Matúš Marcinčin: Kraj, kde vládne zvláštny gén

(O perverznosti dolín)

 

Ľud bez histórie

nie je vykúpený z času, lebo história je sled

okamihov bez času. Teda kým svetlo hasne

za zimných popoludní v zavretej kaplnke,

história je prítomnosť.

(T. S. Eliot)

Doslov slovenského prekladu Eliotovej drámy Vražda v katedrále začína Karol Strmeň slovami autora, ktorý vraví, že „svet skúša vytvoriť civilizáciu zbavenú kresťanskej morálky. Pokus stroskotá, ale čakajme trpezlivo a vykupujme čas, aby aj v temnoveku pred nami bola viera živá a aby sme mohli civilizáciu zas oživiť a vybudovať“ (Eliot, 1996, s. 89).

S pokusom, o akom hovorí Eliot, máme viac než dostačujúce štyridsaťročné skúsenosti. Ak máme hovoriť o tom, že stroskotal, len s rozpakmi musíme prijímať výsledky rôznych prieskumov verejnej mienky, ktoré potvrdzujú sentimentálnu nostalgiu za stroskotaným zločineckým režimom, ktorý (nielen) našu krajinu devastoval od sklonku druhej svetovej vojny. Prieskum českého Centra pro výzkum veřejného mínění (2014) zistil, že len 56% Slovákov je spokojných so zmenou režimu v novembri 1989, resp. podľa nich sa zmena režimu vyplatila (všimnime si ten materialistický pojem odrážajúci konzumnú mentalitu trhovej ekonomiky). Podľa iného prieskumu agentúry Focus to ani predtým (2007) nebolo omnoho lepšie – pád komunizmu hodnotilo rozhodne kladne iba 14,7% opýtaných a skôr kladne 44,3% oslovených občanov.

Nie je naším cieľom hodnotiť režim, ktorý má na svedomí skoro 100 miliónov ľudských životov (oproti odhadovaným 12 – 16 miliónom správne ostro odsudzovaného fašizmu). To v našom lokálnom kontexte nakoniec výborne urobili už autori prelomovej publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989 (Prešov, 2001), ktorí na viac než 1300 stranách spísali osudy 102 000 osôb priamo perzekuovaných vtedajšou komunistickou diktatúrou[1]. Prečo potom stále počúvame o tom, koľko halierov stál liter mlieka alebo jeden rožok, aj keď pravda je niekde úplne inde? Komunistický režim stroskotal len navonok, eliotovský temnovek, žiaľ, trvá v mnohých z nás ďalej.

O (ne)vyrovnaní sa s dedičstvom komunizmu a o (ne)vykupovaní času na Slovensku nám mnoho povie pieseň V dolinách (Peter Hanzely/Ľuboš Zeman, 1976), ktorú ako prvý naspieval Karol Duchoň. Všeobecne známy text nás presviedča o tom, že aj jeho autor mohol s pionierskou hrdosťou počúvať slová Gustáva Husáka, vtedajšieho prezidenta ČSSR a zároveň generálneho tajomníka ÚV KSČ, ktorý práve na jej XV. zjazde (1976) povedal: „Na počesť 30. výročia vyvrcholenia národnooslobodzovacieho boja nášho ľudu a oslobodenia Československa Sovietskou armádou i na počesť nášho XV. zjazdu sa stovky našich umelcov prihlásili svojím dielom k politike Komunistickej strany Československa, k socializmu.“ Slovenský socpop môže byť rád, že textár Zeman sa nepridal k rozvratným živlom, o ktorých hovorí akademik Rudolf Mrlian v štúdii Umenie a XV. zjazd KSČ: „… nás tento kuvičí hlas či ‚kohútie’ škriekanie nemôže odvrátiť od socializmu, od životnej pravdy, ktorá najlepšie dokáže určovať správny smer nášho konania. Je iste správne, ak si uvedomujeme, že hlavným článkom spoločenskej činnosti je aktívna práca a že je cťou prispievať tvorivými silami a schopnosťami rozvoju našej socialistickej vlasti. /…/ … hodnota a kvalita nášho umenia závisí od toho, ako hlboko prenikne do jadra pravdy o našom živote, ako nekompromisne budú jednotliví umelci stáť na filozofických základoch marxizmu-leninizmu a ako vedome, zámerne a rovnako účinne budeme všetci schopní porážať buržoáznu ideológiu“ (in O niektorých problémoch ideologického boja v umení, 1977, s. 25).

