Mária Modrovich vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského marketingovú komunikáciu a nemecký jazyk a literatúru. Debutovala zbierkou poviedok Lu & Mira (2011). Nasledovali knihy Tichý režim (2013) a Flešbek (2017), ktorý sa dostal do finálovej päťky Anasoft litera 2018 a vyšiel v maďarskom preklade. V roku 2019 vydala prózu Rozhovor s členkou kultu, ktorú v roku 2023 pre Mestské divadlo Žilina zdramatizovala Petra Fornayová a pre Teatr Śląski v poľských Katoviciach Katarzyna Dudzic-Grabińska. Časti textu boli dramatizované aj v rozhlase v Slovinsku a pripravuje sa francúzske vydanie knihy. Jej ostatná kniha Deň noc voda (2024) je aktuálne v desiatke Anasoft litera.

Mária Modrovich spoluorganizuje medzinárodný literárny festival Novotvar a spolupracuje s časopisom VLNA.

Začneme novinkami a tou najhorúcejšou je, že sa tvoj nový román Deň noc voda, ktorý vyšiel minulý rok vo vydavateľstve vlna/drewo a srd, dostal do finálovej desiatky najprestížnejšej domácej literárnej ceny Anasoft Litera. Ty si sa tam už raz ocitla, a to s mierne experimentálne ladeným textom Flešbek (vlna/drewo a srd, 2017) v roku 2018. Aký je to pocit byť po druhýkrát nominovaná na Anasoft? Pamätáš si, aké to bolo prvýkrát? Líšia sa tie pocity? Čo to pre teba znamená a aký je tvoj názor vo všeobecnosti na literárne ceny?

Musím sa priznať, že som sa doteraz hlbšie nezaoberala témou literárnych cien. Pamätám si, ako som pred mnohými rokmi čítala nejaký Bernhardov text, v ktorom proti nim ostro vystupoval, chápala som vtedy jeho argumentáciu, ale napriek tomu som jeho postoj vnímala ako kuriozitu. Ako si spomenul, na ocenenie Anasoft litera som nominovaná druhýkrát, takže viem aj aké to je, neocitnúť sa medzi finalist(k)ami. Myslím, že niekto môže mať problém s nejakou konkrétnou cenou, napríklad z politického hľadiska, na „Anasofte“ je však sympatické, že tento druh optiky ostáva irelevantný. Filozoficky s literárnymi cenami problém nemám – pokiaľ za ich rozhodnutiami naozaj stojí porota odborníkov. Je  to zaužívaný systém oceňovania alebo dokonca zvýrazňovania literatúry, ktorá by inak pre masového čitateľa mohla ostať nepovšimnutá. Tak ako pri Flešbeku, aj teraz sa teším, že je Deň noc voda vo finálovej desiatke. Asi by sme sa mali opýtať výherkýň/výhercov literárnych cien, či po prebratí ocenenia cítili zvýšený tlak tromfnúť sa, napísať niečo zásadnejšie, alebo aspoň nesklamať… Nominácia sama osebe predstavuje konkrétne pre mňa veľmi milú udalosť – je, samozrejme, zadosťučinením a snáď dá knihe šancu osloviť väčší počet čitateľov a dlhšie sa udržať na pultoch kníhkupectiev.

Možno nie najhorúcejšou novinkou, ale určite tou najaktuálnejšou, je tvoj pobyt na literárnej rezidencii vo Wannsee pri Berlíne. Vrátila si sa len nedávno, počas Veľkonočných sviatkov. Prezradíš nám, na čom si tam pracovala a ako vlastne prebieha literárna rezidencia? Stretla si sa tam s inými spisovateľmi, prekladateľmi, vydavateľmi, organizátormi domáceho literárneho života?

