Mária Čorejová (1975) je vizuálna umelkyňa, grafická dizajnérka a pedagogička. Magisterské štúdium absolvovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Má za sebou niekoľko študijných pobytov v USA a množstvo spoločných aj samostatných výstav.
V súčasnosti je vedúcou oddelenia grafického dizajnu ŠUP Josefa Vydru v Bratislave. Najvýznamnejšiu oblasť jej výtvarného prejavu tvorí kresba. Okrem kresby sa venuje aj ilustrácii, knižnému a grafickému dizajnu, maľbe, objektu a inštalácii.
Stojí za viacerými projektami podporujúcimi tvorbu a prezentáciu súčasného umenia a kultúry (Burundi, 13 kubikov).
Webová stránka Márie Čorejovej: https://mariacorejova.sk/
Ilustrácie sú bytostnou súčasťou kníh pre deti. V tvojom autorskom portfóliu som zaznamenala ilustrácie básnických kníh s poéziou pre dospelého čitateľa. Aký zmysel má ilustrovať tento žáner? Nie je to násobenie obrazov?
Dalo by sa to aj tak chápať, samozrejme, ale dá sa na to pozerať aj z pohľadu dopĺňania literárneho textu, pridávania nového rozmeru ucelenému dielu, ktoré nesie istý odkaz autora. Ilustrátor je úplne iná osoba, ktorá sa na text pozerá inými očami a hlavne používa iný jazyk. Aj preto je zvykom ilustrovať básnické zbierky, keďže poézia nebýva jednoznačná. Tento iný rozmer jej dodá iné možnosti čítania. A ak sa s tým aj básnik/poetka stotožnia, je to o to lepšie.
Tvoje kresby sú ako metafory. Miesto slov línie, plochy, kompozícia… Básnik si možno zapisuje verš, rozvíja obraz. Ako vzniká tvoja práca?
Niekde v mysli sa objaví myšlienka, ktorú najskôr spracúvam, snažím sa ju dostať do kontextu svojej tvorby a nakoniec ju začnem dávať na papier… A potom z toho buď vznikne kresba, alebo to celé skončí v koši… Pomer je tak 1:5.
Jazyk vizuálneho umenia sa vyjadruje cez významové kódy, cez symboly, cez rôzne výtvarné techniky. Básnici vedia povedať, čo je a čo už nie je prirovnanie, metafora, metonymia, rým atď. Prezraď nám niektoré konkrétne prvky z vizuálneho jazyka, ktoré sa dajú takto určiť. Mám podozrenie, že v umeleckej transformácii výtvarníkovho videnia sveta neexistujú takéto definície, ktoré by viedli k verdiktu – toto je obraz a toto už nie je obraz.
Ja myslím, že výtvarné umenie je založené na veľmi podobnom základe. Pracuje s kódom, metaforou, dáva do kontextu idey a snaží sa pretlmočiť myšlienku autora daným výrazovým prostriedkom. O to, ako zadefinovať obraz, sa výtvarné umenie snaží už dlho a je len na samotnom autorovi/autorke, akým spôsobom nám túto definíciu odovzdajú. Či okamžite, alebo si samotné čítanie diela bude vyžadovať nejakú skúsenosť, vedomosť, štúdium… V súčasnosti výtvarné umenie pracuje s komplikovanejším jazykom, ktorý si túto prax vyžaduje. Nie vždy je čitateľné na prvý pohľad a už vôbec nemusí byť ani „pekné“ v zmysle, ako sme na to zvyknutí pri dielach z minulosti.
Zrejme treba mať určitú zásobu predstavivosti, aby si divák mohol ilustráciu alebo vôbec tvoju kresbu vychutnať.
Asi áno. Pomôže to. Ale nie je to podmienka. Myslím, že moje kresby fungujú aj „na prvú“. Ale ak si divák dá tú námahu a snaží sa ísť v kódovaní ďalej, určite nájde viac.
