(Medzi vierou, neverou a interpretáciou)
Miesto náboženskej (ne)viery v živote spisovateľov, básnikov a dramatikov je vo všeobecnosti rešpektované ako relevantný fenomén pri zmocňovaní sa ich diela. Je však viera a nevera relevantnou skutočnosťou aj na strane čitateľa ako autora interpretácie toho-ktorého umeleckého textu?
Prvé slovenské vydanie Chestertonovho románu Muž, ktorý bol Štvrtok vyšlo s podtitulom … zlý sen (v origináli nočná mora). Marketingovo sviežo pôsobí aj žánrové určenie, keď hneď na obálke sa dozvieme aj to, že ide o metafyzický thriller. V českom preklade by sme sa stretli i s názvom Anarchista Čtvrtek.
Často nemenej zaujímavé ako samotný text býva aj čítanie rôznych internetových reakcií (napríklad na stránkach elektronických kníhkupectiev) a reflexií (blogov, recenzií a pod.). Pri tomto azda najznámejšom Chestertonovom románe čitatelia vyzdvihujú autorovo majstrovstvo, ako vie narábať s napätím a spádom deja. Oceňujú jeho nespochybniteľný zmysel pre humor, niekedy i filozofický nadhľad. Niektoré reakcie by u nezasvätených mohli vzbudiť očakávania akéhosi vzdialeného predchodcu Ecovho Pražského cintorína. Zdôrazňuje sa anarchistické prostredie či podsvetie a konšpiratívne pomenovanie siedmich členov najvyššej rady anarchistov podľa názvov dní (na čele s Nedeľom) sa považuje za originálny a dobrý nápad.
Na druhej strane tu máme Chestertonov text. Pristavme sa na niektorých miestach. Pri záverečnom maškarnom plese sú jednotliví členovia Najvyššej anarchistickej rady oblečení v kostýmoch podľa svojich krycích mien s explicitnými alúziami na úvodné state knihy Genezis. Napríklad anarchista Štvrtok je oblečený v zelenom redingote so slnkom a hviezdami, keďže vo štvrtok boli podľa biblického podania stvorené nebeské telesá. Samotný bál vyvoláva pocit protikladu k neskoršiemu Bulgakovovmu diabolskému plesu v Majstrovi a Margaréte.
Hostiteľom však nie je temný Woland, ale nemenej tajomný Nedeľa, ktorý v závere o sebe bez pohnutia prehlasuje: „Som Sabat, som Boží mier.“ Svoju identitu zjavuje ako zmierenie starozákonného (Sabat) a novozákonného (Nedeľa) obrazu Boha v židovskej a kresťanskej tradícii.
Ako skutočný anarchista a žalobca pred Bohom je na konci knihy odhalený ryšavý básnik Lucian Gregory, čo jeden z tajných policajtov komentuje citátom zo starozákonného príbehu o spravodlivom Jóbovi. V súlade so svojou úlohou Satana vyjadruje svoju nezmieriteľnú nenávisť a žiarlivosť voči šiestim Božím synom. V tejto chvíli sa interpretácia Chestertonovho románu mení a nadobúda úplne nové vyznenie, keď ju môžeme čítať ako modernú verziu archetypálneho Jóbovho rozprávania o zmysle zla a utrpenia vo svete.
Potvrdením jóbovskej interpretácie knihy a vyvrcholením osudu Muža, ktorý bol Štvrtok, je otázka, ktorú v krajnom rozrušení zmyslov zvolal desivým hlasom na Nedeľu: „A vy ste niekedy trpeli?“ Odpoveď dostáva vo forme citátu z Matúšovho evanjelia – „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ (Mt 20, 22).
Vyššie uvedené náznaky čitateľských interpretácií môžeme označiť za povrchné a keďže im zjavne uchádza pointa – aj za pomýlené.
Môžeme však teraz povedať, že náboženská viera je relevantnou a nevyhnutnou kategóriou pre interpretáciu (minimálne niektorých) literárnych diel?
