Martina Buzinkaiová: Keď rodičia zlyhávajú

Rodina má v slovenskej literatúre od knihy ku knihe rôzne podoby, spoločným znakom však zostáva pomerne časté vedomie deficitu, ktorý je dôsledkom absencie jedného rodiča, rodiny ako celku alebo jednej zo základných funkcií rodiny ako sociálnej skupiny. Nasledujúce knihy spájajú postavy rodičov, ktorí vo svojich rolách z mnohých príčin zlyhávajú, čím priamo alebo nepriamo ovplyvňujú i vlastné deti.

V zbierke poviedok Ivany Dobrakovovej Matky a kamionisti (2018) je v centre pozornosti vzťah dcér s matkami a mužmi. Muža zastupuje motív kamionistu, teda niekoho, kto je príznakovo neprítomný. Neprítomnosť sa vzťahuje najmä na postavu otca, pričom jeho absencia je miestami fyzická (smrť, odlúčenie, iné bydlisko), inokedy pocitová (odcudzenie), no v konečnom dôsledku vždy zásadná. Napriek (či vďaka) svojej neprítomnosti je otec subjektom, ktorý protagonistky zásadným spôsobom dlhodobo (negatívne) ovplyvňuje. Matka, na rozdiel od otca, je prítomná agresívno-expanzívnym spôsobom: „Lebo matka, tá naopak je. Až príliš. Tak to býva. Kompenzuje. Matka sa rozpína ako pleseň pri okne. Pohltí všetko, čo sa ocitne v jej blízkosti. Prebije, potlačí. Je všade naokolo. Keď som s ňou, mám pocit, že je dvakrát taká veľká ako ja, že som len nejaký jej vonkajší orgán, ktorému sa nepodarilo od nej odstrihnúť.“ (s. 86). Dcéry sú v oslabenom, závislom postavení, ich vzťah s matkou je nevyrovnaný, komplikovaný a problematický. Zo strany matiek sú v nich opakovane vzbudzované pocity menejcennosti a neschopnosti, čo vedie k úzkostiam a patologickému správaniu, ktoré je obľúbenou témou Dobrakovovej kníh. Autorka vnútorný svet postáv približuje aj špecifickým štýlom rozprávania: dlhé, ale dynamické monologické súvetia s odbočkami a pauzami pripomínajú hektický prúd (pod)vedomia človeka zacykleného vo svojich problémoch.

Rozprávanie v románe Vandy Rozenbergovej Muž z jamy a deti z lásky (2017) sa začína rok po nešťastnej udalosti – smrti matky, ktorá fungovala ako stmeľujúci prvok rodiny. Motív straty a neúplnosti autorka sprítomňuje cez spomienky detských postáv na čas, keď bola matka nažive: „Pamätáš si, ako mama jedla jablká s klincami? Do jabĺk ráno napichala klince a večer ich jedla, klince, samozrejme, vytiahla. Kvôli železu. Pamätáš sa na to?“ (s. 110). Tematickým jadrom prózy sú vzťahy v rodine Bezemegovcov a úsilie vyrovnať sa s náhlou smrťou matky, ktorou sa narušila už i tak krehká integrita domova. Rudolf Bezemeg, čudácky otec závislý od počítačových hier, nejaví o okolie záujem; jeho novým domovom je vysedená jama v gauči, ktorá symbolizuje Bezemegov úpadok a izoláciu od zvyšku rodiny. Deti ho medzi sebou volajú Tankista –  nevnímajú ho ako otca, teda niekoho, ku komu by vzhliadali: „My však nebudeme ako on, však nie, Peter? Nikdy.“ (s. 202). Najdominantnejším a významovo najzásadnejším je motív generačnej inverzie. Povinnosti a zodpovednosť za ostatných preberá Peter, ktorý sa snaží zvrátiť postupný pád rodiny do „jamy“ odcudzenia a definitívneho rozpadu. V opozícii k bezútešným situáciám stojí v Rozenbergovej knihách všadeprítomná viera v dobro a význam rodiny, čo je v kontexte súčasnej slovenskej prózy skôr výnimka než pravidlo. Aj táto kniha vyniká autorkiným sugestívnym písaním a originálnym videním sveta, v ktorom hlavnú úlohu hrajú neobyčajne obyčajné postavy.

Kniha Richarda Pupalu, ženy aj muži, zvieratá (2020), je rozdelená na dve polovice: šesť poviedok je venovaných ženám, šesť mužom a stredná poviedka obom. Ženy aj muži vo väčšine textov spomínajú na svoju minulosť, vracajú sa k detským traumám a situáciám, v ktorých spoznali rodičov v dosiaľ nepoznanej podobe: „Myslím si, že rodičov, tých dvoch ľudí, ako dieťa nemôžete spoznať. Nie sú to len vaši rodičia, ale aj niečie deti, niečí priatelia alebo niečí milenci. Nie ste pri tom s nimi.“ (s. 43). Otcovia si po rozvode zakladajú nové rodiny, ktoré opúšťajú rovnako ako tie prvé, matky sa so sklamaním vyrovnávajú alkoholizmom a deti sa cítia zradené a opustené oboma rodičmi rovnako. Deti, svedkovia úpadku a zlyhania dospelých, často preberajú roly svojich rodičov; v poviedke Mama na kolotoči je dcéra nútená sa starať o opitú mamu, keď spadne z kolotoča a rozbije si kolená namiesto toho, aby bezstarostne spomínala na prvý bozk počas letnej noci. Autor napriek „ťažkým“ témam (rozvod, odcudzenie, alkoholizmus, strata rodiča, súrodenca alebo dieťaťa) neskĺzava k sentimentu, kritické situácie stvárňuje minimalistickým štýlom, striedmo, a predsa s potrebnou dávkou empatie. Trvácnosť tematizovaných tráum vizuálne podčiarkuje aj obálka knihy: cigaretou vypálené miesta (diery) sú trvalou pripomienkou bolestivých (pálivých) spomienok.