„S nepriznanou sympatiou k Narcisovi
(ako všetky siroty,
ktorých jedinou odpoveďou
na odvrhnutie
je vlastná tvár)“
Jozef Palaščák
Slová ako psychopat, sociopat či narcista, narcis sú v ostatných rokoch, nanešťastie, súčasťou popkultúrneho slovníka mnohých médií, politikov, ale aj bežných rozhovorov, spomeňte si, kedy naposledy ste takto niekoho označili aj vy sami. Súčasnosť ostrí hrany a pojmy, ktoré kedysi patrili výlučne do terminologického penza lekárov či sa s nimi metaforicky pracovalo v umení, strácajú vecný obsah a napĺňajú ho skôr (negatívnym) emocionálnym. Možno je práve toto ideálny čas ohliadnuť sa a pripomenúť si text, ktorý podobné otázky tematizuje a vyvoláva, no nerobí to so zámerom súdiť či ublížiť, skôr konštatovať, prinajlepšom vychutnať si život prózy Jean Jacques Rousseau Prechádzky snívajúceho samotára.
Protagonistu azda najslávnejšej Rousseauovej prózy (Bratislava 2001, prel. Adriana Lastičová) môžeme vnímať ambivalentne. Na jednej strane ide o romantického hrdinu, rojka, milovníka prírody a detského smiechu, ktorý je vinou spoločnosti odsúdený na život v samote a opustení, s ktorým môžeme dokonca súcitiť či sa nad ním rozľútostiť. Na druhej strane ide o intelektuála, ktorý si samotu volí dobrovoľne, keďže sa pre neho stáva azylom pred „skazenou“ dobovou spoločnosťou; jej vplyv na vlastné správanie a zmýšľanie si uvedomuje: „som sám sebou, len keď som sám, inak som hračkou tých, čo ma obklopujú“ (Rousseau 2001, s. 158). Vyčleňovanie sa a samota Rousseauovho protagonistu sú motivované priam existenčne (prenasledovanie, rozchod s partnerkou) a toto autocentrické uvažovanie ovplyvňuje každý jeho krok, každú situáciu, bez ohľadu na to, či ide o náhlu zmenu jeho spoločenského postavenia alebo kúpu jabĺk od chudobného dievčatka, všetko vníma cez prizmu dosahu na vlastné ego. Uvažuje, nakoľko je výsledok potrebný, resp. osožný pre neho samotného, aký pocit v ňom jeho vlastné konanie vyvoláva. Všetko to analyzuje vo svojej samote, konfrontuje sa výhradne sám so sebou, čím na jednej strane „kultivuje“ svoju osobnosť a spoznáva sám seba, no zároveň sa dobrovoľne oberá o možnosť konfrontácie. Nie však preto, že by iný názor nebol „dostupný“, ale z dôvodu zacielenia sa výhradne na ten vlastný. Vzhľadom na to sa teda vynára otázka, či je samota protagonistu „len“ utiekaním sa do vlastného sveta, alebo môže nadobudnúť aj charakter preexponovaného sústreďovania sa na vlastnú osobu. A tiež, je tento rousseauovský narcizmus nedostatkom textu alebo skôr, aj vzhľadom na autobiografickú a filozofickú povahu prózy, súčasťou charakteru Rousseauovho protagonistu?
