Predstav si, že sa voláš František, máš manželku Františku a šesť dcér. Predstav si to len na chvíľu. Máš ten pocit? Vieš ho v sebe nájsť? Podľa mňa nie. Aspoň zatiaľ, nie tak úplne, lebo netušíš, aké to je. No práve v tom je ten problém. Ešte o tom netušíš. Netušíš pri ich narodeniach. Každá sa rodí inak, do iného obdobia, a ty sa pozeráš, vnímaš, že prečo sa to deje práve tebe. Práve ony sú v tebe. Veríš, že je v tom niečo vnútorné, čo ale nemáš čas analyzovať. Aj keby si chcel, tak si to nechávaš na neskôr, až sa z teba stane dôchodca. Ako si sa stal Františkom sediacim za počítačom a ťukajúcim túto správu o stvorení seba a svojich šiestich dcér a ich budúcnosti. Nepoznáš ich, zostali iba predstavy o nich, nie sú už ničím iným, len nejakou predstavou, ktorá už nemá nič spoločné so skutočnosťou. Ale ty by si ju za tú skutočnosť chcel považovať.

Je to zvláštna predstava, stať sa tým človekom, o ktorom nič nevieš. Alebo aspoň s tým človekom nadviazať kontakt. S človekom o ktorom si v živote nepočul. Teraz si o ňom prečítaš a uvidíš, či by si chcel žiť jeho život. Či by si chcel zažiť to, čo on. Či by si vôbec chcel byť človekom. Nevieš ani o tom svete nič bližšie. Možno si ho zažil, možno ho poznáš z médií, ktoré sleduješ pri vstávaní, pri práci, možno si napojený na médiá, pri čistení zubov, pri fajčení, pri zaspávaní, takmer stále. Možno si médium ty osobne.

A keď ti poviem, že František nie je človek? Tak čo je, keď nie je človek? Spýtaš sa. Nepoviem ti to, nepoviem ti nič o sebe, len to, čo si prečítaš, a to, čo si o ňom budeš myslieť, tým bude. On, František. Ak si budeš myslieť o Františkovi, že je nebezpečný psychopat, tak ním bude, ak si budeš myslieť, že je to len senilný starec-dôchodca, tak ním bude. O malú chvíľu sa budeme môcť o tom presvedčiť. Čo by si v takom živote dosiahol? Chceš to vedieť? Chceš vedieť, aké to je žiť v strednej Európe, kdesi na predmestí hlavného mesta a myslieť si, že celý život je už navždy stratený, že navždy budeš sedieť pri kuchynskom stole a pozerať z okna na stále viac a viac rednúce lesy, ktoré sa strácajú pod nánosmi vybetónovaných ľudských predstáv a ambícií miestnych majiteľov? Majiteľov čoho? Alebo budeš naoko oponovať svojej manželke, len aby si mal kľud, aby si na chvíľu cítil, že si aspoň trochu ešte nažive? Myslíš, že si vymýšľam? Tak si to predstav a potom mi niečo hovor o mojej existencii… Myslíš si, že ty to nezvládneš, že na takéto fatálne rozhodnutia nie si? Myslíš si, že to, aký si, a aký budeš, nemôžeš zmeniť? Malý mravček v demokratickej mašinérii, ktorý nemôže nič zmeniť. Malý mravček František. Tak si sa narodil. Mravčekom. A stal si sa mravčekom. Aby sa si stal mravčekom, musel si na tom tvrdo pracovať. Veľmi tvrdo. Lebo tvoj otec bol mravček, aj tvoje deti budú mravčekovia. Taký je ich osud. Budú mravčekovia. Mohlo to byť všetko tak, až do tvojej smrti, ibaže by sa z toho mravčeka stal predátor.

Pritom si to  nechcel, bol si dobou donútený, stať sa silným, stať sa niekým, ktorým si nechcel byť. Ale svet to tak chcel, svet okolo teba, svet v tvojom byte, chcela to Františka. Nie, nebudem viac prezrádzať, lebo ja tiež neviem o dosť viac ako ty.

