V záplave fantastických dystópií a vyumelkovaných hororov je románové rozprávanie z čias ukrajinského hladomoru závažnou a angažovanou literatúrou. Aj dnes platí, že popri prekresľovaní hraníc a geopolitických hrách je najdôležitejšie dbať na šťastie konkrétnych ľudí.
Hlavnou postavou je hlad
Hoci je hladomor z rokov 1932 – 1933 dôležitou kapitolou novodobých ukrajinských dejín, doteraz sa mu beletria veľmi nevenovala. Najznámejšie prozaické dielo o hladomore, román Vasyla Barku Žlté knieža vydaný v roku 1963, vzniklo v prostredí ukrajinskej diaspóry.
Taňa Pjanková je súčasnou ukrajinskou poetkou, prozaičkou aj organizátorkou literárnych podujatí. Jej román o hladomore napísaný na základe reálnych predobrazov pomáha pochopiť ukrajinský životný pocit, v ktorom historická pamäť vyzerá ako zásobáreň spomienok na hrôzy, utrpenia a tyraniu.
Hlavné románové postavy sú tri (Dusja, Svyryd a Solja), ale najviac sa predvádza alegorická postava Hlad. Hlad je nad všetkým. Ovláda pocity a ochromuje myseľ. Spôsobuje preludy a privádza ľudí k blúzneniu i nevídanej agresivite.
Narúša všetky dovtedy platné kultúrne vzorce a vzťahy. Rozbíja miestne komunity na zhluk vyhladovaných a zúfalých ľudí schopných všetkého. Hlad nivočí ich fyzické schránky aj dôstojnosť. Znamená smrť pomalú a nevyhnutnú.
Mŕtvoly naskladané pri živom plote
Dedina Mačuchy v poltavskej oblasti na východe Ukrajiny naozaj existuje. V nej sa postupne k sebe približujú osudy hlavných postáv, ktoré na striedačku zo svojho pohľadu rozvíjajú krutý príbeh.
Dusja je mladé dievča. Spolu s bratom a matkou bojuje o prežitie. Brat je už napuchnutý vodou, koža mu praská a nad ich chudobnou chalupou sa vznáša smrť. Vyvárajú vo vode všetky možné i nemožné korienky a bylinky. Majú hody, keď ulovia biedneho vrabca, myš alebo žabu.
V ich susedstve deň po dni všetci zomierajú, miestny zberač mŕtvol vidlami nakladá čierne telá na konský povoz. „Strana přikázala Toskovi, aby nebožtíky skládal za vsí, tam, kde okolo zemřelých topoly utvořily živý plot.“ (s. 25)
Svyryd je na druhom brehu. Miestny komunistický aktivista vykonáva pokyny sovietskej moci. Spolu s ďalšími nekompromisne hľadá aj tie najmenšie stopy jedla v biednych chalupách Mačúch. Kto nezomrie vyhladovaný, zahynie zastrelený ako nepriateľský kulak. Celá dedina sa totálne rozkladá, ale ideologická propaganda a triedna nenávisť pretrvávajú.
Svyryd je rozpoltený; popri strážení vlastnej kolaborantskej kariéry bláznivo ľúbi Dusjinu matku Hannu. Na rozdiel od „poddaných“ je hladný po citoch a sklamaný z nenaplnených túžob. „Rozchuchaná Hanna stojí, přepadlá, sype kletby na mou nešťastnou hlavu a světlo od ní se line proudem, jako bílá pěna se rozlévá do všech stran a napájí moji duši, sevřenou v pěst, jako by ji znovu přiváděla na svět.“ (s. 62)
Aj Solja hladuje, ale z úplne iných dôvodov. Obézna žena, ktorá prišla o malé dieťa, sa lieči v miestnom sanatóriu. Diéta je základom terapie. Je o ňu výborne postarané, je predsa manželkou dôležitého funkcionára.
Neverí rečiam o hlade, ktorý zabíja ľudí v blízkej dedine. Keď si popri preludoch spojených s mŕtvym dieťatkom prečíta noviny, spoľahne sa na oficiálnu propagandu. Kým za plotom liečebne hlad kosí všetko živé, Solja v rámci modernej terapie perníkmi kŕmi kone.
Jej precitnutie počas úteku zo sanatória je náhle a kruté. Realita je horšia ako tie najbláznivejšie klebety. Nakoniec sa uprostred všeobecnej hrôzy postará o epizódu ľudskosti a záchrany.
Národ zjazvených duší
Osudy hlavných postáv sa spoja koncovkou so stopami krehkej nádeje. Kto však definitívne zastaví „vek červených mravcov“? „Rudí mravenci unášejí naše nemluvňata, kradou je z kolébek, odtrhávají je od mateřského prsu, vychovávají z nich kolonie nových janičářů a z našich dětí už nevyrůstaji lidé, ale mankurti, mravenčí nevolníci, kteří celý svůj život budou sloužit Rudé Maceše, budou pro ní získavat potravu a když to bude zapotřebí, umírat pro její blaho.“ (s. 207)
Metafora červených mravcov je viac ako iba obraz. Šírenie smrti sovietskou mocou je vytrvalé a neúprosné: „Už z nás nevysávají zrní, řepu nebo shnilé brambory, ale život. Nás vysávají ze života.“ (s. 202)
Tento hlad nie je dôsledkom prírodnej katastrofy. Zem bola úrodná aj ľudia ochotní ju obrábať. Stalinove normy povinných odvodov, umelo navyšovaný export bez ohľadu na milióny Ukrajincov v spojení so zákazom presťahovať sa znamenali genocídu, veľkú masovú vraždu, hoci po vojne svetové spoločenstvo tragédiu označiť týmto slovom nechcelo.
Román Tani Pjankovej je pôsobivý nesmierne bolestným spôsobom. Obrazy pomalého umierania nevinných čitateľa ochromujú rozsahom i svojou absurdnosťou. Budovanie pamäti podobnými príbehmi nie je formou sebatrýznenia, ale službou humanite. Úniková cesta nevedomosti raz navždy prestala fungovať.
Zo starých zranení zostávajú jazvy. A zjazvené duše už nikdy nebudú šťastné jednoduchým spôsobom.
Taňa Pjankova: Věk rudých mravenců
preložila Eva Reutová
Maraton, 2024
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