Erich Fromm o narcizme hovorí: „Ja som to pochopil tak, že narcistický človek je taký človek, pre ktorého je realita len to, čo sa deje subjektívne. Jeho vlastné myšlienky, jeho vlastné pocity a tak ďalej sú skutočné; predstavujú realitu. Malé dieťa je teda extrémne narcisistické, lebo preňho ešte neexistuje vonkajšia realita. Psychotický pacient je extrémne narcistický, lebo jeho realitu tvorí iba jeho vnútorné prežívanie. Väčšina z nás je viac či menej narcisistická, to znamená, že nás viac či menej láka považovať za skutočné iba to, čo je v nás, a nie to, čo sa vzťahuje na iného človeka. Myslím si, že pre pochopenie človeka, čiže pre pochopenie nás samých, je pochopenie narcizmu jednou z najdôležitejších vecí“ (Fromm, s. 228). Aj Rousseauov protagonista sa sústreďuje na vlastný svet a vytvára si jeho systém, ktorý prostredníctvom textu „vyzdvihuje“, argumentujúc v jeho prospech. Stáva sa „najdôležitejším“ nielen sám pre seba, ale takto sa vníma aj vo vzťahu k spoločnosti, hoci si zároveň uvedomuje vlastné nedostatky: „Celé dnešné pokolenie vidí len omyly a predsudky v citoch, ktorými sa živím ja sám, pravdu nachádza, samozrejme, len v systéme protikladnom k môjmu, ako by ani nechcelo uveriť, že sa k nemu hlásim úprimne, a ja sám […] nachádzam v ňom neprekonateľné ťažkosti […], ktoré mi však nebránia, aby som v ňom zotrvával. Som teda medzi smrteľníkmi ja jediný múdry, ja jediný osvietený?“ (Rousseau 2001, s. 44). Meradlom „pravdivosti“ je protagonistova „filozofia“, a to nielen pre neho samotného, ale, z jeho uhla pohľadu, aj pre spoločnosť. Všetko sa vymedzuje buď voči nej, alebo v súhlase s ňou, nič mimo neexistuje. To si protagonista uvedomuje, preto sa, azda čiastočne ironicky, sám považuje za „jediného múdreho“, „jediného osvieteného“.
V Prechádzkach snívajúceho samotára narcizmus úzko súvisí so samotou, ktorá je pre protagonistu východiskom bez ohľadu na to, či je spoločnosťou akceptovaný alebo zaznávaný. Už v období, keď bol plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, samotu vyhľadával. Ako k tomu podotkol L. Feuchtwanger: „Samota ho osvěžovala. Když pozoroval lidi z dálky, jejich slabosti bledly, člověk pak od nich nepožadoval vlastnosti, které prostě neměli“ (Feuchtwanger 2010, s. 29). Pred vylúčením zo spoločnosti bol protagonista ochotný prekonať svoj nesúhlas s väčšinovými postojmi a zo svojej samoty vystúpiť. Hoci nerád, zúčastňoval sa spoločenských akcií, jednak kvôli svojmu postaveniu a jednak preto, aby sa mohol konfrontovať s tým, ako v spoločnosti vystupujú ostatní, tí, ktorými vo svojej samote pohŕdal: „A tak medovníky lietali na všetky strany, dievčence a chlapci pobehovali, drgali sa navzájom, išli sa dokaličiť; všetkým sa to zdalo veľmi zábavné. Robil som, čo ostatní, nechcel som sa dať zahanbiť, hoci som sa vo svojom vnútri veru nebavil tak dobre ako oni“ (Rousseau 2001, s. 155). Protagonista zdôrazňuje vlastný postoj, nepúšťa sa však do otvorenej konfrontácie, dokonca sa prispôsobuje. Sám v sebe a pre seba však rozvíja vlastnú vnútornú „polemiku“, a hoci by ňou mohol oponovať väčšine, v rámci zachovania statusu a pohodlia s ním spojeného sa odmieta konfrontovať. No po tom, čo sa „umiernený“ narcis mení na ohrdnutého, stáva sa pre neho práve písanie a filozofovanie prostriedkom na vybavovanie si účtov so spoločnosťou, ktorá ho neprijala.
