Ivana Gibová (1985) sa narodila, aby provokovala. Vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Novelu Bordeline (2014) zinscenovalo divadlo Stoka a pražské divadlo Nekroteatro. Jej kniha Barbora, boch & katarzia (2017) bola nominovaná na cenu Anasoft litera a získala cenu René – Anasoft litera gymnazistov, kniha bola tiež nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. Text v preklade do českého jazyka pod názvom Barbora, buch a katarze (2018) vydalo ostravské vydavateľstvo Protimluv. Gibová sa hýbe vo svete tabu, od psychických porúch cez potraty, gerontofíliu, samovraždy či len každodenné šialenstvo sprevádza čitateľa na miesta, kde by sa sám neodvážil nazrieť ani kľúčovou dierkou. Žije striedavo na juhu Španielska, v Bratislave a Prešove. Koncom minulého roka jej vyšla kniha Eklektik Bastard, ktorá je spojením komiksu a poviedkovej knihy. Gibová je zástancom eklektizmu, preto nikdy nenosí žiadne dva kusy odevu s rovnakým vzorom.

Tak ako Picasso má svojho koňa, býka a nosiča pochodne, máš aj ty dôležité archetypy, ktoré sa objavujú v tvojich knihách, sú nimi: polyhistor a prostitútka, lesba, gerontofilka, nymfomanka a schizofrenička. Čím sú pre teba tieto postavy také dôležité?

Polyhistor! Haha, to som dlho nepočula. Týmto spôsobom som nad tým nikdy neuvažovala, ale pravdepodobne to bude mojou fascináciou vychýlenosťami od nejakého spoločensky nastaveného štandardu alebo „normálu“. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že čokoľvek z menovaného ja sama považujem za nenormálne – a možno v tom to bude, že tie „vychýlené“ postavy sú mi bližšie, sú pre mňa zaujímavejšie.

Tvojimi hrdinami sú buď ľudia, ktorí stratili sny, alebo psychiatrickí pacienti. Prečo?

Takto by som to asi nepovedala. Pre mňa aj tí moji zúfalci, aj pacienti sny stále majú. Možno v tom je práve ich problém…

Rozdiel medzi opisom Španielska v Barbore, bochovi a katarzii a Bastardovi je diametrálne odlišný, jeden akoby bol paródiou druhého, prečo je to tak?

Hm, to som si, vidíš, tiež nejako neuvedomila. Možno je to tým, že Bastard je taký celý odľahčenejší a veselší, neviem. Ale tak zas – mne celkovo juh Španielska pripadal ako paródia na sever, tak ktovie…

Aký je tvoj vzťah k Španielsku?

No to je práve to – mám vrelý vzťah k celému Španielsku, ale k juhu špeciálne. Andalúziu považujem za svoj druhý domov, tam sa vidím na dôchodku. (Ja inak už mám dávno podozrenie, že nejakí moji predkovia museli byť andalúzski cigáni… ) Niekoľko rokov tam už trávievam zimy (hoci teraz mi to situácia s kovidom znemožnila) a tento model mi veľmi vyhovuje. Vlastne so Španielskom sa mi spája veľa takých silných životných zážitkov.

Tvoj opis púte do Santiaga de Compostela sa výrazne líši od toho Coelhovho. Podnikla si túto púť aj osobne?

A Coelho podnikol, nevieš?  Áno, absolvovala som časť tej púte, z Leonu do Compostely, čo je asi 300 kilometrov pešo. Bola to jedna z najlepších vecí, čo som v živote urobila – a raz ju určite chcem dať celú. Ale, samozrejme, v knižke je to trochu postavené na hlavu a zhyperbolizované. Teda v mojej, neviem, ako v Coelhovej.

V knihách často používaš názvy árií, opier či mená spevákov. Aký je tvoj vzťah k opere a vážnej hudbe?