Spojenie hitu, akým pieseň V dolinách bezpochyby je až doteraz, s pätnástym zjazdom strany nás nevyhnutne vracia do roku 1950, keď si uvedomelí umelci dávali záväzky k blížiacemu sa zjazdu KSS (Zaväzujem sa k IX. zjazdu KSS, 1950). Na dotvorenie mimoriadne tvorivej atmosféry, ktorú pravdepodobne vzbudzoval každý nadchádzajúci snem našich miestnych ľudových demokratov, ponúkame aspoň niekoľko záväzkov: „Do zjazdu preložím tri texty piesní. Do konca júna dokončím zbierku básní Krajina šťastia“ (K. Bendová); „… ak strana prijme ako dar to, čo napíšem toho roku, vďačne jej venujem aj to, čo dopíšem na rok. Sľubujem nielen tohoročný dar, ale aj budúcoročný nadvýkon v podobe – nového románu“ (F. Hečko); „Môj záväzok k IX. zjazdu KSS? Do konca roku napíšem knihu o výrobnom družstve, o revolučných zmenách na dedinách. Urobím, čo najviac budem môcť, ako pracujú súdruhovia v závodoch a po dedinách. Vo svojej práci chcel by som byť úderníkom ako oni“ (D. Tatarka). Výsledným výrobným produktom bol „dar slovenských spisovateľov IX. zjazdu KSS“, ktorým sa stal zborník poézie a krátkych próz s príznačným názvom Slnečná cesta (zost. J. Kostra a V. Mináč). Nepochybujeme, že práve po tejto slnečnej ceste sme sa dostali až do dolín, kde kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva, a iné perverznosti.

Krivdili by sme však režimu, ak by sme smelé budovanie novej literatúry a umenia i spoločnosti vôbec nezachytili už oveľa skôr. Jej prehistória siaha až do tridsiatych rokov 20. storočia, keď Daňo Okáli spolu s ostatnými davistami vypisuje súťaž na proletliteratúru (1932) slovami: „Anarchistické výrobné pomery kapitalizmu nachádzajú v meštiackej literatúre svoj výraz predovšetkým v tom, že meštiacki spisovatelia podliehajú tomuto anarchizmu, že ich najhodnotnejší predstavitelia tento spoločenský anarchizmus zvyšujú. Že hlavný predmet ich literárnej práce leží pod sukňou“ (in Okáli, 1973, s. 75).

Na dotvorenie celkovej atmosféry, v ktorej sa zrodil text piesne V dolinách, ešte môžeme odcitovať niektoré state z Dejín slovenskej literatúry: „Pätnásťročný vývin nášho života po oslobodení (1945 – 1960) nadobudol pre všetky oblasti ľudskej činnosti epochálny význam. Práve tomuto historicky krátkemu obdobiu, naplnenému budovateľským heroizmom človeka, pripadla úloha revolučne zmeniť beh dejín národa, spoločnosti a štátu, úloha zrevolucionalizovať obsah života i myslenia človeka. /…/ robotnícka trieda je triedou vládnucou, slobodnou, určujúcou vývoj života a spoločnosti; spolu s novou triedou družstevného roľníctva tvorí základ spoločnosti; a inteligencia, spätá s pracujúcim ľudom, vytvára hodnoty posilňujúce a urýchľujúce spoločenský pokrok“ (Pišút, 1962, s. 631). Len o stranu ďalej sa v tej istej vedeckej publikácii dočítame o úlohách, ktoré mala plniť dobrá literatúra, tá „stáva sa teraz účinným nástrojom politiky komunistickej strany pri revolučnej premene človeka, života, spoločnosti. Toto je hlavným a vedúcim motívom celého povojnového vývinu slovenskej socialistickej literatúry“ (tamtiež, s. 632). To, že tieto úlohy sú nadčasové, potvrdzujú aj ďalšie Dejiny slovenskej literatúry: „Dnešná literatúra na vyššom bode vývinovej špirály a na pozadí celého komplexu získanej tvorivej skúsenosti naďalej rieši v podstate tú istú úlohu, ktorú na seba vzala na prahu tohto dejinného obdobia a ktorá sa stala jej trvale aktuálnou historickou konštantou: byť nielen umelecky pravdivým obrazom novej epochy slovenského národného života, ale aj spolutvorcom jeho socialistickej premeny“ (Šmatlák, 1988, s. 581).