Literárna rezidencia v Literarisches Colloquium Berlin (LCB) pre mňa mala dvojaký význam. Jednak som skutočne mala možnosť hlbšie sa vnoriť do rukopisu, na ktorom pracujem, jednak som sa po dlhom čase – možno dokonca prvý raz v živote – cítila (pri písaní a aj celkovo) slobodne. Je to veľmi dobre zorganizovaná rezidencia vo vile pri jazere, kde má každá autorka či autor svoju izbu s písacím stolom, za domom je záhrada zvažujúca sa k brehu Wannsee, a dole na prízemí sú spoločné priestory, kuchyňa, zimná záhrada, sála, kde sa organizujú čítania a diskusie. Je to teda rezidenčný dom a zároveň kultúrne centrum. Páčilo sa mi, že v prístavbe pred hlavnou budovou si môžu pracovné priestory prenajať berlínski umelci a chodiť tam denne ako do kancelárie. Je to celé nesmierne premyslené, miesto má svoju históriu, a ľudia pracujúci v LCB sa o autorov/autorky, o program inštitúcie, ako aj o ďalšie aktivity, ako napríklad samostatný projekt pre prekladateľov, svedomito starajú. Je vidno, že LCB je zabehnuté a vysoko profesionálne. Pár dní po príchode ma hneď zosieťovali s programovou riaditeľkou Berlínskeho literárneho festivalu, aby sme si mohli porovnať know how a vzájomne sa inšpirovať, keďže aj my v Bratislave pripravujeme medzinárodný literárny festival Novotvar. Okrem mňa bolo na rezidencii ďalších 9 spisovateľov. Výborne sme si sadli, a raz-dvakrát za týždeň sme sa stretávali a rozprávali o tom, na čom pracujeme a ako. Niektorých by som v budúcnosti určite chcela pozvať na Novotvar. Bolo to naozaj až trochu klišé-oidné naplnenie predstavy o literárnej rezidencii  – nečakala som, že sa tam budem cítiť tak dobre, že stretnem takých milých a zaujímavých ľudí, a, aby som sa vrátila k úvodnej téze, že si po pár dňoch zvyknem aj na to, že som zodpovedná len sama za seba a svoju prácu, a že mi na hlavu nepadá domácnosť. Nemať pár týždňov domácnosť bolo nečakane oslobodzujúce.

Poďme k ostatnému románu Deň noc voda. Ten nemá úplne jednoduchú štruktúru a hlavný dejový tok má mnoho ramien. Môžeme do nich nazrieť prostredníctvom hlavnej hrdinky, ale aj jej „sparingpartnerov“. Naviac sa častokrát narúša aj linearita záznamov, a tak sa prítomnosť mieša s rôznymi minulosťami a budúcnosť je ako vždy nejasná. Podobné písanie je dnes už v podstate štandard, avšak u nás sme akosi viac zvyknutí na konzervatívnejšie prístupy. Ako si sa dopracovala k tomuto typu písania, k tejto multilevelovej narácii?

Asi je to dané jednak typom literatúry, ktorú čítam, a jednak tým, ako premýšľam, respektíve ako vnímam ľudí. Najzaujímavejší je vždy druhý, tretí, ikstý plán. Všetci niečo zo seba prezentujeme navonok, no mnohé vrstvy ostávajú skryté. Okrem toho aj vonkajšia realita je často nelineárna. Pred pár rokmi sme si nevedeli predstaviť, že budeme čeliť epidémii, potom sme si zvykli a nevedeli sme si predstaviť svet bez covidu a strachu, následne Rusko zaútočilo na Ukrajinu… Pre generáciu našich rodičov bola zásadnou témou emigrácia, ešte aj ja si dobre pamätám, ako moji strýkovia odišli na Západ a ostal po nich len zaplombovaný byt. V knihe sa teda stretlo viacero impulzov a tém, ktoré dotvárajú svet hlavných postáv. Výsledok je kombináciou dlhodobého žonglovania s viacerými nápadmi a postavami a systematickým, klasickým prepisovaním. Na začiatku som mala neštruktúrované obrysy a hlavnú postavu v kríze, ostatné prvky sa pridávali počas procesu písania. Pomerne skoro som vedela, že tam chcem mať tetu, ktorej politická minulosť je nejasná – na túto tému som sa musela asi najviac pripraviť. Pomohli mi s tým ľudia z Ústavu pamäti národa. Pritom samotná teta Maja v knihe nevystupuje, jej ne/prítomnosť len naznačuje, že v Silviinej rodine nájdeme mnoho nevypovedaného.