O chvíľu už nebude veriť v Boha nikto. Jedno ráno vstanete a Boh tu nebude. Zdá sa to nemožné. Ako sa to prejaví? Dozvieme sa to hneď alebo sa to nedozvieme vôbec? Nikto si na toho Boha už ani nespomenie. Zostane zabudnutý. Z jeho chrámov sa stanú už len kultúrne pamiatky, do ktorých sa budú chodiť ľudia namiesto modlenia len fotiť. Cvakanie fotoaparátov preruší modlitby. Stlmí ich, zahriakne, zruší a oni zaniknú, zostanú len kdesi v srdci. Oltáre sa stanú len objektmi na dokumentovanie. Objekty pre archeológov, ktorí ich vyhrabú z prachu a možno vydedukujú, na čo boli určené, pre akého Boha slúžili. Ty, ako František, sa toho obávaš. Lebo ako stvoriteľ šiestich dcér si predsa len veriacim človekom, ktorý verí. V koho veríš? V Boha? Poznáš toho Boha? Čítal si o ňom často. Najskôr ako školáčik, ktorý sa musel nadrilovať katechizmus ako pioniersky sľub. Aký bol v tom rozdiel? V tom, že niečo bolo skryté, keď to bolo tajné, keď to bolo zakázané, a to druhé oficiálne. Na to myslíš, keď chodíš na nedeľnú omšu, utiahnutý vedľa Františky a vnímaš všetky tie slová ako láska, milosť, radosť, ktoré môžu nahradzovať slová ako hriech, pochybnosti, konšpirácia. Tie slová o láske ťa len zbytočne uspávajú. Dlhé roky ťa uspávali a iritovali zároveň. Tie príliš dobré kázne tomu príliš dobrému Františkovi.

Františka pri tvojej dobrote nevedela obsedieť, nevedela sa dívať, ako sa ty dívaš do obrazovky počítača. Ty len píšeš a fajčíš. Fajčením sa umierňoval tvoj dobrácky výraz. Fajčil si takým zvláštne dobráckym spôsobom, výrazom tváre, husté obočie stiahnuté k sebe, ľútostivo si v prstoch držal cigaretu, až sa nezmenila na špak, a potom si ju položil, nie odhodil, položil do sklenáka ako popolníka. To bola bodka za tvojimi úvahami, predtým, ako si sadol k počítaču.

Čo keby poslal Boh namiesto syna na zem dcéru? Uvažuješ. Čo by sa stalo? Ako by ju prijali? Vraj s tým prišiel už Strindberg, počul si o tom kedysi rozprávať slovenčinárku v zborovni. Nech, ty nečítaš beletriu, ty veríš faktom. A faktom je, že Boh poslal syna a proti tomu sa nedá namietať. Jednoducho syna. Ale keby poslal dcéru, čo by to znamenalo? Tak si ty poslal svoje dcéry do sveta. Neposlal, utiekli, zmizli, bez rozlúčky a ty si ich mal tak rád. To ti urobili. Synovia sa posielajú, dcéry utekajú.

Teraz, František, môžeš… môžeš písať, aj píšeš. Ty dejepisár, nie historik, na dôchodku. To, čo si pamätáš. Okolo počítača rozložené dokumenty, papiere s poznámkami, popožičiavané knihy z knižnice, ktoré si roky nevrátil, knihy, ktoré si pokupoval po antikvariátoch.

Františka má svoje teritórium v obývačke na stole, kde má tácku so svojimi liekmi na cukrovku, na srdce, na tlak, vystavenú ako cukríky pre návštevy. Neupratujete pravidelne, vlastne – čo robíte pravidelne, čo ste v živote robili pravidelne? Ten kostol, ani ten nestíhate spoločne… A čo by ste mohli robiť spoločne? Chodíte do komunity, Františka tam začala chodiť, už rok tam chodí.

„Čo len stále píšeš?“ pýta sa, keď je jej najhoršie. Ten jej stav prichádza ráno. Uvedomenie si svojej existencie, kedy vlastne včera prestala žiť. O desiatej, o dvanástej… Nie, bolo to už nadránom. Vstáva z gauča, kde včera zaspala pri KatTV, dávali nočné bdenie, ktoré totálne prespala. Aj zabudla, čo pozerala, dáva si okuliare. Budí sa na Františkovo písanie na klávesnici.