Ak sa máme vrátiť k roku 1976, tak práve počas neho zomrel na následky skoro štrnásťročného väzenia posledný gréckokatolícky biskup v Československu Vasiľ Hopko. Toxikologická skúška preukázala nadmerné množstvo arzénu v jeho telesných ostatkoch, ktorý mu bol podávaný v malých dávkach dlhodobo. Róbert Letz (in Zločiny komunizmu na Slovensku 1, 2001, s. 690) k tomuto tvrdému normalizačnému obdobiu ponúka jednu zásadnú poznámku: „Najsilnejšie vlny perzekúcií boli zaznamenané v rokoch 1969 – 1975 a 1978 – 1985.“ Aby sme však neboli takí negativistickí, v súvislosti s rokom 1976 spomeňme aspoň úspešné voľby do všetkých zastupiteľských orgánov ČSSR, ktorých sa zúčastnilo 99,7% občanov oprávnených voliť, z ktorých za jednotnú kandidátku Národného frontu slobodne hlasovalo na rozličných úrovniach od 99,4% do 99,8% voličov (podľa Ďurica, 1996, s. 254).

Takéto z vysokých komínov tovární vyfabrikované ovzdušie sa teda vznášalo nad slovenskými dolinami, a práve preto si zaslúžilo dôstojné ospievanie. Už samotný názov „V dolinách“ (originálne „V slovenských dolinách“, čo však asi nebolo dosť internacionálne) nás možno má podvedome usmerniť k odmietnutiu vysokých vrchov(alebo aspoň ich vytesneniu na okraj pozornosti), ktoré by mohli evokovať nebezpečné asociácie pookriatia ľudskej duše (!) cez pocity slobody, voľnosti či nezávislosti (o asociácii Boha, nebies a pod. ani nehovoriac, veď v jednom z veršov, kde je signifikantné každé slovo, človek sám svoju prírodu chráni). Vertikálny smer nadol (k idylickému materializmu bez idealizmu) je jasne určený, môžeme sa rozhliadnuť po mierových horizontoch.

Hneď prvý verš (v dolinách kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva) perverzne cynicky zasadzuje absolútnu pozitívnu hodnotu, ktorú človek vložil do pojmu láska, do kontextu čias normalizácie a dáva ho do služieb ideológie. Ďalší verš pokračuje takisto motívom lásky/kvetu: jeho jas v tmavom ráne vždy svieti ako brieždenie. Aký veľký význam pripisovala súdobá literatúra ránu, nám môže názorne priblížiť báseň Ráno sveta zo zbierky Ráno (1951) Milana Lajčiaka: Aký je mier, / kde ľudské šťastie / sám súdruh Stalin / zažína // a na pochode / k svetlám komunizmu / šestnásť republík / Lenina. Akým vyznamenaním a zároveň ďalším záväzkom sa stáva neskorší verš, že je to kraj, kde ráno vstáva skôr, ku ktorému sa pridávajú ďalšie výrazné motívy svetla ako slnka lúč zvoniaci na jarných zvoncoch, resp. už spomenutý jas v tmavom ráne vždy svietiacom ako brieždenie. Dojem sa stáva silnejším, keď si uvedomíme, že toto brieždenie ako pieseň v domoch znie. Máme pred sebou veľké obrazy sťaby lajčiakovského Sedliackeho leta (1949b): Vyšli sme na traktory, / my, parta mladá, / dedinu zapnúť k továrňam. / Sedliacke leto tečie / po hrdle obnaženom / a dyne vykypeli / ako hrnce plné / v slnečnej búrke.