Milujem vážnu hudbu, absolútne si neviem/nechcem predstaviť svoj život bez Chopina, Beethovena, Liszta, Šostakoviča, Capricorna, Mozarta, Verdiho, Pavarottiho, Callas… To by som veľmi dlho menovala. Často pri koncertoch alebo operných áriách aj píšem, lebo potrebujem zvukovú kulisu – najlepšie sa mi robí v hluku kaviarne alebo pri vážnej hudbe, to ma neruší a inšpiruje. Ja nemám ani televízor, ani Netflix, iba jeden rádioprijímač a tam mám predvolené rádio Devín – takže, čo ti poviem. Ale akože mám rada aj kadejaké pankáčiny, úlety a dekadencie, a vôbec rôznu hudbu, ja niekedy aj pop z 80-tych si dávam, Love is a Battlefield a také. Si na to tančím doma, lebo to zas na Chopina sa dosť dobre nedá. V podstate asi okrem hiphopu, techna a dychovky zvládam všetko.

V Bastardovi často hovoríš, že všetci v Bratislave sú aj tak z východu. Vnímam tieto východňarské intelektuálne bubliny, napriek tomu bolo pre mňa vždy nemysliteľné sa tam presťahovať. Ako sa dá žiť v Bratislave?

Výborne! Ja mám Bratislavu rada, aspoň teda ten môj okruh, lebo je pravda, že som si ju zredukovala, v podstate prispôsobila svojim potrebám, a pohybujem sa po vychodených trasách a obľúbených miestach. Napríklad o bratislavských sídliskách veľa neviem. No a súvisí to, samozrejme, aj s ľuďmi – žila som už kade-tade, ale v žiadnom inom meste nemám toľko blízkych priateľov (nielen z východu), takže z tohto pohľadu je to jasná voľba. A inak – čo ja viem, či by som to nazvala „intelektuálne bubliny“… Ja to skôr vnímam: vychodňare, ta co.

Počas pandémie si bola na stáži v Budapešti. Aký to bol pocit, zažiť lockdown v cudzej krajine, v cudzom meste?

Prišla som tam na začiatku septembra a vtedy boli zavreté maďarské hranice, ale v rámci mesta sa dalo pohybovať voľne, všetko fungovalo, takže som si užila aj atmosféru, aj kaviarne, aj výlety, chodila som s mapou a preskúmala mesto, spoznala nejakých ľudí, bolo to fajn. Za môjho pobytu som tam skôr vnímala frustráciu z politickej situácie než z kovidu.

Ako zvládaš koronakrízu? Ako autor aj ako človek?

Ako autor asi tak normálne, dáva mi to priestor na samotu a písanie, v podstate zmena je asi len v tom, že tento rok neasociálčim v Španielsku, ale na Slovensku. Ako človek – to už je zložitejšie. A ako občan už úplne zle. Ale o tom sa mi fakt nechce, lebo to by bolo na samostatný rozhovor.

Jedným z centier tvojej novej knihy je legendárny bratislavský pajzel Vanesa. Aký je tvoj vzťah k tomuto čarovnému miestu?

Mala som rada tú predošlú verziu Vanesy ešte s pôvodným dizajnom. Potom sa to nejako pohip(hop)sterčilo či čo… Pre mňa to bol vždy taký končiaci podnik, nikdy som tam nebola štamgastom, keďže skôr chodím do krčiem písať – a vo Vanese si toto neviem predstaviť, tam je to na iný typ posedenia.

Linky z knihy mi nejdú. Vieš aspoň naznačiť, čo sa za nimi skrýva?

Asi si ich blbo opísal. Jeden je pesnička od Talking Heads a druhý skladba od Samuela Capricorna. Oba sú tam z nejakých dôvodov, ale to sa mi veľmi nechce rozvíjať…

V Bastardovi si sa zatiaľ najviac výtvarne odviazala. Neplánuješ komiks?

Plánujem. Už roky.

V Bastardovi sa tvoj štýl písania výrazne zmenil. Nesnažíš sa už komunikovať veľké príbehy a hodnoty ako autor, ale komunikuje ich za teba samotný príbeh. Čo bol impulz k tejto zmene?

Tak to vnímaš? Hm. Čo ja viem… Nemám pocit, že by som sa predtým snažila komunikovať nejaké veľké hodnoty, príbehy… Celkovo „veľké veci“.  Ani teraz ten pocit nemám. Určite to nie je nejaká cielená zmena. Ak bolo niečo zámerom, tak vniesť tam viac humoru, inak som nad tým takto vôbec nerozmýšľala.

(S Ivanou Gibovou sa zhováral Tomáš Straka)