„Čo len stále píšeš?“ Motá sa síce okolo teba, ale nepozerá sa ti poza chrbát, dokonca sa ani nesnaží ďalej sa pýtať zisťovacími otázkami. Vôbec nič, takmer bez záujmu, je to pod jej úroveň, toľko sa muža doprosovať. Nie, ona nie je jeho slúžka, nie. Ani neupratuje, ani nevarí, iba ak má na to náladu. Prvé roky, ako si bol na dôchodku, si varieval, ale teraz si vystačíš s tým ťukaním do klávesov, cigaretou a polotovarom, ktorý prinesie Františka. Varíš len raz za týždeň v nedeľu, to áno. Nedeľu, František, svätíš. Nepíšeš. Varíš a pritom počúvaš na KatRádiu katomšu, počúvaš hlavne katkázeň, vtedy už máš nakrájané všetky ingrediencie a počas katliturgie obety sa všetko už spokojne varí v hrnci. Tvrdé sa mení na mäkké, ako pri pohľade na Krista prítomného na oltári sa mení tvrdé mäso na niečo mäkké a príjemné. „Premeň srdce z kameňa na srdce z mäsa.“ Potom počkáš, kým príde Františka z kostola a rozpráva ti obsah kázne, niekedy máš pocit, že ti každý raz rozpráva rovnaké veci o láske k blížnemu a pritom ťa napomína, čo všetko ešte nie je hotové.

Na poludnie pozeráte politickú debatu. Ticho ješ a v pozadí politici, hádky, invektívy, pohladenia. Rezignovane sa pozeráš pred seba, potom k sebe prehovoríte. Jedenkrát do týždňa sa takto zoči-voči pozeráte na seba, je to jediný  program, ktorý máte spoločný. Nedeľný obed. Tá polievka, František, sa ti podarila, ďakujem. Mohol si polievku viac zohriať. – Meškala si. – Dlhšia kázeň bola. Ľudia boli pred kostolom. Kňaz rozprával o gender. – Spozornieš. A dobre rozprával? – Je to proti stvoreniu. To gender. – Čítal som. – Kňaz hovoril, že kto nesúhlasí s gender, bude zatvorený.

Najlepšie by bolo, keby žiadne gender nebolo. Keby ľudia boli takí, ako vy. František a Františka, v nedeľu spolu pri stole. Poznáte sa už pridlho, aby ste k sebe cítili väčšiu nevraživosť ako predtým, poznáte sa presne toľko, aby ste k sebe cítili lásku, ktorá je zvláštnou predstavou dôstojnosti. Áno, v hodine smrti treba byť dôstojný a mať všetko usporiadané.

Ani nevieš prečo si všimneš, že Františka nemá podprsenku. Zvláštne, nedala si ju naschvál alebo už zabudla, je to už naozaj také zlé? Že si nepamätá, tebe sa to nestáva, ešte teda nie, že by si si zabudol trenírky, alebo podobne, to sa ti ešte chvalabohu nestalo.

Už určitý čas sa ťa zmocňuje pocit, že sa pri zapnutí počítača niečo stane. Rituál, iniciácia nevyhnutná ako cigareta. Môže spôsobiť zapnutie počítača koniec sveta? Vždy si to uvedomuješ, keď tak robíš, zohneš sa a šťukneš. Krátko sa nadýchneš, a keď začne disk vibrovať, tak ti odľahne, ide, všetko funguje. Zároveň sa ťa ale zmocní vzrušenie, ktoré sa rovná triaške alebo bolesti hlavy, tvoje srdce sa ozýva ako kedysi, keď si bol s Františkou, alebo úplne dávno, keď si zažil prvý šľuk cigarety, všetko nanovo, a ty pozeráš na Zaručené správy, koľko klikov, koľko ich bolo, pozrieš sa do pošty a tam väčšie číslo ako pri predošlom článku. Si spokojný, František?

Pamätáš si na ten moment, keď si začal písať? Keď si zapol počítač. Kúpil si ho pred rokmi pre dcéry, stačilo len inštalovať nové programy, lebo tie staré už boli nepoužiteľné. Poprosil si ajťáka z gymnázia, poznal si ho, spomenul si si. Kedysi si ho chcel za zaťa. K najmladšej by sa aj hodil. Prešiel tvrdým sitom. Na mail mu prišlo od neho video. František z neho nevie spustiť oči. Ajťák je v nejakej miestnosti, takej, ako obývačka, zvláštne. Prečo mi to poslal?