Keď si zoberieme obrazy túliacich sa ovčích stád, ich zvoncov, tichého zvážania dreva z hôr, stromov a lúk ako lieku v prírode, ktorú človek chráni,[2] s rozpakmi musíme prijať tézu Stanislava Rakúsa, že „literatúra je problémovejší jav než život, a to napriek všetkým pohromám, nešťastiam, anomáliám, konfliktným výkyvom, napriek tomu, že v rozpätí 2 700 rokov bolo, ako ktosi vyrátal, iba 263 rokov bez vojen“ (1995, s. 9). Asi len v ČSSR v normalizačných 70. rokoch sme mali (socialistický) raj na zemi. Z celého textu, v ktorom nenájdeme ani náznak niečoho problémového, vyžaruje idea mieru, o čom s vervou spieva aj majster Lajčiak (1952): S Prvým májom, súdruzi! / Ako nežiť šťastne, smelo? / Milióny hľadia s nami / k Moskve, kde je naše čelo, / a nad Kremľom, nad vežami, / holub mieru zakrúži!

Asi najpravdivejším obrazom slovenských dolín sa paradoxne stávajú práve ovčie stáda, keďže práve stádovitosť a masovosť sa stávajú nadčasovou pravdou o Slovensku a Slovákoch, o jeho občanoch aj ovčanoch. Na hĺbkové kvality skúmaného textu poukazujú aj vertikálne metafory (Turčány, 1975, s. 242), z ktorých zaujme napríklad rad strážia – stád – zváža – rád. Ak túto os foucaultovsky prečítame ako (totalitná)moc – masovosť – pasivita – (úspešná) propaganda, tak naše doliny dostávajú nové dimenzie. Azda najväčšiu výpovednú hodnotu má rým/metafora (človek) chráni – zamknuté brány. Ak v podtextovom priestore čítame o dobre strážených bránach (aj štátnych hraniciach) nápravno-výchovných ústavov v Leopoldove, Ilave a i., tak v kontexte vyššie spomenutých historických reálií báseň napĺňa Rakúsove (1995, s. 87) požiadavky na umelecké ambície prozaického textu aj vo sfére poézie. Textu piesne V dolinách určite nemôžeme (s patričnou dávkou irónie) uprieť „hodnovernosť, autenticitu, pravdepodobnosť, verifikačnú látkovú intenciu a na druhej strane osobitosť, neopakovateľnosť, prieraznosť“.

Vrcholom a zhrnutím textu i piesne samotnej sa stáva záverečné exaltované zvolanie je to Slovensko čarovné hrdé / mám ho rád. Hrdosť Slovákov je skôr vďačným námetom na fejtóny ako pravdivou skutočnosťou, čo len zvýrazňuje celkový dojem tejto falošne znejúcej ódy, ktorá je len na prvý pohľad odlišná od čarovných a hrdých veršov Milana Lajčiaka. Napríklad aj tých, ktoré venoval generalissimovi Stalinovi: Nech každý z nás, / čo Stalinovi veril / a išiel do zápasu s ním, / aby raz navždy ľudstvo / žilo v mieri // životom šťastlivým, / pozdraví rodnú domovinu, / polia a lúky, továrne (1950) – Ale ja žijem dnes / V slobodnej, krásnej vlasti, / Dnes jedno meno / Spieva moja zem. // Vám, súdruh Stalin, za to, / Že rastiem v šťastí, /  Za seba / A za pokolenie mladé // ĎAKUJEM (1949a).

