Happy Horror
Vorvaník
rozhovor Thomasa Orrowa s Lenkou Šturmankinovou
Narácia, rozprávanie príbehov, je fenomén, čo sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov a každého sprevádza od detstva. Kedy ťa oslovil svojím rozprávaním komiks?
Ako dieťa som komiksy veľmi nečítala, neskôr ich brat začal kupovať a budovať si svoju knižnicu. Ocitli sa v nej veľké mená ako Daniel Clowes, Chris Ware, Katsuhiro Otomo, Jillian Tamaki, Marjane Satrapi, Julie Doucet, Alan Moore…, tak som sa s nimi postupne zoznamovala a čítala. Komiks som vďaka tejto skúsenosti začala vnímať skôr ako knižnú, než časopiseckú záležitosť. Obdivovala som prácu týchto autorov, keďže vyžaduje veľkú vytrvalosť a schopnosť podať solídny výtvarný výkon vo veľkom objeme. Ako študentku knižnej ilustrácie ma lákalo si to vyskúšať.
Ako Košičanka si študovala v Prešove a Bratislave a tiež v poľskej Poznani. Pomáhajú túlavé topánky nášmu sebapoznaniu?
Mala som šťastie študovať vo viacerých akademických prostrediach v rozmanitých mestách. Každé z nich prinieslo do môjho života nielen nové skúsenosti a poznatky, ale aj nových ľudí. Učitelia sú také zvláštne bytosti, a tí najlepší pôsobia nad rámec času, ktorý s nimi máme príležitosť stráviť. Častokrát nám dôjde, čo nás chceli naučiť až oveľa neskôr, keď už nemáme šancu zareagovať.
V rokoch 2012, 2014 si sa zúčastnila medzinárodnej súťaže figurálnej kresby Figurama. Aký máš dnes vzťah ku popisnému zobrazovaniu?
K popisnému zobrazovaniu mám doteraz veľmi dobrý vzťah. Malé deti kreslia bezprostredne najviac keď najintenzívnejšie spoznávajú svet, preto verím, že kresba je jedným z prostriedkov poznávania sveta. Podľa mňa kresba, aj keď vysoko realistická a popisná, nie je nikdy „len kopírovaním“. Dívanie sa a pozorovanie má v sebe moc učiniť nás múdrejšími. V rukopise sa zas odzrkadľuje náš temperament. Námety používame na sprostredkovanie myšlienok, myšlienky tvoria náš svetonázor. Myslím, že atraktivita kresby tkvie aj v samotnom podklade papiera – krásne na ňom vynikne rôzna intenzita stopy materiálu a práca si zachováva vzdušnosť, až vnútorné vyžarovanie. Ja ale mám čo robiť v departmente jasu – mám skôr tendenciu všetko pretmaviť. Papier je demokratickejší než plátno, preto je možno kresba prístupnejšia od iných médií a v súčasnosti tak obľúbená.
Tvoju autorskú knižku Vorvaní zápisník, ktorú si vydala v malom náklade štyroch exemplárov, rozoslala si ju na súťaže a získala si s nimi tri ocenenia. V Bratislave, Varšave a Paríži. Štvrtý výtlačok máš doma?
Vorvaní zápisník bol výsledkom jednej zvedavosti – s trašne ma v tom období bavilo sledovať podmorské prírodopisné filmy a fascinovali ma nahrávky veľrybích spevov. Bola v tom aj veľká dávka eskapizmu, ale hlavne zvedavosti, ako sa žije v úplne inom fyzikálnom prostredí. Veľmi ma potešila úspešnosť tohto projektu na celoslovenskej a dvoch medzinárodných súťažných výstavách. Zároveň to bol prvý väčší projekt, pri ktorom som si v oblastiach, v ktorých som nebola úplne doma, nechala poradiť od odborníkov. Typografiu som chodila konzultovať s Pavlom Bálikom – bola to veľmi príjemná spolupráca s oddelením vizuálnej komunikácie na VŠVU. S fotografiou mi zas pomohla fotografka Eva Benková, ktorá celej práci darovala punc krásneho osvetlenia jednotlivých scén. Som presvedčená, že bez jedného alebo druhého profesionálneho vkladu by samotné ilustrácie až tak nevynikli. A áno, štvrtý výtlačok máme doma.