„Narcistický človek žije kŕmením svojho narcizmu. Narcistický človek je strašne neistý, pretože žiadne jeho pocity, nič z toho, nie je založené na skutočnosti. Niečo tvrdí, ale jeho tvrdenie nie je výsledkom myslenia, ohľaduplnosti, práce, kontaktu s tým, o čo ide, platí to jednoducho preto, že to povedal“ (Fromm, s. 230). Čosi podobné prežíva aj Rousseauov protagonista, keď sa pokúša o akési formálne dobrodinectvo: „Vtedy som zažil jeden z najkrajších výjavov, aké môžu potešiť ľudské srdce, keď som videl vôkol seba radosť spojenú s detskou nevinnosťou. Pretože ju prežívali aj diváci naokolo, a mňa, čo som k nej prišiel tak lacno, navyše tešilo vedomie, že je mojím dielom. […] Ak nevidím spokojnosť, ktorej som pôvodcom, aj keby som si ňou bol istý, tešil by som sa z nej iba napoly“ (Rousseau 2001, s. 156). Obraz človeka tešiaceho sa nielen z pohľadu na deti, ale predovšetkým z toho, že si uvedomuje vlastnú radosť i radosť ľudí stojacich naokolo, ktorej je navyše pôvodcom, pôsobí pomerne sentimentálne. Primárne však ide o akýsi sebaklam; protagonista, hoci sa snaží v čitateľovi evokovať dojem, že ho iba ľudsky teší videná situácia, má tendenciu egocentricky sa stavať do pozície mimo, z ktorej si voľká v inakosti vlastného pocitu.
Po vylúčení zo spoločnosti sa už protagonista prestal kontrolovať, „nemal čo stratiť“, mohol svoje myšlienky prezentovať naplno a prostredníctvom textu vyjadriť postoj k ľuďom: „Bol by som miloval ľudí aj navzdory im samým. Prestali byť hodnými mojej lásky, keď prestali byť ľuďmi. Sú pre mňa cudzí, neznámi a ľahostajní, lebo to tak sami chceli“ (Rousseau 2001, s. 5). Pozornosť zameriava predovšetkým na seba a vinu za vlastnú samotu kladie iným. Tu však dochádza k tomu, že najhorším následkom vyčlenenia nie je samota, keďže protagonista ju aj predtým intenzívne vyhľadával, ale zranené narcistické (narcisoidné?) ego, prekazená snaha dosiahnuť vytúžený úspech. Keďže spoločnosť odmieta hrdinovu otvorenosť, jeho reakciou je vyhranenie sa voči nej a jej „zavrhnutie“. Nedochádza však k tomu, že by sa Rousseauov protagonista utiahol do seba, zanevrel na spoločnosť a prestal na ňu akokoľvek reagovať. Práve naopak, svoju filozofiu sa pokúša obhájiť, no tým sa ešte väčšmi zameria na seba a svoju „pravdu“: „Zvráti jedna neriešiteľná námietka vo veciach natoľko presahujúcich ľudské chápanie celú, akokoľvek pevnú sústavu doktríny, pekne pospájanej a vystavanej s toľkou rozvahou a starostlivosťou, tak dobre prispôsobenú môjmu rozumu, srdcu, celej mojej bytosti, a potvrdenú vnútorným súhlasom, ktorý, ako cítim, chýba všetkým ostatným?“ (Rousseau 2001, s. 41). Protagonista sa sám vyčleňuje, vytvára si vlastný svet, ktorému rozumie výhradne on. Konštatuje, že ostatní do tohto sveta patriť nemôžu, keďže „neoplývajú“ kladmi, ktoré sú vlastné iba jemu. Samotár si volí život vo vlastnej samote bez ohľadu na to, čo sa deje okolo neho, ide mu len o vlastnú spokojnosť, preto nemá potrebu svoje konanie či uvažovanie pred ostatnými obhajovať. No narcis vystupuje ako „autorita“, neustále potrebuje presviedčať seba i ostatných o svojej „pravde“.