Ak by sme to zhrnuli, môžeme povedať, že pieseň V dolinách je verným svedkom svojej doby, ktorú výstižne charakterizujú slová jej otca-zakladateľa: „Každý umelec, každý, kto sa za umelca pokladá, má právo tvoriť slobodne, podľa svojho ideálu, nezávisle od ničoho“ (Lenin, 1965, s. 484). O zásadnom význame, ktorý má táto Hanzelyho skladba v histórii slovenskej populárnej piesne, svedčí aj jej neustávajúca obľuba a stále nové spevácke interpretácie, ktoré sa viažu predovšetkým k tridsiatemu výročiu jej prvého uvedenia.[3]

Príbeh tejto piesne, úspešnej aj po zmene režimu, by bol len jedným z mnohých, ak by sa muzikant Ivan Tásler (v hudobnej spolupráci s Oskarom Rózsom) nerozhodol zaradiť jej coververziu na svoj pripravovaný sólový album. Nahrávka, ktorej text napísal Vlado Krausz, sa však na albume Tásler (2001) neobjavila. Vydavateľ sa rozhodol rešpektovať nesúhlasné stanovisko tak textára Zemana, ako aj autora hudby Hanzelyho, ktorí úpravu považovali za dehonestujúcu pôvodné dielo.[4] Kauza na chvíľu utíchla, ale naplno vybuchla na vyhlasovaní televíznych cien TOM 2006, keď v priamom prenose zaspievali Duchoňovu pieseň Mário „Kuly“ Kollár, Karel Gott a Ivan Tásler, pričom posledný menovaný použil text v Krauszovej verzii. Na základe porušenia autorského zákona nasledovali súdne pojednávania, ktoré sa po niekoľkých rokoch skončili ospravedlnením sa Táslera i Krausza a mimosúdnym vyrovnaním. Ani to však už nič nezmenilo na tom, že Táslerova verzia piesne V dolinách si už ďalej žije svoj vlastný život.

Krauszov text nadobúda oproti pôvodnému výraznejšie literárne ambície, čo dokumentuje aj markantne zvýšená problémovosť (v jasnej opozícii voči neproblémovosti predlohy) alebo tzv. „pulzačné nastoľovanie ľudských situácií“. A práve to „tvorí základnú povahu umeleckých diel na rozdiel od prezentatívnej linearity textov populárnej piesne. Populárna pieseň takto formulované texty nezamieta, naopak, často si ich priam vypožičiava zo zásobárne lyriky, a to najmä vtedy, keď pociťuje vo svojom vlastnom systéme istý nedostatok alebo neprítomnosť problémového nastoľovania ľudských situácií tam, kde sú reálnou súčasťou každodenného života“ (Zajac, 1993, s. 113).

Už prvá sloha o dolinách, kde láska má farbu spálenej trávy, kde kvitne nenávisť, klamstvo a závisť, nám hovorí veľa o celkovom ladení textu. To však nie je základným rozdielom oproti pôvodine. Krausz principiálne popiera Zemanove idylické výjavy z dolín a ich negatívnym vykreslením v nadtextovom priestore upriamuje pozornosť čitateľa (poslucháča) na vysoké hory, možno až na l´amourovské ďaleké modré vrchy. Vrchy so všetkými svojimi poetickými asociáciami sa stávajú tou realitou, po ktorej začne túžiť človek chcejúci vzoprieť sa prachu a smogu dolín. V odkaze na Zemanov text môžeme tieto verše vnímať i ako snahu postaviť sa proti stále vládnucej a bez rozpakov prijímanej totalitnej mentalite v našej spoločnosti na všetkých jej úrovniach – od správania konkrétneho jedinca až po štát ako celok.

