Ján Smrek: Cválajúce dni (1925)
Okrem básne Cválajúce dni nachádzame v rovnomennej zbierke Jána Smreka ešte jednu, myšlienkami a pocitmi, ktoré prezentuje, takmer rovnako programovú báseň. Napriek tomu, že sa básni Triumf nedostalo miesta na prvých stranách, akoby zhŕňala všetko podstatné, čo chce vitalistický lyrický subjekt povedať. Šťastie, mladosť a nádej sú kľúčovými slovami zbierky. Lyrický subjekt „miluje“ a „môže“. Môže všetko, je len na ňom, čo si vyberie. Nie je na svete na to, aby sa utápal v jeho nespravodlivosti, v jeho trápeniach, ale na to, aby ho celý objal a podmanil si to. Dostal krídla a je rozhodnutý ich využiť. Srdce mu spaľuje energia a on chce zapáliť aj všetko naokolo. Svet sa mu otvára a vždy mu ponúka nové a nové podnety a on sa nimi necháva unášať, objavuje ich, sú preňho zaujímavé. Nezáleží na tom, či ide o „mestá, rieky, ženy“, jeho „plemeno“ alebo „cudzie rasy“, všetko preňho predstavuje „div sveta“, krásu, ktorá je hodná obdivu a veršov. A tak obdivuje. A píše.
Najobdivovanejším „objektom“ je preňho žena. Žena v mnohých podobách a v rôznych situáciách. Žena v niekoľkých stupňoch svojho dozrievania. Predostiera nám žiarivými farbami namaľovaný obraz sviežej dievčenskej mladosti, ale aj obraz zrelej ženy, vedomej si svojej krásy a zvodnosti. Krásu vidí v nežných dievčatách, rovnako ako v „krásnej matke“ alebo babičke. Každá je krásna svojím spôsobom. V Básni o krásnej matke čítame: „Prekrásna matka! / Hoc sú už jej vlasy / strieborne-lesklé, / predsa jej však neubudlo z krásy, / bo svetu dala / krásnu dcéru.“ Vníma rozdiel medzi dcérou a matkou, no neznamená to, že by jedna z nich pri hodnotení stála na vyššom stupienku. V mnohom sú odlišné, no predsa je medzi nimi pevné puto. „Ó, oči dcéry, oči matky, / ktoré ste drahšie človeku? / Jedna ich nosí ku bielemu, / k čiernemu druhá obleku. / Môž milovať však v dcére matku / a obom vravieť o šťastí, / hovoriť jednej: svätá ste mi, / tej druhej: moja, moja, ty!“ V básni Babička je táto „metamorfóza krás“ zavŕšená. Strieborné vlasy sa spájajú s pokojom a dôstojnosťou.
Autor však v svojich básňach nesleduje iba vonkajšiu premenu z dievčaťa na dospelú ženu. S pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami sa mení aj jej vnútro. Práve táto premena je tou dôležitejšou. Lyrický subjekt ju však vo väčšine prípadov pozoruje (alebo skôr predpovedá) s nevôľou. Dospievanie spája so stratou nevinnosti, pochovávaním ilúzií a vädnutím. Zatiaľ čo v básni Zima nebezpečenstvo iba naznačuje, snaží sa dievča varovať, v básňach Salome a Miss Ellén je už hrozba oveľa hmatateľnejšia a reálnejšia. Báseň Zima hovorí o krehkej dievčine, ktorá je bez ochrany rodičov, vystavená pohľadom „očí nevolaných“, ktorým môže ľahko podľahnúť. Môže sa nechať zlákať sľubmi, ktoré jej však prinesú iba bolesť. Ruža bude odtrhnutá a zvädne.
V básni Salome predpovedá žene rovnaký osud. Báseň je rámcovaná strofami, ktoré opisujú tú istú ženu dnes a o pár rokov. Na začiatku je to žena éterická, plná energie, vášnivá a hrdá. Charakterizuje ju veršami: „V atmosfére dymu a vín / tančila si, / ohebná, ako prút, / rýchla, jak elektrický prúd, / vzdušná jak plyn.“ a tiež: „Bola si hrdou. / V očiach si mala túhu. /Z úst kvapkal ti dážď ruží / a formy tvojich údov / sa prelievali jedna v druhú.“ Novodobá Salome je objektom neskrývaného obdivu všetkých mužov v miestnosti. Pozorujú ju mnohí, no iba mladý básnik v kúte vidí za predstieraným úsmevom bolesť. „Svietiaca tvoja pleť / núkala radosť môjmu zraku / a smútok mojej duši: / poznal som v tebe / o lúče slnka olúpený / v polárne kraje presadený / tropický kvet.“ Iba on dokáže odhaliť, že tancujúcej žene niečo chýba. Že masku spokojnosti si nasadila iba pre mužov, ktorí jej za ňu ponúkajú bankovky. Dnes už iba bankovky. Tragickosť tohto pohľadu vyvrcholí v posledných veršoch. Dievčaťu neostane nič, iba samota a zahmlený pohľad. Krása zmizla, pleť uvädla.
