Martin Hatala: Hliadky! Hliadky!

(ukážka z knihy, kapitola 2)

…

Hlúčik miestnych chlapov si prezeral maľbu s výrazmi skúsených kunsthistorikov. Zamyslené hmkanie sa striedalo s nakláňaním hláv a znaleckým žmúrením. Z času na čas nejaký z mužov ukázal na obraz a čosi pošepol svojim spoločníkom.

Po dlhšej porade si vedúci skupiny odkašľal.

„Pekné,“ vyhlásil.

„Ktorý som ja?“ ozval sa druhý muž.

„Prosím?“ Sol naňho prekvapene zažmurkal. „Je to krajinomaľba,“ vysvetlil. Inštinktívne však venoval obrazu Brahna kontrolný pohľad.

„Aha, samozrejme,“ prikývol muž fundovane.

„Krajinomaľba je maľba… krajiny. Nie sú na nej ľudia.“…

„Znamená to,“ skúsil opatrne ďalší zo skupiny, „že sa už môžem hýbať?“

Sol sa chystal odpovedať, ale skôr než stihol otvoriť ústa, vyrušilo ho nevraživé syknutie spoza stohu sena. An prepaľovala Sola káravým pohľadom a veľavravne si pošúchala palec a ukazovák v univerzálnom geste.

Sol si diplomaticky odkašľal a venoval skupine najmilší úsmev, aký dokázal na svojej bledej tvári vyčarovať: „Je to obraz Brahna a je na predaj. Len za päť toliarov.“…

„Tak Brahna?“ odfrkol vodca skupiny. „My dobre vieme, prečo žijeme pred mestskými bránami. Do tej prehnitej diery by som sa nenasťahoval, ani keby mi za to zaplatili.“ Jeho vyhlásenie sa stretlo so všeobecným súhlasom a uznanlivým pokyvovaním hlavami.

„Je to vlastne obraz okolia Brahna,“ opravil sa Sol pohotovo a venoval letmý pohľad svojej spoločníčke, ktorá len prevrátila očami. „Brahno je tam len ako taká ozdoba.“…

„To je mi teda ozdoba…“…

„Antiozdoba!“ luskol Sol prstami. „V umení tak nazývame niečo, čo svojou… ehm… ohavnosťou vyzdvihuje krásu všetkého okolo.“…

„Och,“ povzdychol muž, ktorému stále nikto nepovedal, že sa môže hýbať. „Ako keď je ženská pekná, ale číta knižku.“…

„Presne ta… Prosím? Myslíte nejakú konkrétnu knihu?“ Sol začul tlmené plesknutie. Znelo to, akoby si niekto otrávene plesol dlaňou po čele a znelo to, akoby to bola An, ktorá popri tom zamrmlala Solovo meno.

„Ten kŕdeľ vtákov veľmi dobre odvádza pozornosť od nového mlyna,“ nadhodil ďalší z mužov.

„Je to vlastne obraz krásnej krajiny, ktorá by bola ešte krajšia, keby v nej nebolo žiadne Brahno. Je to… hmm… výtvarné zamyslenie nad tým, ako môže byť také mesto škodlivé.“…

„Určite?“ zamračil sa jeden z mužov. „Veď tam všetko vyzerá rovnako.“…

„Tomu sa hovorí umenie,“ vyhlásil vodca. „Nie je podstatné, čo to je, podstatné je, aby to bolo pekné.“ Toto vysvetlenie všetkých zúčastnených zjavne uspokojilo a autor pôvodnej otázky si vyslúžil káravý štuchanec a tiché napomenutie: „Vravel som ti.“

Sol si odrazu uvedomil, že v skupine miestnych je až priveľa odtieňov zelenej a hnedej. Každý z mužov mal hustú bradu a všetci boli odetí v jednofarebnej zelenej tunike so symbolom na hrudi. Symbol… Áno, ten symbol je mu známy a zrejme predstavuje problém, ale čosi maliarovi nahováralo, že to nie je ten správny dôvod k panike. Preskakoval pohľadom z jedného návštevníka stodoly na druhého. Každý z nich mal bradu. Úplne každý. Aj ženy.

Sol pocítil, ako sa na neho z veľkej diaľky s intenzitou prívalovej vlny rúti zúfalstvo.

„Dámy a páni,“ ozval sa Zvončekov hlas spoza provizórnej opony zavesenej na strešných trámoch. „Pristúpte!“

Ľudia poslúchli. Na ich tvárach sa však javil výraz akejsi kultúrnej nezúčastnenosti, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou miestneho obyvateľstva. Bol to výraz, ktorý hovoril, že miestni očakávajú určitú úroveň, keď ide o zábavu. A tiež to, že kultúra-nekultúra, nič sa nevyrovná tomu, keď prednosta cechu mlynárov stúpil minulú žatvu na hrable. To bola skutočná zábava.

„Ľudia zďaleka i blízka!“ pokračoval Zvonček spoza opony. „Žasnite nad zjavom v prírode nevídaným. Uprite svoje zraky na prazvláštnu An, bradatú ženu.“

Opona sa otvorila a na stohy sena elegantne vkročila An v jednoduchých, ale vkusných šatách. Boli síce iba lacnou replikou šiat brahnianskej aristokracie, no An ich dokázala pretvoriť na skutočný umelecký zážitok.