Navyše, po vyčlenení sa Rousseauov protagonista ešte väčšmi upiera na svoj „svet“ a prostredníctvom neho sa usiluje zistiť nielen to, ako by ho mohol obhájiť pred ostatnými, ale tiež, akým spôsobom vplýva toto vylúčenie na neho samotného: „Ale čo ja, odpútaný od nich a od všetkého, čím som vlastne ja? To je to, čo mi treba hľadať“ (Rousseau, 2001, s. 5). Aj pod vplyvom samoty dospieva k tomu, že „Som tým, čo sa ľuďom žiada, kým môžu útočiť na moje zmysly; ale hneď v prvom okamihu uvoľnenia sa opäť stávam takým, akým ma chcela mať príroda, a vtedy, nech sa robí čokoľvek, je môj stav najpevnejší a taký, že navzdory osudu vychutnávam blaho, pre ktoré sa cítim stvorený“ (Rousseau 2001, s. 142). Ideálnym stavom pre neho je teda sústreďovanie sa na seba, aj v prípade nepriazne osudu. V istom zmysle možno protagonistu za narcisa považovať aj preto, že sa v konečnom dôsledku rozhodol upriamiť na seba a upustil od kritiky a vymedzovania sa voči spoločnosti. Je teda „stredom vesmíru“ sám pre seba, najdôležitejším sa pre neho stalo vlastné blaho.
Problematické je, že v rámci „filozofujúceho“ románu možno takéto vyhranené názory vnímať ako súčasť autorskej koncepcie. Ak má byť text predovšetkým „prezentáciou“ autorových názorov, je prirodzené, že tieto budú uzavreté sami v sebe a nebudú pripúšťať odlišný „systém“. Možno je tak narcizmus stálou súčasťou každej autorskej koncepcie či filozofie bez ohľadu na to, či si jeho prítomnosť uvedomujeme, alebo nie. Zároveň však v tejto súvislosti treba spomenúť, že vo filozofii možno pojem narcizmus chápať aj ako „subjektívny idealizmus“ (ako ho vníma napr. George Berkeley). Ak sa totiž postava, resp. filozof snaží prostredníctvom svojej filozofie, (myšlienkového) systému, ktorý vytvára, dosiahnuť ideálny stav (šťastie), možno uvažovať o akejsi idealistickej predstave: „Chce-li [člověk] získat zpět ztracené štěstí, předpokládá to přehodnocení dosavadního vývoje a znovuobnovení zpřetrhaných vazeb: lékem na všeobecní civilizační marasmus má být návrat k přírodě a přirozeným hodnotám citu a lásky“ (Ondřej Kafka, 2002: 9). Ide tu o subjektívny autorov názor, o všeobecnej platnosti ktorého je presvedčený primárne on sám. Vzniká teda subjektívna predstava ideálneho fungovania sveta, pričom sa celá, egocentricky, odvíja od presvedčenia jej autora.
Rousseauovho samotára nazývam narcisom, no nie s cieľom ho ironizovať či „napadnúť“ jeho romantické predstavy. Jeho vnímanie totiž pomerne presne označuje hranicu medzi samotou, (aj) v zmysle izolácie do „vlastnej bubliny“, a narcizmom, ktorá je v aktuálnom spoločenskom naladení stále tenšia. Rousseauov protagonista je do svojho „sveta“ zahĺbený až neprimerane. Riadi sa výlučne jeho pravidlami, ktoré navyše sám vytvára, iba svoj „systém“ považuje za správny a je presvedčený, že jedine takýto spôsob života mu môže zaručiť šťastie: „V každom inom systéme by som žil bez útočiska a zomrel by som bez nádeje. Bol by som ten najnešťastnejší z tvorov“ (Rousseau 2001, s. 42). Protagonista sa teda sám pre seba stáva centrom záujmu, pričom na vonkajšie podnety reaguje odmietavo, prípadne dochádza k tomu, že spoločnosťou otvorene pohŕda, pričom opäť zdôrazňuje svoj „dokonalý systém“. „Cítim to, a preto je to pravda, nepotrebujem žiadny dôkaz. Som do seba zamilovaný, to znamená, že aj do mojej práce, mojich myšlienok. Ale to, čo je vonku, na mňa nerobí žiadny dojem, to ledva cítim.“ (Fromm, s. 229)
