Nesmierne ma potešilo, že v roku 2026 bude hlavným európskym mestom kultúry práve Trenčín. Mesto, v ktorom som vyrástla, chodila do školy, túlala som sa po hrádzi pri Váhu so svojou prvou siedmackou láskou, ochutnávala čierne a biele moruše a niekedy aj agátový kvet. Mesto, z ktorého ma život odvial a po štúdiách už nevrátil. Chodila som doň len na návštevy rodičov. Teraz už ani to. Na Dušičky im chodievam zapáliť sviečku. Trenčín však stále zostane v mojom srdci ako mesto, ktoré ma obmotalo svojou kultúrou už dávno predtým, ako sa tým európskym mestom stalo naozaj.
Myslím si, že práve knižnica bola prvým miestom, kde som vdychovala vôňu kníh, vnímala tiché šušťanie stránok, hltala stránky za stránkou, odnášala si domov kôpky kníh, aby som si o pár dní odniesla novú kôpku. Bola som vášnivou čitateľkou, zostalo mi to dodnes, aj keď slovo „vášnivá“ už nie je také horúce – aj oči majú svoje limity. No na ten pocit, keď som si zastala do stredu miestnosti a okolo mňa boli knihy, knihy, knihy… na ten pocit sa nedá zabudnúť. Koľko ráz som si povzdychla: podarí sa aj mne napísať knihu? Zdalo sa, že sudičky svoju prácu vykonali dobre – podarilo sa. Písanie mi učarovalo ešte ako žiačke základnej školy, a tak to už zostalo.
Trenčín má vo svojom srdci perlu – majestátny hrad. Často som chodievala až úplne hore. Vtedy ešte nebol taký zrenovovaný ako dnes, voľne sa naň mohlo dostať, bez vstupného. Len tak – komu sa chcelo, ten vyšiel až hore na Matúšovu vežu.
Možno ďalším kultúrnym pokladom mesta bolo množstvo folklórnych súborov. Jeden z nich fungoval na pôde vtedajšej SVŠ-ky a neskôr Gymnázia Ľudovíta Štúra. Bol to súbor Trenčan. Spájali sa s ním dve významné mená: Ferdinand Kubala a Eleonóra Kubalová. Manželia, obaja stredoškolskí profesori, získali stovky mladých ľudí svojou láskou k tancu a hudbe. Bola som jednou z nich, dostala som sa so súborom na domáce vystúpenia, aj na vystúpenia v Taliansku. Dokonca sme robili veľkonočné pásmo pre košickú televíziu. To všetko je už tak dávno!
Rozmýšľam nad tým, čo všetko robí mesto kultúrnym. Možno prekrásne budovy, sochy, hrdé kostoly. Predovšetkým však ľudia. Tí, ktorí tie budovy navrhli a postavili, sochári, maliari, hudobníci, spisovatelia, tanečníci atď. A čo usmiaty emotikon z roku 1635, ktorý pripísal do úradnej listiny trenčiansky notár Ján Ladislaides? Kontroloval mestské účty – a pravdepodobne všetko sedelo tak ako malo, nuž svoju prácu korunoval smajlíkom. S objavom prišiel riaditeľ Štátneho archívu v Trenčíne Peter Brindza. Anglický básnik Robert Herrick tiež použil emotikon vo svojej básni v roku 1648, no ten trenčiansky je jeho brat starší o trinásť rokov.
Určite by som mohla menovať ďalšie skvosty mesta od Studne lásky na hrade po Katov dom, hotel Elisabeth či po vodníka na Štúrovom námestí. No viem, že všetko, čo som v tomto krásnom meste prežila, sa pretavilo nielen do mojich kníh pre deti, ale najmä do poviedok pre dospelého čitateľa. V nich zostali ako odtlačky v plastelíne – tak, ako sedia dodnes vo mne.
Nedávno som surfovala na nete a prechádzala sa ulicami môjho mesta. Zašla som aj k domu, v ktorom som žila. A tam na lavičke pred vchodom sedí moja mama a vyšíva. Nuž ako sa dá vymazať zo života mesto módy, môj drahý Trenčín?
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej próz je najnovším výber poviedok v češtine Vykřičník v trávě (Jas). Z kníh pre deti je to trilógia Modré srdce s kečupovým fľakom, Kam zmizol môj brat?, Nenápadní sú vždy naj (Slovart), Naja naja a ja (Perfekt), 77 nezvyčajných dní (AlleGro) a Leto s Marge (Slovart).