Z videa si sa dozvedel sa, konvertoval na islam. Zvláštny človek. Vôbec tak nevyzeral. Taký chlapec za počítačom. K nemu bol vždy úslužný. Veď mal Františkove názory, dokonca sa o nich rozprával, že všetko je Boží zámer. Len vtedy sa ho František nespýtal, o akého Boha ide. Nevšimol si asi, že ide o iného Boha. Predstavil si, že sa oženil s jeho najmladšou, ako s ním žije, ako… Preskočilo mu? Čo sa s ním stalo? František na chvíľu pocítil, že ho niekto zmanipuloval, a čo keď už vtedy, do toho počítača niekto niečo vložil a môže sa stať, že sa aj on stane moslimom. František bol v ten deň dosť neistý, ale posilnil sa slovom z Písma a francúzskymi zemiakmi, ktoré Františka nechala v trúbe. Predtým, ako odišla do nemocnice.

Napíšeš príspevok na Zaručené správy o ajťákovi. Zatmelo sa ti pred očami, strach a zdesenie. Nemal by si to ísť hlásiť? Veď to môže byť nebezpečné. O tom, ako sa islam potajme vkráda do podvedomia a vzbudzuje hrôzu. Nerobí to aj kresťanstvo? Kdesi tam vzadu v mysli sa to v tebe aj ozvalo. Nie je evanjelizovanie to isté? Ale neevanjelizuje sa násilím. Nepamätáš si, že by si niekoho tĺkol, aj keď na stránkach mainstreamových médií, ktoré si už nečítal, sa vraj o nejakom rozprávalo, ale jeden sa vždy nájde, tak to sa nedá takto zovšeobecňovať.

Píšeš o nich z východu: „Už sú tu!!!“ Dodávaš výkričníky. Budú chcieť, aby sme aj my takto konvertovali? Pozrel si sa do Biblie, len tak, či ti niečo nepovie. Náhodné otvorenie a výrok o odpustení. Tak najprv napíšeš jemu, to ti z toho vyšlo. Napísal si mu, váhal si, kým si ten e-mail poslal. Vzbudiť minulosť, povedať mu nejakých pár slov. Dostal si od neho vzápätí e-mail z neznámej adresy, že ti odpúšťa. To bola rýchlosť. Akoby automatická odpoveď na e-mail, ktorý tvoj bývalý kolega očakával.

Prepísal si článok a dal si mu názov: „Odpustíme im???“ Namiesto výkričníkov otázniky. Otázky namiesto príkazov. Mal si pocit, že si začal etapu svojho života, začal si písať, začal si realizovať svoj plán. Prvý plán stvorenia zlyhal, nebol, nemal si nad ním kontrolu, ale neprestával si naň myslieť. Ty, František, vtedy na rozheganej stoličke, ktorá sa s vrzgotom otáčala, si začal ťukať do klávesnice. Dotyk slova s písmenom, prvou literatúrou. Začal si písať svoju knihu, priamo na obrazovku. Vedel si si to niekedy predstaviť? Začal si písať.

Začal si písať dejiny. Tak si nazval súbor, ktorý sa každým dňom rozrastá. Najskôr ho tvorilo len pár odkazov na knihy, ktoré si prečítal, spomienky na to, ako si prednášal históriu na gymnáziu, ale postupne sa doň dostávajú úvahy. Vlastne nejde o dejiny, udalosti, ale skôr o úvahy, filozofické úvahy presnejšie. Nie také dejiny, čo boli, ale čo po tom všetkom môže byť. Píšeš o tom, čo nepoznáš, ale mal by si poznať, o tom, čo možno spoznáš, keď budeš o tom takto písať. V byte s výhľadom na les, z ktorého ubúda. Ktorý tu už takmer nie je.