Motív vädnutia sa opakuje aj v poslednej zo spomínaných básní, v básni Miss Ellén. „Ako ťa mu len vyrvať, / Mária či Margaréta, / aby si neuvädla, / aby si sviežou ostala / pre potešenie moje, / pre radosť sveta“ pýta sa lyrický subjekt, ktorý žiali nad osudom ďalšieho nevinného dievčaťa. So zmeneným menom a preoblečená do hodvábu akoby prestávala byť ľudskou bytosťou s dôstojnosťou, ktorá by jej mala patriť, a stáva sa iba ďalším objektom, na ktorom sa budú popásať mužské oči.
Je paradoxné, že stratu dievčenskej nevinnosti Smrek na niektorých miestach spája práve s mestom (napr. báseň Mladé dievča kaviarenské – „mesto je veľké priepadlisko“), ktoré je v tejto zbierke inak vnímané veľmi pozitívne. Mnohé básne prinášajú priam jeho oslavu. V básni Village and City lyrický subjekt ponúka vlastný pohľad na mesto a dedinu a ich rozdielnosť. Dedinu vníma ako niečo „uhladené“, ako „pannu po údolí zloženú“, ktorá má „na hladko pričesané vlasy / zapletené vo vrkoč“. Je preňho miestom pokoja, keďže „jej čelo je / jak nezvírený povrch jazera“.
Napriek tomu ho viac láka mesto. Aj sám Smrek v knihe Poézia, moja láska priznáva: „Čo ako ma Zariečie okúzlilo ako dedina najkrajšieho typu patriarchálneho, nenapísal som o nej – čiže výslovne o nej – v tých časoch skoro nič. Bol som už priveľmi mestským človekom, aj keď som nejakú báseň začínal dedinou, končil som ju mestom. Takto, mysliac na Zariečie a Bratislavu súčasne, písal som báseň“ (SMREK, J.: Poézia, moja láska I. Bratislava, 1989, s. 90). A tak „priveľmi mestský človek“ vkladá do úst lyrického subjektu básne Village and City slová: „Lež mesto nie je pannou / a údolie mu nestačí. / Ono je kolosom / žijúcej hmoty a mäsa / a podvečer, keď stmie sa, / pohádkovo / rozžiari sa svetlami / a vlny života valia sa vesele / cez mosty, podlúbia, tunele.“
Mesto má preňho čaro práve svojou energiou, nespútanosťou, neustálym pohybom. Každý deň sa v ňom objavuje niečo, čo v ňom predtým nebolo. V meste je všetko možné, „dnes nieto nemožností“. Stavajú sa vysoké budovy, v ktorých si každý nájde svoje miesto, ktoré budú pulzovať životom, pretože dnes už „nik neuteká do samoty, / nikto si nespomína / príkladu Svätého Antonína, / lebo je najlepšie / s ľuďmi žiť“. „Askéza už vychádza z módy“, lyrický subjekt túži po radosti, necháva sa strhnúť optimizmom doby, pocitom voľnosti. Literárny vedec Milan Pišút o celej zbierke hovorí: „Smrek reagoval touto zbierkou na spád moderného života a to svojským spôsobom. Tu Smrek odpútal našu poéziu od ťažkých a ponurých abstrakcií a trpiteľských postojov a predvojnových schém.“ (PIŠÚT, M.: Ján Smrek a jeho básnický vývoj [1929]. In: Hodnoty a čas. Literárne úvahy, kritiky a glosy. Bratislava, 1978, s. 23.). Pre báseň Village and City to platí v plnej miere. Napriek tomu, že svet nie je dokonalý a ľudia nielen „výskajú“, ale aj „plačú“, lyrický subjekt sa rozhoduje pre radostný pohľad naň. Celkové vyznenie básne dotvára použitie „ľahkých“, hravých obrazov. „Víchor – satyr – berie dievčatám sukničky“, núti ich „objať sa s kandelábrom“, ľudia „robia kotrmelce“ a „pášu bláznovstvá“.