Zaujímavým sa stáva porovnanie Krauszových priamych reakcií na Zemanove obrazy. Z čistých a vľúdnych prúdov riek už ostala len mútna rieka. Ovčie stáda, ktoré sa túlia na svahoch, sa menia na stáda, v ktorých majú prevahu besní psi. Tráva, ktorá voňala skoro tak ako lesný med, je spálená. V slovenských dolinách už prestal kvitnúť kvet, ktorý lásku nám dáva, a namiesto neho tu už kvitne len nenávisť, klamstvo a závisť. To všetko v tých istých dolinách. Zmenili sa až tak za tých dvadsaťpäť rokov alebo vtedy došlo k chabému (odozvou však celkom vydarenému) pokusu o propagandu?

Vlado Krausz sa púšťa aj do nepriamej polemiky s predlohou. Zvoniaci slnka lúč  je vystriedaný čiernym dažďom. Mosty padajúce do mútnej rieky, tie mosty, ktoré navždy rozdelia niekoho s niekým, symbolizujú narušené ľudské vzťahy, ktoré ešte nedávno boli (asi) úplne odlišné medzi ľuďmi, ktorí nemali zamknuté brány a v ktorých domovoch zneli piesne. Kde sa stala chyba (súdruhovia)?

Aby Krauszove doliny nepôsobili ako prvoplánová negácia, v závere sa význam zjemňuje a relativizuje. Motív dúhy, ktorá je tu podľa biblickej tradície od potopy sveta, predznamenáva prekvapujúcu pointu textu. Napriek všetkému je to kraj, ktorý môže mať niekto snáď aj rád. Takto sa autor coververzie vyhol farboslepému schematizmu pôvodného textu, lebo tak ako neexistuje nič úplne pozitívne, neexistuje ani opak. Večná nespokojnosť je jednou z našich národných vlastností, čo je však v globálnom kontexte iba hlúpym rúhaním, že sa aj diabol niekedy naozaj musí ľudí báť. To je iba jeden z príznakov zvláštneho génu, ktorý tu vládne a ktorý nestačí iba poznať a pomenovať. Pochopiť tento zvláštny gén v jeho diachrónnych a synchrónnych súvislostiach je hlavnou výzvou, ktorá sa ozýva z krauszovských dolín. Genealógia a hermeneutika tohto génu však určite nevedie cez stavanie potemkinovských dolín.

Príbeh jednej piesne by nebol úplný, ak by sme vynechali jej interpretáciu z roku 2006 v podaní herca Daniela Dangla v rámci vysielania humoristickej relácie S.O.S. v bývalej Slovenskej televízii. Bez umeleckých ambícií sa im podarilo skrížiť vysoké (cez všeobecne známu pôvodnú verziu) s nízkym, čoho dôkazom je tak lexika (všecko, zrovna, moc– vo význame veľmi, depka), ako aj priestor (krčma, čašník, stavbár, pumpár, páchateľ, nízka pláca…). Výsmech z nepresvedčivého pátosu originálu umocňuje náročky narúšaný rytmus textu v spevácky exponovaných partiách, ktorý spolu s ostatnými faktormi zvýrazňuje (par)odickosť tohto podania piesne V dolinách. S Krauszovou o päť rokov staršou verziou majú spoločný kritický postoj k svetu, ktorý prezentuje pôvodná verzia, odlišujú sa len v zvolenej forme, ktorou prejavili tento svoj postoj.

Stereotyp pracovitej a pokojamilovnej slovenskej krajiny nahrádza Dangl iným stereotypom – zaužívanou predstavou o Slovákoch, ktorí cez alkoholizmus zabúdajú na skutočnosť (v krčme každý svoj voľný čas trávi, rád sa tam zase každý deň vráti, nehrozí mu triezvenie). Na realitu voľnej kriminality, nespravodlivosti, egoizmu a predovšetkým celkovej skepsy z našej krajiny. Ľudovo a zrozumiteľne vyjadril pocity človeka, ktorý sa na Slovensku nemôže cítiť ako vo vlasti pre všetkých, lebo tá sa stala iba korisťou pre niektorých.