Máš skúsenosti z výstav, určite poznáš obrovský okruh ľudí, ktorí sú v úzkom spojení s vizuálnym umením, iste poznáš reakcie na ich prácu, na svoju prácu. Ale stretáš a vnímaš aj ľudí, ktorí stoja od tejto oblasti vo väčšej vzdialenosti, prípadne im ozaj veľmi málo hovorí. Aká je naša slovenská vizuálna gramotnosť?
Mám takú skúsenosť, že sa sťažovať nemôžem. Predsa len, to „moje“ médium, resp. moje kresby sú relatívne ľahko prístupné aj ľuďom, ktorí s výtvarným umením prichádzajú do styku len sporadicky. Myslím, že ťažšie to majú autori, ktorí pracujú s komplikovanejšími výrazovými prostriedkami a médiami, resp. spracúvajú témy, ktoré neboli v rámci bežnej výuky výtvarného umenia časté, prípadne žiadne. Tam vidím obrovské medzery, ktoré súvisia najmä so vzdelávaním a s večným spochybňovaním potreby umenia v našich životoch. Od predstaviteľov vedenia štátu až po učiteľov na ZŠ, všade tam vidíme fatálne nepochopenie toho, ako môže umenie aj vzdelávanie v oblasti umenia, zlepšiť chod celej spoločnosti. Je to strašne smutné.
Literáti majú literárnu kritiku. Ako je to s kritikou výtvarníkov? Čo je to za priestor?
Je to taký malý, s ťažkosťami fungujúci priestorík, ktorý (až na výnimky, ktoré si veľmi vážim) funguje len sporadicky a neplní veľmi úlohu, ktorú by plniť mal. A tou je pravdivá reflexia, ktorá posúva výtvarníkov vpred. Nemáme tu reálne fungujúce platformy (resp. máme, ale nie veľmi účinné, alebo ak, tak sú len možno jedna-dve), ktoré by systematicky reflektovali nielen prácu jednotlivých autorov, ale aj celkové nastavenie výtvarného umenia u nás. Ale aby som neznela tak pesimisticky, lepší sa to, krok za krokom, je tu kopec šikovných mladých ľudí teoretikov, ktorí sa snažia písať a mapujú kvalitu, ktorá vzniká. V porovnaní so svetom je to ale stále málo. Máme tu komerčné ceny za umenie, čo je fajn (aj keď aj o tom by sa dalo diskutovať), máme tu skvelý fond, ktorý podporuje výskum, ale stále mám pocit, že len niečo doháňame.
Videla som tvoju kresbu aj na obale CD Komajota aj ako motív na puzzle pre zaujímavú iniciatívu, pracuješ ako výtvarná redaktorka v časopise. Kde všade sme sa ešte mohli a môžeme stretnúť s tvojimi dielami? Páčia sa mi tieto cesty výtvarného umenia k bežnému človeku, k širšiemu publiku. Tebe vyhovujú?
Áno, samozrejme. Keďže stále sa pohybujem vo viacerých oblastiach – od voľného umenia až po grafický dizajn (ktorý posledných pár rokov aj učím), som veľmi rada, že mám takto možnosti „dopraviť“ svoje diela k ľuďom a to hneď viacerými spôsobmi. Podľa toho, na akej platforme sa momentálne pohybujem, podľa toho volím aj témy, resp. techniku a spracovanie. A všetko ma to baví.
Výstava a vernisáž síce majú neopakovateľné čaro a aj nepopierateľný význam, ale čo s tým dnes, v čase internetu, kde si tvoje kresby môže za jeden deň pozrieť viac ľudí, než bude reálne návštevníkov vo výstavnej sále?
Osobnú skúsenosť s výtvarným dielom je ťažko nahradiť. Ak dielo vzniká priamo pre online priestor, vtedy je to úplne OK a legitímne, ale ak sú to, ako v mojom prípade, kresby, či už na papieri, alebo tlače, potom je to horšie. Síce si ich možno pozrie viac ľudí, čo je fajn, samozrejme, ale ten okamih, reálny zážitok, ktorý funguje len, keď je človek priamo prítomný pri diele, sa nahradiť nedá. Pripravujem výstavu vo Viedni. Dúfam, že nebude len onlajn. A už sa naozaj veľmi teším, keď budeme mať toto všetko za sebou.
(S Máriou Čorejovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