Vonkoncom nie. Nemýľme si nevzdelanosť s nevierou. Interpretácia Chestertona si na tejto úrovni nevyžaduje náboženskú vieru, stačí klasická kultúrna vzdelanosť. Nepoznať Bibliu v prostredí civilizácie formovanej kresťanstvom a v spoločnosti, kde je aspoň formálne prítomné akési kultúrne kresťanstvo, nie je nič viac ako obyčajná nevzdelanosť.
Napriek tomu si myslíme, že náboženská viera alebo nevera má na určitej úrovni interpretácie umeleckého diela svoje jedinečné miesto.
Zásadnú zmenu paradigmy pri pohľade na Hronského zahraničný román Andreas Búr majster prináša poznanie krátkeho osobného textu Zapadalo slnko od Karola Strmeňa, ktorý vyšiel ako doslov pri druhom vydaní Hronského novely Predavač talizmanov (1972). Strmeň ho napísal na základe spomienok na vzájomné rozhovory „mladého básnika“ a „starého, uznávaného majstra“ v dočasnom rímskom exile po svetovej vojne.
„Vedel som vtedy, že Hronský prechádza duchovným vývojom; v Ríme sme vedeli všetko. Ale sa mi ani nesnívalo, že ide o krízu toľkého dosahu a že (…) dramaticky zachycuje svoju novú blízkosť k Bohu. To všetko prepuklo neskôr v jeho Búrovi. I to ticho, i tá samota majstra pred Bohom, i ten spev v chráme: v chráme, ktorým je svojím spôsobom aj celý svet. Ide tu naozaj o skutočnosti, ktoré sa dotýkajú najosobnejších tajomstiev vedomia a svedomia, a o nich platí navždy secretum meum.“
Z pohľadu filozofickej antropológie môžeme človeka vnímať ako tzv. diferencovanú celistvosť, t. j. ako jednotu duše (psyché, anima) a ducha (pneuma, spiritus), ktoré spolu tvoria duchovnú dušu. K tomuto modelu, samozrejme, patrí aj telo (sóma a sarx), čo však pre naše potreby nie je aktuálne podstatné. Sme presvedčení, že aj na interpretácii umeleckého diela vo všeobecnosti sa (okrem ľudskej telesnosti) podpisuje vnútorná štruktúrovanosť duchovnej duše človeka.
Rozum ako prejav psychiky prostredníctvom vzdelania, nadania a iných faktorov bezpochyby umožňuje človekovi interpretačne preniknúť do hĺbok štruktúry každého diela, spojiť ju s vlastným skúsenostným komplexom a následne ju verbalizovať.
Viera a nevera ako prejav ľudského ducha a jeho duchovnej podstaty umožňujú zasa umeleckú skúsenosť konfrontovať s transcendentnom, buď s jeho prijatím alebo odmietnutím. A to je často neverbalizovateľné.
Cesta rozumu a cesta viery, resp. nevery je pri umeleckom diele cestou od výkladu diela k intímnemu svedectvu o ňom.
Sme presvedčení, že len hlboko veriaci kresťan môže do úplnej hĺbky porozumieť Hronského Andreasovi Búrovi. Rovnako si dovolíme tvrdiť, že žiaden veriaci človek nedokáže do krajnosti pochopiť úzkosť Camusovho Moru tak ako úprimný ateista.
Rozum a viera, resp. jej odmietanie patria k prirodzenosti človeka, k jeho duchovnej duši, a preto sú aj legitímnymi spôsobmi zmocňovania sa a interpretácie umenia. Zatiaľ čo na úrovni rozumu máme priestor na diskusie, ale aj polemiky, na úrovni viery by sme sa mali viac počúvať, viac naslúchať tomu druhému. Realita má aj tento transcendentný rozmer. Tam v hĺbke duše človeka, kde druhého nikdy v úplnosti nepochopíme, sa skrývajú možnosti vzájomného obohatenia sa.
Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. V Prešove vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s občianskou náukou, neskôr v Košiciach literárnu vedu. Je dedinským učiteľom.
