás presviedča, podobne ako to svojho času hlásal Aristippos, že rozkoš je najvyšším dobrom, že máme oprávnenie na uspokojenie akýchkoľvek túžob, nárok na orgazmus v akomkoľvek veku, že si môžeme navrhnúť svoj život tak, aby sme ho prežili príjemne. Nepotrebujeme náboženstvo, keď máme šaty, topánky, kabelky a voňavky, ktoré rozvinú našu identitu, keď môžeme cestovať, jesť, tancovať. Napriek tomu naďalej hľadáme zmysel, pýtame sa – stačí to? Máme si Aristippa predstaviť ako akéhosi filozofa povrchnosti, ktorý prichádza z minulosti a sníma z nás bremeno neurózy svojím vhľadom veselého proroka a dobrého spoločníka, vďaka ktorému ostal vo svojej dobe nepochopený?
Závažnosť jeho filozofického odkazu zrejme spočíva v niečom inom – uchovať si vzťah k sebe samému a rozumieť tomu, čo nás utvára napriek rôznym spoločenským tlakom. Sme definovaní aj našimi túžbami, ale nielen nimi, niekedy aj ich absenciou. Ja napríklad vôbec nemám vzťah k voňavkám, je mi z nich ťažko na žalúdku, vadia mi aj aromatické kvety, ak sú v interiéri. Môj parfum, dar od mamy, používam ho zriedka. Napriek tomu rozumiem tomu, že pre niekoho môže byť vôňa naplnením predstavy blaženého života. Voňavky, šaty a kabelky sa nemôžu stať podstatou našej osobnosti, sú iba jedným z jej prejavov.
Pre mamu bola voňavka súčasťou osobnosti a zmena vône bola vždy zmenou duchovnou. Keď som sa jej pýtala, kde začala jej slabosť pre voňavky, odpovedala mi, že v prvej spálni jej rodičov, bol v nej starožitný mahagónový stolík s obrovským zrkadlom a na ňom mala jej mama položený parfum s rozprašovačom a strapcami. Stará mama bola hlboko veriacou katolíčkou, no do obyčajných dní plných práce, odriekania, starosti o deti a pôstov si prepašovala kúsok blaženosti.
Aristippos stotožňuje blaženosť s vlastnou slobodou, nie so spoločenským postavením alebo vonkajšími okolnosťami. Jeho heslom sa stalo „všade som cudzincom“, čo poukazuje na to, že sa zrieka politického myslenia, neuvažuje o vzťahoch medzi ľuďmi ako o vzťahu ovládajúceho a ovládaného. Preto aj k sicílskemu tyranovi Dionysiovi prichádza ako slobodný muž, aj keď žije z jeho priazne. A opäť vidíme filozofa správať sa nedôstojne. Kľačí na kolenách pred tyranom a prosí o peniaze, s odôvodnením, že on za to nemôže, že Dionysios má uši na kolenách.
Mohli by sme povedať, že takto sa prejavuje pokrytec. Mne sa však zdá, že Aristippos predsa len žartuje. Dokáže sa sám seba zastať a to tak, že prevráti perspektívu nelichotivej udalosti. Nechýba mu irónia, hravo dokáže posúvať významy. Poskytuje odpovede, po ktorých už akoby nemohol nasledovať racionálny argument, pretože ani Aristippov nebol z rodu tých vážnych, ale komických. A ak proti niečomu bojuje, azda je tým práve nemenná vážnosť.
So skutočnosťou skôr flirtuje, rád strieda roly. Jeho téza „všade som cudzincom“ hovorí veľa aj o jeho spôsobe života. Nie je zadumaným filozofom, ktorý sa kedykoľvek zastaví, stojí a premýšľa, ktorý každý deň prichádza na ten istý trh, aby dôkladne skúmal každú vec v rozhovore s blízkymi priateľmi, skôr je majstrom pohybov a povrchov, bol tu aj tam a aj teraz, keď sa ho snažíme zachytiť, už je inde, pripravený získať si nás dôvtipnou poznámkou na svoju stranu. Jeho počiny i nápady sú intenzívne, prekvapujúce i prchavé ako vôňa.
Keď na jednej hostine rozkázal tyran Dionysios, aby sa všetci obliekli do purpuru a zatancovali pred ním, filozof Platón to odmietol so slovami, „Nemohol by som si obliecť ženské šaty“, Aristippos sa však prezliekol a pred tancom poznamenal: „Veď ani na Bakchových slávnostiach sa rozumná žena nepokazí.“ Platón cituje Euripidovo dielo Bakchantky, aby podložil svoje konanie, predstavujem si, že sa tvári vážne a dôstojne. Aristippos cituje toho istého autora, aby vysvetlil prečo sa zachová úplne opačne, a zdá sa mi, akoby sa pritom uškŕňal a odbehol si zatancovať. Platónova reakcia vyznieva ako moralizovanie, Aristippova má bližšie k hre a imaginácii. Ale aj jeho filozofii, podľa ktorej dokáže samého seba ovládnuť napriek užívaniu pôžitkov. Ako to dokáže?