Časť hlavných hrdinov sú expati, žijúci za veľkou mlákou, ale tvoje románové príbehy sa neodohrávajú len v Spojených štátoch, alebo Kostarike, sú roztrúsené po svete. Nájdeme tu Chorvátsko, Veľkú Britániu, Čechy… nebála si sa pri písaní, že prílišná exotizácia môže byť neúnosná? Predsa len situovať gros románu do Kostariky… My už vieme, že si to celé ustrážila a vybalansovala, ale mala si to od á do bé premyslené?

Nikdy to nemám dopredu celkom premyslené. Akonáhle to domyslím, proces je ukončený, už sa mi nechce písať. Písanie knihy je pre mňa dobrodružná výprava, do určitej miery sa nechávam viesť postavami a sama som zvedavá, ako sa to celé vyvŕbi. Na začiatku som ale vedela, že sa značná časť príbehu bude odohrávať v Kostarike. Bol to risk, ale zrejme som mala drzosť veriť (či skôr dúfať), že pokiaľ budú tri hlavné postavy živé, môže byť ich trajektória akokoľvek zamotaná – môže odrážať osudy, s akými som sa stretla práve pri pobytoch v Austrálii či USA. Napríklad niektoré hollywoodske detaily som konzultovala s kamarátkou, ktorá je bývalá filmová producentka. Aj to bola súčasť tvorivého procesu – rozhovory s ľuďmi, ktorí majú úplne iný život ako ja, splietanie reality a fikcie. Prirodzene, bála som sa, že exotizácia môže byť nad rámec únosnosti, ale odvíjalo sa to týmto smerom a v záverečnej rovinke som sa spoľahla na prísne redaktorské oči prvých čitateľov. Napriek tomu, že som túto knihu musela pomerne veľa prepisovať, geografická rozlietanosť nevadila ani redaktorke Zuzke Šmatlákovej, ani vydavateľstvu, takže som si trochu vydýchla.

Autorka fotografie: Petra Bošanská

Ako si už povedala, hlavná postava Silvia je žena okolo štyridsiatky, matka dvoch detí a starostlivá manželka, ktorá sa ocitá v kríze. Manželstvo ju ubíja, domácnosť jej padá na hlavu a riešenie vidí v úniku. Aspoň dočasnom. Vyberie sa k Tichému oceánu hľadať tetu, ktorú rodina potrebuje kvôli dedičskému konaniu. Pátranie po tete je len zámienka a záhadná teta nám na stránkach románu pomaly mizne. Predpokladám, že si čerpala z reálnych situácií. Je únik riešením podobných situácií, alebo ide o to najjednoduchšie riešenie, ktoré človeku napadne ako prvé? Určite si videla film Prázdniny, kde obidve hlavné hrdinky, ktoré sa ocitli vo vzťahovej kríze, volili únik. Zmenu prostredia a zároveň zmenu personálneho obsadenia najužšieho okolia. Ako je to teda s únikmi? Reálnymi či románovými?

Je zaujímavé, že spomínaš práve Prázdniny. Ten film som si časom obľúbila, ale keď som ho videla prvýkrát, s kamarátkou sme si v kine na Druhej avenue v New Yorku šepkali, že je hrozný. Dokonca sme chceli odísť. Pre mňa bol ten film symbolickým kinematografickým predelom, nadväzoval na veľké romantické komédie 90. rokov, ako boli napríklad Štyri svadby a jeden pohreb, či trochu neskôr Love Actually. Staval na podobných žánrových prvkoch, ale obsahoval viac slabých miest aj viac nezmyslov. Vlastne sa to začalo lámať už v Love Actually, kde nachádzame viacero karikatúrnych scén (Mr. Bean ako predavač v obchoďáku, záverečný „ultraromantický“ beh malého chlapca večerným letiskom…). V Prázdninách dokonale nastajlovaná Cameron Diaz na vysokých opätkoch ťahá kufor po zasneženej cestičke, stratená uprostred malebného britského vidieka, a to je len začiatok. Už to nie je len šarmantne zamotané. Film nás trochu infantilizuje, mnohé veci sú zbytočne dopovedané, mnohé gestá príliš expresívne. Zásadný rozdiel som vnímala aj vo forme veľmi tvrdého – a veľmi efektívneho – product placement-u. Doteraz si pamätám, ako si postava Diazovej v anglickom domčúriku na kúpeľňovú poličku ukladá svoju kozmetiku značky Kiehl’s. Dovtedy som podobné veci vo filmoch neregistrovala. Je zaujímavé uvažovať o tom, do akej miery my ovplyvňujeme kinematografiu a do akej ovplyvňuje ona nás. Podobne je to, samozrejme, aj so spoločenskými nastaveniami. S tými zápasia mnohé moje postavy. V určitom bode prichádzajú do bodu veľkej dezilúzie. Spoločnosť napríklad sľubovala, že vydať sa a založiť si rodinu predstavuje šťastný život, niektoré ženy to tak ale necítia. Sú mimo? Je mimo všetko ostatné?

