Nech by už boli literárne kvality nového románu Kateřiny Tučkovej akékoľvek, jedno jej uprieť nemožno. Podarilo sa jej zaujať témou, ktorá sa zdá byť archaickou a odťažitou pre súčasníka. A predsa! Rozprávanie o komunite rehoľných sestier z čias komunistického režimu je očividne už teraz literárnou top udalosťou.
Pátranie na konci sveta i v sebe
Česká prozaička stavila v novej próze Bílá Voda na postup osvedčený pri písaní Vyhnania Gerty Schnirch a ešte populárnejších Žitkovských bohýň. Vlastnú tvorivosť a spisovateľskú zručnosť doplnila prácou v teréne a v archívoch. V rozhovoroch priznáva desaťročné poctivé úsilie. Vďaka nemu zhromaždila dostatočné množstvo materiálu, aby jej knižný príbeh dostal preverený dokumentárny presah. Dokonca musela opustiť dve rozpracované verzie rozprávania a vrátiť sa na začiatok.
Okrem vlastivedných exkurzií priznáva aj duchovné pátranie v priestore vlastnej duše. Nanovo zadefinovala svoj vzťah k viere predkov i inštitucionálnemu náboženstvu. Tak sa neočakávane jej vnútorné cesty spojili s cestami, ktoré podnikli hrdinky z Bílej Vody.
Bílá Voda naozaj existuje. Obec v Rychlebských horách na krajnom severozápade Moravy, ktorej stredom prechádza hranica s Poľskom, napĺňa ešte i dnes všetky charakteristiky zapadákova či lokálneho konca sveta. Autobus tam jazdí zriedka. V obci je obrovský bývalý piaristický kláštor a psychiatrická liečebňa pre drogovo závislých.
V polovici minulého storočia Bílá Voda poslúžila ako internačné stredisko pre stovky rehoľných sestier pozbieraných z rôznych rádov i kútov republiky. Mnohé z nich sú pochované na miestnom cintoríne. Ich pobyt dokumentuje Múzem izolácie, internácie a integrácie. A teraz ešte aj výnimočný opus Kateřiny Tučkovej…
Svätá živelnosť
Rozprávanie sa odvíja na dvoch paralelných rovinách, ktoré sa postupne časovo i zápletkami približujú k sebe. Jednu predstavuje novinárka Lena Lagnerová, tá prichádza už v súčasnej dobe do komunity anežských panien na Bílej Vode. Má len pár základných vecí, ale súčasne prináša so sebou neviditeľný a poriadne ťažký batoh závislostí, nezvládnutých vzťahov (k partnerom, rodičom i synovi) a starých hriechov.
Má svoju „temnú noc“ a blízkosť beštie, „která už od rána nedočkavě přešlapovala v temnotách její mysli, cukala se na řetězu její slabé vůle, vzpínala se, vyla a chroptěla, nedočkavá se vrhnout na ní a rdousit jí, dokud nevypustí duši.“ (s. 20)
Hoci Lena očakáva iba azyl a možnosť ďaleko od rušného sveta usporiadať svoj život, nevyhne sa kontaktom s predstavenou komunity matkou Evaristou a ďalšími sestrami. Keď dostane za úlohu pretriediť staré dokumenty a písomnosti, jej pobyt sa zrazu podobá na detektívno-historickú investigatívu v štýle Mena ruže (autorka by sa tejto analógii asi schuti zasmiala).
Začína sa odvíjať starší príbeh začínajúci príchodom sestier na Bílú Vodu v roku 1950. Cieľom ich internácie nebolo umožniť sestrám bezpečný únik pred svetom. Režim ich chcel ponížiť, eliminovať akýkoľvek aktivizmus a spoločenskú dôležitosť, použiť ich ako pracovnú silu. A súčasne napomôcť, aby (aspoň niektoré z nich) v týchto okolnostiach zanechali zasvätený život.
Skeptický čitateľ by čakal zbožný gýč alebo ubolený epos hrdinstva. Tučková sa postarala o prekvapenie. Mozaika príbehov doplnená dobovými dokumentami, denníkmi či listovou korešpondenciou ohromuje silou vôle a „svätej živelnosti“ týchto žien. Sú prototypmi odolnosti a flexibility v náročných podmienkach, fyzickej i duševnej vytrvalosti. Rýchlo pochopili, že ich vernosť rehoľnému povolaniu nebude idylickým príbehom z kaplnky, ale riskantným dobrodružstvom v súboji s mocenskou presilou. Aj takto môže vyzerať emancipácia, vo svojej dobe nečakaná a dnes stále obdivuhodná.
Predstavená anežských sestier Tobia svojmu zápisníku priznala, že „Bohu odovzdává i svíravý strach z nejisté budoucnosti, ale i zášť, kterou pociťuje k neznámým strůjcům tohoto sprostého a nepochopitelného spiknutí a veškerých našich útrap.“ (s. 52)
Ako von z temných nocí
Prekvapenia nekončia. Autorka postupne odkrýva ďalšie podstatné a doteraz otvorené témy. Miestny biskupský ordinár potvrdený štátnou mocou reprezentuje kompromis s násilníckym režimom. Spolu s kolegami z mierového kňazského hnutia (neskoršie združenia Pacem in terris) predstavuje model zrady, sebectva a pohodlného konformizmu.
Muži zastupujúci oficiálnu cirkevnú moc (vrátane ministra Plojhara, ten je reálnou postavou z dejín komunistických vlád) sú zbabelci a cynici. V slabých chvíľach cítia silu svojich zlyhaní, ich slzy sú však slabošské.
V románe Bílá Voda sa autorka znovu sústreďuje na ženy, ktoré v ťaživých situáciách prekračujú hranice a ignorujú nefunkčné pravidlá a stereotypy. Sú prorokyňami, sväticami aj čarodejkami, ktoré dokážu vidieť pod povrch vecí. Nestoja o privilégiá, dôležitejšie sú vzťahy a odvaha potrebná na ich vyliečenie.
Na scéne sa objavuje biskup skrytej cirkvi Daniel Félix (je knižnou inkarnáciou ozajstného Felixa M. Davídka). Nekonvenčný duchovný pastier pochopil, že cirkevný predpis zakazujúci kňazské svätenie ženám je v tejto situácii škodlivý a v neprospech duchovného sprevádzania ľudí.
Ak má byť kňazstvo službou, nie výsadou, je čas vyjsť na doteraz neprebádané územia. Sestra Evarista je po náročnej ilegálnej príprave vysvätená, aby mohla svoje spolusestry duchovne sprevádzať nezávisle na pečiatkach štátnej moci či vatikánskych súhlasov.
Bílá Voda sa tým nestáva experimentálnym laboratóriom novej teológie. Je miestom, kde reálne ľudské osudy začínajú znamenať viac ako slepá odovzdanosť tradíciám. Taká je skutočnosť, to všetko priniesli dejiny a „technické detaily“ sú ničím oproti túžbe po spáse a naplnení. „I po té nejtemnější noci se rozední. Amen.“ (s. 679)
Kateřina Tučková
Bílá Voda
Host, 2022
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