Máš súrodenca Branislava Šturmankina, ktorý s tebou zdieľa niektoré z umeleckých smerovaní. So svojím bratom ste spolupracovali vo Filmovom ateliéri Spúšť na spoločných aj individuálnych filmových projektoch. Zvyknete pracovať so storyboardom?
Brat učí animáciu na základnej umeleckej škole a natáča nezávislé filmy. Keď nájde tých správnych ľudí na spoluprácu, napíše scenár, naplánuje jeho realizáciu do filmu a režíruje ho. So storyboardom sa dobre pracuje, ale iba mne, keďže som oveľa vizuálnejší typ. Pri jeho poslednom filme som to nestihla, ale keď bude ďalší a opäť v ňom budem robiť kameru, tak sa na storyboard chystám. Určite to ale nebude publikovateľná záležitosť – vnímam storyboard ako pracovnú pomôcku. Zaniká súbežne s tým, ako vzniká film alebo animácia.
Premýšľali ste niekedy spolu s Braňom o spoločnom komiksovom projekte?
Happy Horror je takouto komiksovou spoluprácou. Vedela som, že chcem robiť komiks, ale necítila som sa silná na vymyslenie a napísanie príbehu a dialógov. Mala som predstavu o celkovej nálade príbehu, o jednotlivých charakteroch a ich silných a slabých stránkach. Nevedela som ale prísť so žiadnymi autentickými situáciami, v ktorých by tie postavičky zažiarili a zároveň budovali uveriteľný a prirodzený príbeh. Brat je zas v tomto veľmi dobrý, tak mi pomohol a bola som s jeho námetom veľmi spokojná. Samozrejme niečo vyhodil, niečo pridal, ale práve v tom je to čaro toho, čo sami nevymyslíme. Máme ešte jednu podobnú spoluprácu v šuplíku, tak uvidíme.
Komiks Happy Horror, z ktorého nám úryvok prestavuješ, bol tvojou diplomovou prácou z Poznane. Vieš nám trocha dej celého komiksu autorsky priblížiť, aby sme tak mohli vstúpiť na chvíľku do sveta, ako si ho v príbehu predstavila?
Komiks Happy Horror sleduje osudy troch hlavných hrdinov – Lupienka, Lístku ginkgo biloba a Pierka. Všetci traja boli kedysi súčasťou celku – kvietku, stromu a vtáka. Jedného dňa všetci stratia teplo svojho zázemia a musia sa naučiť prežiť ako jednotlivci, každý so svojím jedinečným talentom, alebo prekliatím. Lupienok má dobré srdce, je umelecky nadaný, ale aj veľmi precitlivený a naivný. Lístok zas rád o všetkom premýšľa, no veľa toho nespraví. Pierko sa s ničím nepára a hneď koná, zato motívy jeho konania nie sú vždy morálne korektné. Hrdinovia sa pretĺkajú v čierno-bielom svete ako najlepšie vedia. Neúnavne hľadajú šťastie v podobe toho príjemného pocitu, ktorý človek cíti, keď mu nič nechýba.
Pohybuješ sa v rôznych výtvarných polohách. Máš ich hierarchizované alebo pracuješ s časovo vymedzenou preferenciou?
Toto je pre mňa samotnú otázka, ktorú riešim už dlhšie. Niekedy mám až hrôzostrašný pocit z toho, že keď by som sa mala a chcela venovať všetkému, čo ma baví, akoby jeden život nestačil, ale hrôzostrašná pre mňa je aj predstava, že by som si mala vybrať jednu oblasť a venovať sa iba tej do konca svojho profesného života. Už pred časom som si uvedomila, že zo mňa nikdy nebude profesionál v takom zmysle, že budem vedieť veľa o niečom – ale skôr niečo o viacerých oblastiach tvorby. Baví ma robiť na počítači, ale aj ručne – rada kreslím uhlíkom, tušom, momentálne sa snažím viac venovať písmu, strašne rada som pracovala s keramikou a textilom, k čomu by som sa chcela časom vrátiť. Bola pre mňa veľmi podnetná skúsenosť robiť kameru vo filme – keď už pre nič iné, tak preto, že teraz o dosť inak pozerám filmy. Nie každému to takto vyhovuje, a vďakabohu, že to nevyhovuje každému, pretože máme odborníkov, od ktorých dostaneme odpovede na dôležité otázky, na ktoré naša individuálna experimentálna skúsenosť nestačí. Ja som skôr dobrá v prepájaní jednotlivých oblastí.