Na začiatku bolo šesť ciest. Šesť ciest sa pohnúť niekam ďalej. Spomenul si si na svoju Prvú. Ako si zachytil kúsok jej nahého ženstva v kúpeľni. To ti napadlo, práve teraz. Už si naozaj otec, spomenul si si na ten zážitok s dcérou. V popise k blogu na Zaručených správach si spomenul, že sa venuješ histórii, si historik a píšeš dejiny, dejiny Stvoriteľa. Viac nič. Mal by si tam dodať nejakú fotku, ale na začiatku si nevedel, ako ju dostať z počítača. Z času na čas k vám príde sused, žije vedľa teba sám. Je senior IT, tak sa ho spýtaš. Senior IT ti ukázal, ako dostať fotografiu z počítača. Mal si ich na výber niekoľko: František za katedrou, František vedľa Františky ako svadobná, František bez Františky sediaci na balkóne a fajčiaci. To si ty, František. Podľa Františky tam vyzeráš zduto, ale ty si s tou svoju zdutosťou spokojný. Máš byť prečo zdutý.

V jednom z prvých príspevkov si sa venoval prichádzajúcej vlne migrantov, ktorí majú pri sebe Korán, a tento artikel by mal byť na hraniciach odobratý, paralela s Mein Kampf sa síce tlačila do popredia, ale spomenul si si, že ide o výrazne výbušnú knihu, na ktorú nemajú európski religionisti vôbec jednoznačný názor, a preto by mala byť dočasne zabavená. Takýto export tu nechceme! Výkričník, znie to revolučne, nie, František, budeš krotký ako baránok. A teraz prišiel príklad toho chlapca, ako si ho v článku nazval, ktorý bol infikovaný touto knihou. A keby nebolo tej knihy, možno by stále bol tým dobrým chlapcom na cirkevnom gymnáziu, ktorý má rád počítače a cez ne nájde aj nejako rovnako spriaznenú dievčinu, ktorá je rovnako z cirkevného gymnázia a majú sa radi. Bol si v tom čase dosť patetický, ešte si predsa len bol idealistom a ťažko sa z tohto idealizmu lieči, keďže Stvoriteľ má také stvorenia, ktoré sa nevedia vpratať do mantinelov svojej formy, ktorá má byť apriori dobrá a spravodlivá. Dopísal si posledné slová svojho príspevku a unavene si sa pozeral pred seba. V ten večer si si po sebe ten článok ani neprečítal. Ani si sa nevenoval svojej knihe. Otvoril si fľašu červeného, ktoré ti dali chlapi v pivnici, kde sa stretávajú, a sadol si si do vysedeného kresla.

„Čo oslavujeme?“ spýtala sa Františka, ktorá sa strhla na puknutie zátky. Oslavujeme znovuzrodenie. Tak si si to v tom čase nazval. Znovuzrodenie, ktoré si naposledy zažil pri narodení Šiestej.

Celý život si nič nevytvoril, niečo, čo by si múzeá mohli dať do vitríny, alebo aspoň tvoji dedičia. Niečo, čo by ste si mohli vytiahnuť na Vianoce alebo len tak a spomenúť si na teba. Žiadny dom si nepostavil. Ak nepočítaš natlčenú poličku na záchode alebo zostavenú obývaciu stenu či prístrešok na záhradke. Tak vlastne nič. Len tieto články, na Zaručených správach. A potom prídu dejiny. Tvoje dejiny.

Jazyková redakcia: Zuzana A. Ferusová

(Text je súčasťou pripravovaného románu Fatal  hoax, ktorého vznik z verejných zdrojov  formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.)

Marek Godovič (1978) je absolventom Vysokej školy múzických umení v Bratislave v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielońskej Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych divadelných a rozhlasových inscenáciách (FAMU, Český rozhlas, RTVS). Dostal sa do finále súťaží Poviedka, Dráma a Artscript. V rokoch 2011-2018 pracoval ako dramaturg v Štúdiu 12. V súčasnosti pôsobí ako odborný pracovník v Divadelnom ústave. V roku 2017 absolvoval doktorandské štúdium na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty VŠMU. Recenzie a kritiky publikoval v divadelných periodikách, rozhlase a denníkoch. V Slovenskom rozhlase boli realizované jeho rozhlasové hry  Tretí brehVoľná. Český rozhlas realizoval jeho text Spisovatelia do rodín! Spolupracoval s nezávislými divadlami Farma v jeskyni, Pôtoň alebo  NUDE.