Ak, samozrejme, prihliadneme na filozofický „plán“ románu a na to, že pokiaľ sa prostredníctvom umeleckej literatúry „prezentuje“ filozofia, je prirodzené, že subjekt a jeho vyhranenosť budú stáť v centre pozornosti. Rousseauovho hrdinu možno označiť za narcisa podobne ako za samotára, pričom oboje je prirodzeným riešením situácie, v ktorej je protagonista, aj so svojimi špecifickými názormi, odmietaný spoločnosťou. Podľa Rousseaua je „člověk moderní doby nešťastný […] proto, že kolem sebe vytvořil umělý svět a nechal se ošidit představami pokroku a vlastní výlučnosti, a tragicky se tak odřízl od své podstaty.“ (Kafka in: Rousseau 2002, s. 9) a je priam desivé, aký reálny rozmer nadobudli jeho slová v posledných rokoch. Aj Rousseau, resp. jeho protagonista, sa však uzatvára do vlastného sveta, no azda práve pre svoj narcizmus si neuvedomuje, že ten tiež nemôže byť ideálny, hoci sa o taký pokúša, keďže celý stojí i padá na jednom človeku. Narcizmus a s ním spojené exponované prežívanie či vyjadrovanie teda nie je nedostatkom textu, keďže súvisí s autobiografickou i „filozofujúcou“ povahou diela. Navyše pramení z rousseauovského charakteru samoty, ktorá je síce unikaním, nezaobíde sa však bez kritiky spoločnosti stojacej mimo nej.
Pre Rousseauovho hrdinu žijúceho dnes by samota bola pravdepodobne „úkrytom“, bez ktorého by nielen pre spoločnosť, ale predovšetkým sám pre seba zanikol v „mnohohlase“, čo je pre narcisa azda tá najhoršia predstava. Kým súčasnosť narcizmu praje – narcis dnes môže pozornosť i publikum potrebné na potvrdenie svojho názoru získať doslova za pár minút –, osvietenecký narcis rousseauovského typu bol odsúdený na dobrovoľnú samotu. To mu však, na druhej strane, hrá do karát a Rousseauov narcis v nás môže vyvolať práve tak pobúrenie, nesúhlas či pobavenie, ako sympatie – v našich vlastných (narcisistických) momentoch stotožnenia sa s ním. „Narcizmus je kľúčovým problémom ľudského vývoja. Mohli by sme zhrnúť všetky učenia, či už ide o Budhizmus, židovských prorokov, kresťanstvo alebo humanizmus, všetky hovoria – prekonaj svoj narcizmus. To je začiatkom všetkej lásky, všetkého bratstva, lebo narcizmus ľudí odcudzuje“ (Fromm, s. 235).
Literatúra:
FEUCHTWANGER, Lion: Bláznova smrt aneb Smrt a slavné zmrtvýchvstání Jeana Jacquesa Rousseaua. Praha: Ikar 2010. 456 s.
FROMM: Umenie počúvať. Bratislava: Citadella 2015. 254 s.
PALAŠČÁK, Jozef: z doposiaľ nepublikovanej básne Erýnie, 2021.
ROUSSEAU, Jean-Jacques: Prechádzky snívajúceho samotára. Prel. Adriana Lastičová. Bratislava: Slovenský spisovateľ 2001. 167 s.
ROUSSEAU, Jean-Jacques: Sny samotářského chodce. Praha: K + D Svoboda 2002. 167 s.
Mária Klapáková (1989) je literárna vedkyňa a kritička, pracuje na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte v Prešove. Pôsobí ako porotkyňa literárnych súťaží (Medziriadky, SARM, Literárny Zvolen), vedie literárne workshopy pre verejnosť, odborne sa venuje súčasnej literatúre a metakritike. Rada tancuje, varí indické jedlá, teší ju móda a dobrá kultúra.