Úderom pre originál sa stáva odpoveď na posledné patetické dvojveršie Slovensko čarovné, hrdé, mám ho rád. Danglovský text maximálne profánne konštatuje frustrujúcu realitu obyčajného človeka: depka tu žiť, balím, idem do Poľska, nemám to tu rád.

Sme presvedčení, že je vecou morálnej zodpovednosti kultúrou a vzdelaním kultivovaných ľudí usmerňovať literárnu genézu. Často aj navzdory politickej korektnosti. Treba metodologicky a axiologicky prehodnotiť večné a nekriticky prijímané pravdy. Nanovo čítať literatúru. Treba nájsť odvahu povedať spolu s Andrejom Žarnovom (2007, s. 444): A budem búriť tuná / jak nocou čierny fantóm! / Prisahám, v mŕtvej zemi, / že budem rebelantom! Inak sa môže veľmi ľahko stať, že sa aj pre nás stanú smutne pravdivými slová piesne Jarka Nohavicu Já si to pamatuju (2008): V novinách zahlédljsem vlastní podobiznu, / narozen v komunizmu, umřu v komunizmu. / Na četu ČT četují si mačetami četnéčety, / jakopředléty ty samé věty. Nejde len o jednu pieseň. Po fašizme a komunizme po Európe mátožia ďalšie strašidlá. Vykupujme čas, aby sme v mene slobody nestratili slobodu.

Použitá literatúra:

12. zjazd Komunistickej strany Československa. Praha 12. – 16. apríla 1976. Bratislava: Pravda, 1977. 588 s.

Borges, J. L. 2000. Rozhovory mŕtvych. Bratislava: Slovart, 2000. 323 s. ISBN 80-7145-501-6.

Ďurica, M. S. 1996. Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996, 274 s. ISBN 80-08-01427-X.

Eliot, T. S. 1996. Vražda v katedrále. Bratislava: Petrus, 1996. 109 s. ISBN 80-967376-3-5.

Lajčiak, M. 1949a. Pozdrav. Básne, vydané k sedemdesiatinám súdruha J. V. Stalina. Bratislava: Pravda, 1949. 48 s.

Lajčiak, M. 1949b. Súdružka moja zem. Básne, venované ako dar k IX. zjazdu Komunistickej strany Československa. Bratislava: Pravda, 1949. 59 s.

Lajčiak, M. 1950. Pieseň o veľkom priateľstve. Bratislava: Smena,  1950. 76 s.

Lajčiak, M. 1951. Ráno. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1951. 80 s.

Lajčiak, M. 1952.Vernosť. Bratislava: Práca, 1952. 96 s.

Lenin, V. I. 1965. O literatúre a umení. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1965.

O niektorých problémoch ideologického boja v umení.  1977. Bratislava: Pravda, 1977. 144 s. ISBN 75-121-77.

Okáli, D. 1973. Výboje a súboje. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1973. 384 s. ISBN 12-72-091-73.

Pišút, M. a kol. 1962. Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Osveta, 1962. 784 s. ISBN 65-082-62.

Rakús, S. 1995. Poetika prozaického textu. Prešov: Náuka, 1995. 119 s. ISBN 80-89038-26-3.

Rakús, S.  2010. Hovoriť niečím iným (Päťdesiat literárnych i neliterárnych úvah). Levoča: Modrý Peter, 2010. 109 s. ISBN 978-80-81080-21-0.

Ratzinger, J. 2007. Úvod do kresťanstva. Trnava: Dobrá kniha, 2007. 309 s. ISBN 978-80-7141-562-6.

Šmatlák, S. 1988. Dejiny slovenskej literatúry (od stredoveku po súčasnosť). Bratislava: Tatran, 1988. 623 s. ISBN 061-055-88.

Turčány, V. 1975. Rým v slovenskej poézii. Bratislava: Veda, 1975. 440 s. ISBN 71-025-75.

Urban, J. 2002. Utrpenie mladého poeta. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2002. 154 s. ISBN 80-220-1121-5.