Podobné nadšenie pri predstave budovania mesta sa objavuje aj v básni Ešte raz kebych na svet prišiel. Veľkomesto sa dostáva hneď do prvej strofy básne, pred všetky ostatné sny a túžby lyrického subjektu. Ten, ak by dostal možnosť prísť na svet ešte raz, by sa chcel stať inžinierom, aby „robil plány pre veľkomesto, / ulice staval každým smerom. / Nie domky k zemi pričupené, / lež mramorové paloty“, pretože „z toho byť musí väčšia radosť, / jak z hocijakej roboty!“
V tejto básni nachádzame aj ďalšie témy, ktoré sa v Smrekovej poézii objavujú pravidelne a často vo vzájomnom prepojení. Ide o slobodu, voľnosť, pohyb a túžbu po niečom vzdialenom, až exotickom. V zbierke si môžeme všimnúť ich viaceré obmeny. Potreba pohybu, neustrnutia na jednom mieste, v jednom bode, je zjavná už v prvej básni, v Cválajúcich dňoch. Tu sa pohyb a voľnosť spájajú s motívom „bujných žrebcov, neosedlaných“. Lyrický subjekt sa necháva strhnúť ich energiou a ráznosťou. Fascinuje ho aj ich bezohľadnosť pri nasledovaní cieľa. Riziko nie je dôležité. Radšej si „zlomiť väz“ ako sa „vtopiť / v to driemajúce ľudské plemä, / v zakliaty živý les“. Príznačné je aj to, že Smrek nehovorí o jazdcoch nad Dunajom, ktorí preskakujú cez Bratislavský hrad. Pre svoju báseň si vyberá exotickejších „cowboyov“, oceán a parížsky Notre Dame.
Spojenie pohybu a voľnosti predstavujú tiež oblaky. V básni Oblak čítame: „Potom byť takým oblakom / a nebyť pripútaný, / mať voľnú cestu, bez hraníc / na štyri sveta strany“. Lyrický subjekt sa túži stať oblakom, aby sa mohol rozbehnúť do všetkých končín sveta, sledovať „panny“ a „mládencov“, „poliať ich vlahou, / aby vzrastali, / za žitím dravo šli, jak šakali“. Chcel by tiež zavlažiť lúky a polia, aby prinášali úrodu, „prihovárať sa k Pánu Bohu“ a navštíviť otcov hrob.
V básni Narodeniny zasa Smrek využíva motív jastraba, ktorého vnímame ako typický symbol slobody. Krídla mu dávajú možnosť vzniesť sa vysoko nad ostatných a vrhnúť sa do dobrodružstva. Lyrický subjekt je však „iba“ človekom, a tak mu neostáva nič iné, len hľadať reálnejšie možnosti cestovania. Ideálnym dopravným prostriedkom je loď. Veď čo viac vyhovuje predstave voľnosti a nekonečnosti ako šíry oceán? Ten ponúka všetko to dobrodružstvo, po ktorom lyrický subjekt tak túži. Z veršov tejto básne cítime odhodlanie využiť mladosť naplno, zažiť všetko, čo tento svet ponúka. A súčasne silné presvedčenie, že to vôbec nie je nemožné. Že z tohto „boja“ vyjde s vavrínom na čele.
Podobný motív oceánu a námorníka sa opakuje aj v už spomínanej básni Ešte raz kebych na svet prišiel. Tu sa však preháňanie po oceáne chápe aj ako útek pred okovami, ktoré pre lyrický subjekt predstavuje domáce prostredie. Chce uniknúť „ospalosti“ a zhlboka sa nadýchnuť čerstvého vzduchu.
Najzjavnejšie túžbu po cudzích krajoch artikuluje v básni Tahiti. Tu sa domáce a cudzie prostredie dostáva do výraznej opozície. „Syn severa“ túži aspoň na chvíľu „navštíviť južné more“. Život na juhu preňho predstavuje bezstarostné dni plné lásky, slnka a vôní. Všetko je tam jednoduchšie a súčasne lákavejšie. Po okolí sa rozlieha pieseň tahitskej ženy, ktorá je tiež iná ako jej „severné sestry“. Divoká, tajomná i naivná zároveň, schopná milovať vášnivo a navždy. Môžeme tu vnímať v zbierke často využívaný kontrast motívov chladu a tepla, ktoré sa v tomto prípade usúvzťažňujú s opozíciou flegmatickosti a „živosti“, energie, dynamickosti.
A práve dynamickosť, energia a radosť srší z celej zbierky Jána Smreka. Pri jej čítaní ani na chvíľu nepochybujeme, že ju napísal niekto, pre koho život a krásy, ktoré ponúka, predstavovali najvyššiu hodnotu. Opis negatív života necháva pre iných. Čitateľa radšej prinúti nasadnúť spolu s ním na „bujného žrebca“ a zakričať: „Ó svete, / otvor svoje brány: / radostí kôň je osedlaný!“ (Pieseň)
Meno: Michaela Olejárová
Vek: už vo fáze, keď je slušnejšie nezverejňovať ho
Povolanie: nadšená učiteľka anglického jazyka, čakajúca na deň, keď sa dostane aj k výučbe toho slovenského
Má rada: knihy (tie, čo nazývame dobrou literatúrou, ale aj tie, k čítaniu ktorých sa verejne radšej nepriznáva), Chorvátsko a chorvátsky jazyk, teplotu vzduchu okolo 25°C, kapustnicu, čokoládu, Chatu pri Zelenom plese (aj keď vždy prší, keď tam ide) a svoju budúcu záhradu
Nemá rada: kelový prívarok, kelovú polievku, kelové karbonátky…, šalviový čaj, mokro v topánkach a deti, ktoré zabudli byť deťmi