Jankélévitch spomína, že irónia vo vzťahu k sebe samému je umením letmého dotyku, a tento postreh sa podľa mňa presne hodí na Aristippovu filozofiu. Na rozdiel od ľudí, ktorí sa berú privážne a angažujú sa v každej minúte svojho života, idú do hĺbky svojich emócií, a preto sú aj ľahko zraniteľní, ironik Aristippovho typu sa nikdy nedáva skutočnosti napospas „celý“. Veď preto azda aj hovorí o svojom vzťahu s héterou Laidou „Ja mám Laidu, ale Laida nemá mňa.“ Podobný princíp možno uplatniť na čokoľvek v našom živote.
Aristippos sa díva na svet ako ironik – a ironik, ako píše ďalej Jankélévitch, sa díva skôr spôsobom Erika Satieho len „kútikom oka“ – „pohráva sa so všetkými citmi, no netrvá na nich.“ Predstavujem si, že Aristippos je podobne ako Satie, v istom zmysle skladateľom komických miniatúr, jemných, dôvtipných narážok, ktorými si v živote zariadi všetko, čo potrebuje. Klávesov sa dotýka zľahka a hravo nimi prebehuje sem a tam.
Vie sa prispôsobiť akémukoľvek miestu, času aj osobe, každej životnej situácii. Keď potrebuje vzdelanie, ide za Sókratom, keď túži po zábave, vyhľadá kráľovský dvor. V tom spočívala jeho múdrosť. Timón si ho síce doberal, že je zmäkčilý, no keď čítam jeho slová: „…a aká zmäkčilá je povaha Aristippa, ktorý sa zľahka dotýkal a ohmatával všetko klamné,“ predstavujem si, že to bolo naopak, ako píše Timón. Aristippos si uvedomoval, že pôžitky sú klamné, a preto sa ich dotýkal len zľahka.
Umenie letmého dotyku v kontakte so skutočnosťou je možné vždy iba do tej miery, do akej dokážeme zaujať postoj, čo si z tej skutočnosti vyberieme. Ani voňavku si nemožno na seba vyliať celú, len sa ňou jemne postriekať.
Odpoveďou na to, prečo sa pri Aristippovi usmievam, je nakoniec to, že predsa aj on sa usmieva. Nadľahčuje seba, a aj skutočnosť. Je otvorený možnostiam, neberie sa privážne, no predsa len si váži sám seba. Dokáže byť vo vzťahu k sebe ironickým, veď keď mu tyran Dionýsios povie, že z neho nemá žiaden úžitok, filozof mu odvetí: „Máš pravdu, lebo keby si nejaký úžitok zo mňa mal, tyranskej vlády by si sa už dávno zbavil.“ Jeho irónia však triafa oboma smermi, zdá sa, akoby bola v istom zmysle výchovná, ak je výchovou všetko, čo nás vytrhne zo systému našich samozrejmých predstáv, ak smeruje rovnako ku mne, ako aj k tebe.
Gréckych filozofov poznáme ako tých, ktorí dokázali zvládať všetky životné situácie, aj tie najťažšie, v dokonalom sebaovládaní. Sókratés vypije svoju čašu bolehlavu a vďaka filozofii nemá po tomto úkone ani žiadne fyzické prejavy bolesti. Seneka pokojne prijme rozsudok smrti od Neróna a podreže si žily. Obaja sú v hodine svojej smrti obklopení priateľmi, ktorí ich odchod znášajú ťažšie ako oni sami. Keď sa Aristippovi vysmievali, že sa na lodi, ktorej hrozilo stroskotanie, bál a triasol rovnako ako „nefilozof“, tvrdil, že sa nebál o ten istý život. Bál sa, pretože jeho život má váhu. Namiesto neotrasiteľnosti je prirodzený, namiesto pokoja ľudský, neskôr hravo ironický. Uvedomuje si hodnotu poznania a pri filozofovaní si ako jediný z antických filozofov rozšafne kvapká voňavý olej do kúpeľa.
Literatúra
Andrej Kalaš, Vladislav Suvák, Jaroslav Cepko: Zlomky Aristippa z Kyrény. Bratislava: Univerzita Komenského. 2022.
Hudba
Erik Satie: Tyrolienne Turque (Kútikom oka)
Vôňa
Lagerfeld Sun Moon Star
Salvador Dalí Dalissime
Laura Biagotti
Laura Kladeková (1985) študovala filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na FF PU a obhájila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Publikuje v časopisoch Fraktál, Vertigo a v Rádiu Devín.