Zajac, P. 1993. Lyrika a texty populárnej piesne. In: Zajac, P.: Pulzovanie literatúry. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1993, s. 108 – 114. ISBN 80-220-049-36.

Zaväzujem sa k IX. zjazdu KSS. 1950. In: Kultúrny život, [online]. roč. 5, 1950. [cit. 2014-04-12]. Dostupné na internete: <http://pdf.truni.sk/VEGA-APVV-elektronicky-archiv/index?kulturny-zivot-1950>.

Zločiny komunizmu na Slovensku (1).2001. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. 744 s. ISBN 80-7165-313-6­.

Zločiny komunizmu na Slovensku (2). 2001. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. 567 s. ISBN 80-7165-314-4.

Žarnov, A. 2007. Môj domov jediný. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007. 601 s. ISBN 978-80-7165-631-9.

[1]Podľa druhého dielu Zločinov komunizmu na Slovensku 1948:1989 (Prešov, 2001, s. 563 – 566) komunistický režim zodpovedá v spojení so Slovenskom za minimálne 705 mŕtvych občanov, potrestal 71 168 ľudí súhrnne na 83 615 rokov odňatia slobody, deportoval alebo zbavil domova 15 956 občanov, ktorí vo vyhnanstve strávili viac než 19 000 rokov, 13 375 občanov poslal na nútené práce na 14 566 rokov.

[2]„Text by nemal byť prvoplánový, mal by obsahovať šifru, ale ak už chceme vysloviť komplexnejšie poňatú výpoveď, máme na to príležitosť v rámci albumu. Absolútne ideálne riešenie sa núka v podobe jasného, silného sloganu, ktorý by mal na malom priestore fungovať ako myšlienková esencia, a ak už nie, tak by mal byť aspoň zapamätateľný“ (Urban, 2002, s. 82).

[3]V dolinách (Peter Hanzely/Ľuboš Zeman): Karol Duchoň (Elena/V slovenských dolinách, 1976), Ján Hruška (Oheň gréckych vĺn, 2005), Desmod (Uhol pohľadu, 2006), Peter Bažík (Hit storočia, 2007), Martin Jakubec (Tie chvíle najkrajšie, 2007; Pamätáš, moja drahá 3, 2007).

[4]„Vlado Krausz zrejme cítil, že má na čo reagovať. Mimochodom, až do chvíle, kým sa pán Zeman neozval a skladbu nepozastavil, sme zaznamenali iba samé pozitívne reakcie. Myslím, že ľudia, ktorí ju mali možnosť počuť, boli veľmi prekvapení z celkového spracovania pesničky. Pamätám sa totiž, že keď som svojho času niekomu povedal, že by som rád urobil coververziu skladby ´V dolinách´, tak na mňa zazeral dosť čudným spôsobom… Myslím, že v našom podaní dostala skladba úplne nový rozmer. Išlo v podstate o to, že sme vysamplovali hlas Karola Duchoňa, pričom ja mu na jeho ´v dolinách´ akože odpovedám tým pozmeneným textom. Bolo to urobené naozaj skvelo a myslím, že aj dosť citlivo. Okrem toho, osobne si naozaj nemyslím, že v tejto krajine je všetko v poriadku, takže som sa s tým textom dokázal maximálne stotožniť. Na druhej strane, keď spievam ´je to kraj, kde vládne zvláštny gén, kde sa každý hlúpo rúha – je to kraj, kde po čiernom daždi vyjde dúha, kraj, ktorý môže mať niekto snáď aj rád´, je v tom istá nádej aj napriek tomu, že z toho textu je cítiť isté sklamanie zo situácie, v akej sa Slovensko v súčasnosti nachádza. Z generácie, ktorá tu ešte stále pretrváva a pritom by tu už vôbec nemala byť“ (Ivan Tásler v rozhovore z roku 2002. Dostupné na internete: http://music.box.sk/news.php3?id=7163. Citované 7. 5. 2014).

Publikované: 02/12/2020