Máš svoju utkvelú umeleckú ambíciu, svoj umelecký sen či sny pre budúcnosť?
Mám naplánované nejaké výstupy, pre film bude treba vytvoriť grafiku – titulky a plagát, mám rozrobenú sériu kresieb… Môj problém ani nie je, že neviem, čo robiť, skôr, že mi všetko strašne dlho trvá. Takže mojím snom je, aby som pracovala rýchlejšie a bola pritom lepšie zorganizovaná.
Komiksový blok je pripravovaný v spolupráci s edíciou komiksových zošitov Tom Orrow a vydavateľstvom Dive Buki, Košice. Editori: Rišo Kitta & Pavol Bratský.
Lenka Šturmankinová študovala na Prešovskej univerzite (2007 – 2009) Učiteľstvo výtvarnej výchovy a anglického jazyka a literatúry, bakalárske štúdium absolvovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2009 – 2013) na Katedre grafiky a iných médií v Ateliéri ilustrácie a knižnej tvorby. Na VŠVU tiež pokračovala na Katedre teórie a dejín umenia štúdiom pedagogiky (2013 – 2015). Zároveň na magisterských štúdiách v Poľsku absolvovala Uniwersytet Artystyczny w Poznaniu (2013 – 2015), a to na Katedre grafiky a vizuálnej komunikácie v ateliéri Ilustrácie.
Lenka Šturmankinová patrí k mladej nastupujúcej umeleckej generácii. Venuje sa viacerým oblastiam tvorby, najmä však ilustráciám a grafike. Východiskom jej snáh je rozprávanie príbehov, v ktorých reflektuje problémy súčasnej generácie mladých ľudí, ale tiež ľudí, s ktorými sa bezprostredne stretáva. Jej empatia pramení z jej vnútorného prežívania a vnímania sveta. Šturmankinová vytvára svoj vlastný minimalizovaný výtvarný jazyk tak, aby boli čitateľné symbolické roviny príbehu. Pracuje ako ilustrátorka nielen v plošných podobách, kde médiom je ilustrovaná literárna podoba či komiks, ale súčasne rozvíja príbeh do priestoru, v ktorom modeluje ilustratívne kompozície a objekty. Fascinuje ju tiež rozmer času, odvíjajúci sa v hraných či animovaných filmoch, ktoré spravidla natáča v spolupráci so svojím súrodencom Braňom.
Záujem verejnosti aj odborníkov si získala jej autorská knižka Vorvaní zápisník, za ktorú získala ocenenia v Bratislave, Varšave, či tiež v Paríži. Šturmankinová sa programovo venuje pedagogike, a to na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach i pri svojich rôznorodých workshopoch s výtvarným zameraním. Od roku 2011 vystavuje na Slovensku, v Čechách, Francúzsku a Poľsku.
Ocenenia a prezentácia na medzinárodných súťažiach
Vorvaní zápisník (2013)
- Najkrajšia kniha roka, cena Národnej knižnice v kategórii študentská práca, Bratislava, Slovensko (2013)
- Selected Works of 29thChildren‘s Book Fair in Seine-Saint-Denis, Paríž, Francúzsko (2013)
- JASNOWIDZE /CLAIRVOYANTS, Varšava, Poľsko (2014)
Autorská, ilustračná tvorba a spolupráca na knihách
- Vorvaní zápisník (Lenka Šturmankinová, Beren Ateliér 2013) autorská kniha
- Genius loci (Zuzana Mojžišová, Artforum 2013) dizajn obálky
- Mala som to písať v prítomnom čase (Helle Helle, Artforum 2014) ilustrácie, dizajn obálky
- Kustódi // Arianina kniha (Eva Maliti Fraňová, Slovart 2017) dizajn obálky
- Príbeh včiel (Maja Lunde, Slovart 2018) ilustrácie, dizajn obálky
- Modrá (Maja Lunde, Slovart 2019) ilustrácie, dizajn obálky