Vráťme sa však k motívu úniku, ktorý ma ako premisa filmu paradoxne nevyrušil.

Nemyslím si, že únik je jednoduché alebo prvoplánové riešenie. Z mojej skúsenosti prichádza únik na rad až po nespočetných pokusoch zmeniť nepríjemnú situáciu inými spôsobmi. Pokiaľ na subtílnejšie manévrovanie realita neodpovedá, môže v človeku narastať pocit klaustrofóbie. Nech robím, čo robím, všetko je stále rovnaké, rovnako neznesiteľné. Toto, samozrejme, môže nastať aj bez nejakej hlbšej analýzy či racionalizovania. Dlho si vôbec nemusíme uvedomovať, že v nás narastá nespokojnosť až úzkosť. K úniku, podľa mňa, dochádza, až keď zlyhajú racionálne pokusy o zmenu a človek doslova nevie, ako ďalej. Zvonku to, samozrejme, môže pôsobiť ako rýchle, až zbrklé riešenie.

Ani moja postava Silvie nezdrhne zo dňa na deň, v minulosti mala milenecký vzťah, ešte predtým sa snažila o titul najlepšia matka / manželka sveta. Skúša kadečo, aby sa na svete cítila lepšie. Z môjho textu nie je jasné, či Silvia nedokáže prijať kus existenciálnej úzkosti ako súčasť života, alebo či je jej život, respektíve jej prežívanie života – najmä toho vzťahového – skutočne neznesiteľný. To sú tie čarovné nuansy, niekedy sa vymykajú definíciám. Keď človek nevie ako ďalej, môže byť niekedy únik celkom legitímnym dočasným riešením. Silvia svoj únik neplánuje, aj sama pred sebou sa najskôr tvári, že hľadá tetu. Do nejakej miery ju skutočne hľadá. Nakoniec však aj sama pochopí, že vlastne ušla. Dokonca možno spätne pochopí, že aj mimomanželský vzťah bol len únikom. Ide teda o dve rozličné formy úniku, jeden je mentálny, kedy duševne opustí muža (a do istej miery aj deti) a vrhne sa na nový vzťah, a druhý fyzický, ktorý formálne vyzerá ako surreálny výlet do Strednej Ameriky.

Keď sa zamyslím nad témami svojich kníh, sú vlastne plné únikov. Členky kultu opustili svoje existencie najradikálnejším spôsobom, zatiaľ čo hrdinky z knihy Flešbeku unikajú len tak potichučky, vo svojich mysliach. Ani len milencov si nedovolia.

Keď si spomenula Rozhovor s členkou kultu, rád by som pripomenul, že román rozpísaný do monológov a dialógov bol ideálnym podkladom pre dramatizáciu a skutočne sa na divadelné dosky aj dostal. Dokonca dvakrát. Najskôr v Žilinskom mestskom divadle, v réžii Petry Fornayovej a následne v Katowiciach v poľskom preklade a réžii Kasii Dudzic-Grabińskej. Pravdupovediac, ide o mimoriadne vzácny jav, aby sa román slovenského spisovateľa dočkal divadelného spracovania, a to hneď dvakrát. Spomínam tento úspech naschvál, pretože aj najnovší román má silný divadelno / filmový potenciál. Vedela by si si predstaviť, že by sa Silvia a spol. ocitli na filmovom plátne?