Každý bohatier by pre pohľad na jej postavu precestoval desiatky neznámych zemí. Pre jej plavé vlasy by daný bohatier ochotne doniesol aj hlavu draka na striebornom podnose. Potom by sa však An otočila a bohatier by musel čeliť faktu, že sa namiesto výstrihu ako z tapisérie díva na riedku strapatú bradu. A ani ten najsmelší bohatier nemá dosť odvahy na to, aby sa svojej milej opýtal: „Nechcela by si si oholiť bradu?“

Solovi sa podarilo pretlačiť do prvého radu práve v okamihu, keď sa An pozrela do svojho zrkadielka a prekvapene zjojkla. Bol to zvuk, ktorý mala za roky vystupovania nacvičený tak dokonale, že by sa ním dalo štiepať drevo. Fungoval bezchybne a k An sa odrazu obrátil každý pár očí v stodole. Sol zamrzol uprostred komplikovaného pohybu, počas ktorého sa jedna jeho polovica chystala vyskočiť na pódium a druhá utiecť čo najďalej.

An sa nenútene usmiala na publikum. A vzápätí zbledla.

Dívali sa na ňu desiatky bradatých tvárí. Ženských tvárí. Nielenže mali ženy v stodole brady hustejšie a plnšie než ona, niektoré ich mali dokonca zapletené do vrkočov a An si všimla niektoré, ktoré boli dokonale uhladené a navoskované.

„Chúďa,“ šepla matróna s dlhou blond bradou zdobenou korálikmi, čo stála vedľa Sola. „Nestihla si ju ani učesať.“…

„Hej!“ ozvalo sa od vrát. „To je tá z Hliadky kočovných umelcov.“

Sol sa opatrne otočil za povedomým hlasom. Dvojica mužov z kopca nad Brahnom sa obzerala po ďalších členoch svojej hliadky v zelených tunikách so symbolmi. Solovi vzápätí napadlo, že teraz má už namiesto jedného dôvodu na paniku dôvody dva, a hoci matematika nebola jeho silnou stránkou, aj on vedel v rýchlosti spočítať, že je v stodole omnoho viac odtieňov zelenej ako odtieňov jeho, Zvončeka a An.

Kdesi vzadu nejaká žena vyhlásila: „Mám doma ešte trocha vosku. Možno by z tej brady ešte mohlo niečo byť.“…

„Ja mám brezový olej,“ pridala sa ďalšia. „Na zahustenie.“…

„A čo s ním asi bude robiť, ty koza?“ oponovala prvá. „Budeme tu týždeň čakať, kým jej nedorastie? Mohla by si aspoň skúsiť nejaký ten vrkôčik, moja milá,“ poradila umelkyni.

„Pch!“ odfrkla majiteľka brezového oleja a uhladila si komplikovaný účes, ktorý jej spočíval na hrudi. „Iba sedliačky si pletú vrkoče. To sa nenosí už vyše týždňa. Keď chce vystupovať pred ľuďmi, mala by sa držať najnovšej módy.“…

„Za toto odo mňa nedostane ani toliar!“ oznámil vodca skupinky postávajúcej pri Solovom obraze, ktorá sa nebezpečne rozrastala a ešte nebezpečnejšie približovala k nemu.

Matróna v prvom rade sa rezolútne postavila, jemne si pridržiavajúc ozdobenú svetlú bradu. „Ty buď ticho, Recht! Veď sa pozri na seba. Čo to je za fuzúra? Nechaj úpravu brady na ľudí, ktorí sa v tom vyznajú. Na ženy.“

Recht sa pokúsil zamieriť pohľad pod svoju tvár. Vzhľadom na stavbu ľudskej anatómie to však bola úloha nad jeho sily.

„Fuzúru?“ opýtala sa An neisto.

„Ach, dievča moje…“ povzdychla si žena s rukami vbok. „Máš sa čo učiť. Frizúra sa nosí na hlave a fuzúra pod ňou. Nevadí, moja. Je to novotvar, ešte sa z Brahna nerozšíril dosť ďaleko. Ale ako správna dáma by si sa mala vzdelávať,“ pokrútila rezignovane hlavou. „Dievčatá! Zoberte, čo máte so sebou, a poďme jej tú bradu dať do poriadku, aby si žieňa nerobilo hanbu.“

An protestne zodvihla ruky, ale dosiahla tým iba to, že ju matróna mala za čo chytiť, keď odhodlane vyrazila do kúta stodoly, nasledovaná väčšinou ženského osadenstva. Publikum sa tak výrazne preriedilo a chudý maliar v ňom odrazu kompozične vynikol omnoho viac, ako si prial.

„Toto nie je žiadna kultúra,“ vyhlásil Recht pobúrene. „A ja dobre viem, čo je kultúra. Bol som pri tom, keď prednosta cechu mlynárov stúpil minulú žatvu na hrable!“…

„Zvonček?“ zaševelil Sol tónom plným zúfalstva a naliehavosti. Ozvalo sa v ňom niečo ako „pomoc“, ale Zvonček sa nikdy príliš nezaoberal náznakmi či sociálnym napätím. Jediné, čo počul, bolo jeho meno a vzhľadom na to, že predstavenie bolo technicky stále v plnom prúde…

Zvonček grandiózne vystúpil na javisko a uklonil sa.

Ľudia prijímali pohľad na neuveriteľne vysokého lesného muža rôzne. Väčšinou prejavovali údiv či rozčarovanie, ale v tomto prípade sa ozval len beznádejný povzdych jednej zo žien, ktoré sa venovali An. „Budeme potrebovať väčší hrebeň,“ vyhlásila neprítomne.