Kniha Ema sa má ma zaujala už pri prvom pozretí. Síce sa hovorí, že nemáme súdiť knihu podľa obalu – či už pri aplikovaní životnej múdrosti v reálnych situáciách, alebo pri výbere vhodnej knihy. Doslova. Webové stránky ponúkajúce minimum informácií, aby Vám neprezradili, čo môžete v knihe nájsť, ma priviedli k tejto knihe No, dlho som sa tak nezasmiala, ako keď sa mi dostala do rúk nová kniha. Nie preto, že by bola až taká komická, ale tá kniha je celá ilustrovaná. Len obrázky, žiadne príbehy. Obrazy zo života. Skutočne to môže byť vhodná kniha na recenziu? Môže, veď kniha sama o seba vypovedá príbeh aj napriek tomu, že je vpísaný do obrazov.
V obraze udalostí vidíme jeden obyčajný týždeň v živote jednej obyčajnej ženy – monotónnosť, stereotypnosť, jednoduchosť, a pritom komplikovanosť. Každý deň je opísaný obrazmi, v ktorých sa Ema snaží vyrovnať so svojím životom. Neobyčajnosť obyčajného. Na jednej strane môžeme na túto knihu pozerať ako na príbeh s feministickým rázom, na strane druhej sú to úplne obyčajné situácie, ktoré pozná každá žena.
Ema nie je úplne dokonalá, má svoje chyby a muchy. Jej svet nie je len ružový, nie je bezproblémový. Po „prečítaní“ si pravdepodobne každá z čitateliek povie, že sa v niektorých situáciách s hlavnou hrdinkou stotožňuje. Veď prečo nie? Určite sme si všetky zažili tie otrasné pondelkové rána, keď nás budí jediný slnečný lúč priamo do tváre, keď je budík nekompromisný a zazvoní, aj keď ešte nie sme pripravené. Keď je to biedne, bude to tak zrejme pokračovať – je to akýsi zákon pondelkového rána. Aj keby sme si povedali, že sa nás to nemusí týkať, v jednom obrázku vidíme, ako Eme dôjde toaletný papier – a v tom momente nevieme, či sa máme smiať, či plakať, ako veľmi reálne to môže byť. Až na to, že Ema sa môže hnevať len sama na seba, nie na muža, ktorý jej ten toaletný papier nedoplnil. Jej obyčajný pondelok pokračuje cestou do práce, ktorá asi nebude jednou z ideálnych a vysnívaných dreamjobov. Ale aj v tejto časti sa určite nájde mnoho žien, dokonca aj mnoho mužov.
Každý nový deň prináša ďalšie dobrodružstvá a ďalšie príbehy – vtipné, smutné, komické, trápne. Ema je obyčajnou ženou, ktorá je na jednej strane samostatnou jednotkou, silnou a nezávislou ženou, na druhej strane badám akúsi zvláštnosť. Okrem toho, že chce byť dokonalou a úžasnou, zaujímavou a krásnou, nestará sa o svoj vzhľad – neoholené nohy, neupravená manikúra, neporiadok, nezdravá strava. Na druhej strane ju práve to môže robiť reálnejšou, nám bližšou.
Ema je len obyčajnou ženou, s ktorou často súcitíme. Ženou, ktorá chce byť príťažlivá, ale na druhej strane sa o seba skoro vôbec nestará. Ženou, ktorá miluje pizzu, ale chce byť štíhla a drží diétu. Nekonečný príbeh, ktorý sa bude opakovať každý rok, každú sezónu. Tak jednoducho, no pritom komplikovane vykreslené ženské nálady, pocity, skutky.
Môže byť táto kniha nejakým feministickým manifestom? Môžeme sa na Emu pozerať ako na jednu úžasnú a nezávislú ženu? Po prvom „prečítaní“ som bola presvedčená o tom, že na Emu budem pozerať ako na prototyp: silnej a nezávislej ženy, ktorá si aj chladničku vynesie na tretie poschodie sama. Potom som si uvedomila, že každá z nás má v sebe kúsok z Emy. Niektorá väčší, niektorá menší. Nemusíme byť ortodoxné feministky, nemusíme mať prehnané názory na život, stačí, aby sme sa občas realisticky pozreli na seba do zrkadla. Do toho zrkadla, ktoré nám ukáže pravdu, nepovie nám, že sme tie úplne najkrajšie stvorenia na planéte. Pravda bolí. Väčšinou. Hlavne tá, ktorá poukazuje na naše nedostatky.
Kniha mapuje nielen týždeň v živote ženy, pretože všetci vieme, že ženské nálady, chvíle a nápady trvajú niekedy minútu, niekedy týždeň. Je to prekreslenie istého časového úseku (pokojne by som povedala, že aj jedného roka) v živote žien. V pondelok sme ospalé, v utorok sa ešte nejako držíme, v stredu je to už komplikovanejšie, vo štvrtok už ideme z kopca, v piatok vypustíme paru a cez víkend? Vtedy sa dávame dohromady, aby sme v pondelok mohli byť opäť ospalé, aby sme mohli vykročiť správnou nohou do ďalšieho týždňa v nekonečnom (i keď raz určite konečnom) životnom putovaní.
Autorka využila obyčajnosť, ktorá čitateľkám pripadá neobyčajná. Závisí len od uhla pohľadu. Od toho uhla, ktorý si každá z nás vytvára ráno, keď sa pozrie na seba do zrkadla, keď si vytvára svoj vlastný život. Ak sa teda chcete zasmiať na skutočnostiach z nášho života, ktorý je občas na hlavu, na nervy a na pohár Prossecca, určite bude táto kniha skvelou voľbou na oddychové piatkové večery, ktoré aj tak momentálne nemôžete stráviť v žiadnom bare. Ale pizzu si k tomu objednať môžete, tak prečo k tomu nepriložiť aj kúsok humoru z obrázkovej knihy pre dospelé a nezávislé ženy.
Iveta Merglová
Ema sa má
OZ Brak, 2018
Lucia Gurská je študentkou piateho ročníka Mediálnych štúdií na Prešovskej univerzite v Prešove. Miluje kultúru na všetky spôsoby. Hlavu má permanentne v oblakoch, ale nohami stojí pevne na zemi. Rada rozpráva, spieva, moderuje, číta, improvizuje a občas píše.