Tieto veci neviem odhadnúť. Skôr, ako Petra Fornayová začala dramazitovať Členky kultu, mi ani len nenapadlo, že jednotlivé monológy románových postáv by mohli fungovať ako podklad pre divadelné monológy. Dokonca som si to celkom nevedela predstaviť až do momentu, kedy som texty počula a videla na predstavení v Mestskom divadle Žilina.

Bol to jeden z najzvláštnejších a najkrajších zážitkov, a podobné to bolo neskôr, keď som v Poľsku videla Kasiinu adaptáciu.

Asi dosť záleží od toho, kto a akým spôsobom materiál dramatizuje. Myslím, že Členky kultu mali veľké šťastie na citlivé režisérky s vlastnou víziou. Budem, samozrejme, veľmi rada, ak niekto bude chcieť ďalej pracovať aj s knihou Deň noc voda.

Momentálne majú ženy – umelkyne vo svete zelenú a dokonca sa tieto trendy začali pozitívne presadzovať aj u nás. Domáca literatúra písaná autorkami naberá na sile, čoho dôkazom pars pro toto je aj tvoj román Deň noc voda a v širšom kontexte vlastne celá tvoja tvorba ako i pôsobenie na poste dramaturgičky festivalu Novotvar. Vnímaš sa ako súčasť nejakého literárneho prúdu / trendu? Sleduješ svoje kolegyne? Ktoré z nich ťa najviac zaujali?

Fakt, že spomínaš môj post dramaturgičky Novotvaru ako dôkaz, že umelkyne majú v dnešnej dobe zelenú, hovorí za všetko. A teda konkrétne to vlastne priamo či nepriamo odpovedá na tvoju otázku: ešte to nie je úplne prirodzené, inak by si sa na to nepýtal, ani to nemusel nazývať pozitívnym trendom. Za vodou budeme, keď to bude normál.

Čo sa týka literárnych prúdov, necítim sa byť súčasťou niečoho programového. Určite generačne patrím niekam, podobne niekam môžem patriť na základe tém alebo pokojne aj geografických rámcov, ktoré v knihách používam. Sama sa nepozicionujem do konkrétnej skupiny spisovateliek, aby som použila uchu lahodiaci marketingový žargón. Svoje kolegyne, samozrejme, sledujem a čítam. Teším sa, že slovenské autorky píšu kvalitnú literatúru. Nebudem menovať, ale keď si človek pozrie program jednotlivých ročníkov festivalu Novotvar, nadobudne určitú predstavu.

Aký typ literatúry čítaš?

V poslednom čase takmer výlučne súčasnú prózu, svetovú aj slovenskú, a občas literatúru faktu, ak je téma veľmi zaujímavá a text nie je remeselne úplne odfláknutý. Naposledy som čítala napríklad Všechno bychom si řekli od Judith Hermann (v októbri príde na Novotvar!), Udalosť / Mladý muž od Annie Ernaux a Dosť bolo lží od Phillippea Bessona. Každá kniha ma nadchla iným spôsobom, aj preklady sa mi zdali byť výborné. Ani jedno z menovaných súčasných diel štruktúrou nepripomína to moje „menej lineárne prelínanie“ ako si to nazval. Pred pár rokmi som si kúpila Middlemarch v origináli – možno práve pre rozmanitosť tém –, matne som si pamätala, že sme knihu čítali na gymnáziu, ale už som sa do toho nevedela dostať, dobový jazyk mi robil problém. Trochu sa obávam, či už nemám odvarený mozog zo smartfónu a neustáleho preklikávania medzi rôznymi obsahmi…

Na záver by som rád položil obligátnu otázku. Na čom momentálne pracuješ a čo pripravuješ do budúcnosti?

Momentálne sa nachádzam vo fáze rozpracovanosti nového rukopisu, kedy sa mi na túto otázku ťažko odpovedá. Keby to šlo, ešte by som materiál chránila ako orlica vajcia. Niečo som už musela sformulovať pre potreby žiadosti o štipendium, a o texte som sa pokúšala rozprávať aj s kolegami na rezidencii LCB. Pohrávam sa s autobiografickým písaním, ale uvidíme, či nestratím nervy. Zatiaľ je to celé veľmi krehké.

(S Máriou Modrovich sa zhováral Peter Šulej)