Dotýkať sa mŕtvych neznamená smrť. Dokonalý hlas nie je garanciou dokonalého života. Doráňaná minulosť môže porodiť krajšiu budúcnosť.

Bolestná láskavosť v názve prvotiny Jo Browning Wroeovej je viac ako len literárnou metaforou. Je východiskom a skrytou silou, spôsobom života i pointou v spleti nepredstaviteľných trápení.

 

Mesto i duše zavalené smútkom

Je nevyhnutné utesniť všetky otvory, upraviť vlasy, prípadne fúzy. Nasleduje kozmetická úprava a odev. Po skončení všetkého treba po sebe upratať a odložiť použité nástroje. Dôležitá je osobná čistota a upravený vzhľad. Takto znie pracovný postup a základný manuál balzamovača mŕtvych tiel.

William Lavery, ktorý obsadil v románovom debute anglickej prozaičky úlohu hlavnej postavy, sa živí zdanlivo morbídnym remeslom. Stará sa o telá mŕtvych. Svoju prácu vykonáva nežne, zodpovedne a dôstojne, verný tradícii rodinného podniku. S mŕtvymi sa pri úprave ich tela aj rozpráva. Čo na tom, že ho nepočujú. Dobre vie, že im poskytuje poslednú službu.

Románové rozprávanie začína udalosťou, ktorá s odstupom desaťročí motivovala autorku k napísaniu tohto príbehu. Jo Wroeová stretla dvoch balzamovačov, ktorí v mladosti pomáhali po aberfanskej tragédii. V októbri 1966 pri nešťastí vo walešskom meste okolo 150 tisíc ton bahna, zeminy a banskej sute zavalilo farmu, niekoľko domov a miestnu školu. Zahynulo 144 ľudí, väčšinu z obetí tvorili deti zo zavalenej školy. Mladý William je uprostred obradu, pri ktorom má byť ako úspešný absolvent školy uvedený do cechu balzamovačov, odvelený pomáhať priamo na miesto nešťastia. Starostlivo umýva malé detské mŕtvoly, aby ich mohli rodičia identifikovať. Mesto je – okrem bahna – utopené aj v smútku a zdesení. To sú prvé stopy bolestnej láskavosti ukazujúcej sa v extrémnej situácii. A hoci je William schopným profesionálom, táto skúsenosť ho mení a v niečom ochromuje.

Životom proti pachu smrti

Rozprávanie sa po obrazoch z tragédie v Aberfane vracia dozadu. Wroeová postupne odkrýva prekvapenia svojho umne vystavaného príbehu. Williamov dospelý život je ešte len na štartovacej čiare, ale jeho cesty sa už stihli kľukatiť nevídaným spôsobom. Bol predurčený na dráhu speváka vo vychýrenom cambridgeskom zbore. Ako desaťročný sa stal žiakom internátnej školy. Vzorovým spôsobom začal uskutočňovať vlastné sny aj túžby svojej ovdovelej matky Evelyn. Rýchlo získal sutanu určenú sólistom zboru. Nikto nepochyboval, že nechce mať nič spoločné s pohrebníctvom strýka Roberta (a jeho osobného partnera i kolegu Howarda). Všetko sa zmenilo v osudnú Popolcovú stredu, keď sa William zdanlivo nevinným šibalstvom postaral o to, aby sa v cambridgeskom chráme pri jeho sólovom predstavení stretli matka, strýko i Howard. Staré výčitky sa zmiešali so žiarlivosťou a konkurenčným bojom pri získavaní chlapčenského srdca. Výsledkom bol škandál, verejná hanba a zásadný zlom vo Williamovom živote.

Čo všetko sa musí stať, aby sa William mohol raz v pokoji aspoň na chvíľu vrátiť do sveta vznešeného spevu? Ako sám v sebe prekročí trýznivé bariéry, ktoré mu rozdrásali dušu pri aberfanskej tragédii, keď sa pri stretnutí s rodičmi obetí rozhodol, že nikdy v živote nebude chcieť vlastné dieťa? Aké cesty ho privedú späť k sklamanej matke? A nebude už raz a navždy poznačený (a definitívne znehybnený) zápachom smrti z klientov, ktorým sa pri práci balzamovača venuje?

Podstata bolestnej láskavosti

Vo Williamovom príbehu sa postupne objavujú všetky možné terapeutické stratégie –  čas, obetavá láska manželky Glorie aj priama konfrontácia s príčinami traumatických zážitkov. Na jeho vnútornom premietacom plátne sa objavujú staré strašidelné scény. Tak rád by ich vymazal alebo aspoň odhrnul závesy, aby všetko zlé na plátne vybledlo. „Vypustí telové tekutiny mŕtveho do odtoku a praje si, aby to isté mohol spraviť aj so svojou urputnou pamäťou.“ (s. 254). William je sympatickým hrdinom. Priznáva sa k vnútorným zraneniam. Je vďačný, citlivý a úprimne láskavý. Je však aj zbabelý, keď treba konať. Takpovediac od prírody vie byť empatický, ale jeho empatia hynie zavalená minulosťou. Chvíľu mu trvá, kým uverí vyznaniu Martina, najbližšieho priateľa z cambridgeského zboru (ako dospelý vedie zbor miestnych bezdomovcov). „Čo by zo mňa zostalo, keby som nehľadal piesne o láske, živote, strate, bolesti a radosti? Veď o tom všetkom život je.“ (s. 292). Láskavosť nie je efektná póza ani pragmatická investícia. Nie je to pohodlná stávka na istotu alebo nezáväzná príjemnosť. Takmer vždy je bolestná, pretože spaľuje staré utkvelé predstavy a volá človeka von z jeho sladkej sentimentality do rizík trpiaceho sveta. K charakteru bolestnej láskavosti patrí realizmus, len ten ju oslobodzuje od naivity a povrchnosti.

Príbeh Williama Laveryho chvíľami pôsobí ako vykonštruovaný. Život je však rafinovaný, a tak môže zápletky z rozprávania Jo Browning Wroeovej kedykoľvek prekonať.

 

Jo Browning Wroeová
Bolestná laskavost
preložila Markéta Polochová
Host 2022

Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME.  Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.