Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva

Milý čitateľ, milá čitateľka, pozývam Ťa do najúspešnejšej drámy Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva (1969, knižne 1971), ktorá je druhou časťou triptychu, tzv. Zvieracej trilógie (1. Pštrosí večierok; 3. Zažeň vlka).

Predstav si pivnicu, v ktorej horí jedna sviečka osvetľujúca rozličné staré predmety a do ktorej ťa násilne zamknú, lebo si sa nachádzal v meste po siedmej hodine večer, čo je zakázané. Malé mestečko, v ktorom bývaš, je okupované cudzím – nemeckým vojskom v roku 1944 (druhá svetová vojna). Ako by si sa cítil?

Oči sa ti prispôsobia polotme a zisťuješ, že v pivnici nie si sám. Na gauči sedí gymnazistka Fanka (o mesiac 16 r.) a jej priateľ Ondrej (20 r.), ktorí taktiež boli vonku po 19:00 v parku. Fanka prekrýva svoj strach neustálym rozprávaním a robením hlúpostí, zatiaľ čo Ondrej je vážny a odmeraný. Fanka začne zvádzať svojho priateľa, ale zrazu zdesene vykríkne. Na scénu prichádza ďalšia postava – starý pán Terezčák (72 r.), ktorý bol v pivnici skôr ako vy. Z rovnakého dôvodu ako vy bol zadržaný na cintoríne: „nepoznám taký zákaz, že si človek nesmie uctiť hroby!“ (s. 18).

Do pivnice postupne vojaci privádzajú ďalšie postavy: pôrodnú asistentku Babjakovú = Babica (57 r.), zverolekára Šusteka (45 r.) a Tuláka (30 r.). Babica sa obraňuje tým, že ju zobrali pri výkone povolania: „po siedmej že sa nesmú deti rodiť?“ (s. 19), podnapitý zverolekár je z iného mesta, pričom tu bol len na zabíjačke u švagra a Tulák predstavuje pre všetkých neznámeho cudzinca: Babica: „Ktože ste vy?“ Tulák: „Nikto“ (s. 21).

Na scénu prichádzajú ďalšie postavy: holič Uhrík (45 r.) odvolávajúci sa na svojho stáleho bohatého zákazníka, učiteľ Tomko (55 r.) s rozbitými okuliarmi a pani Lekárniková (45 r.). Ako posledná do pivnice je odvlečená prostitútka Marika (30 r.). Motív tajomstva sa prelína každou postavou, čím sa graduje napätie počas celého deja.

Na malom uzavretom priestore sa nachádza 10 postáv, ktoré sa líšia pohlavím, vekom, spoločenským postavením a najmä charakterom. Kto je ti zatiaľ sympatický? Komu by si (ne)dôveroval?

Vďaka Marike sa dozvedáte, že pred domom Fischla, v ktorom býva major von Lucas, bol zavraždený nemecký vojak (osobná stráž majora). Tým pádom sa z vás stávajú podozriví z vraždy. Čo ak je vrah medzi vami? Kto to môže byť? Každý hneď začne hľadať alibi (Fanka a Ondrej boli v parku, Babica pri pôrode, Dr. Šustek na zabíjačke atď.).

Následne prichádza spomínaný Fischl (54 r.), prostredník medzi vami – podozrivými a majorom von Lucasom, ktorý vám oznamuje, že ak sa vinník nájde do zajtra rána, tak budete prepustení. A ak sa nenájde, tak… Je taký starý zvyk: „Jeden k desiatim“. Babica: „Jeden… k čomu?“ Tulák: „Za jedného cudzieho – desať našich“ (s. 37). Z podozrivých sa stávate nevinnými rukojemníkmi.

Vinník sa musí nájsť do zajtra rána, teda dovtedy, kým kohút nezaspieva, čím sa ozrejmuje názov drámy. Na uvedený motív sa viaže aj náboženská tematika: Starec: „je napísané v evanjeliu: Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš“ (s. 42). Náboženské motívy (evanjelium, zrada, kohút, Judáš, modlitba, záhrada) sa objavujú na viacerých miestach textu, najmä cez postavu Starca = Terezčáka.

Ostáva vám desať hodín do svitania, do chytenia vraha, do vašej popravy. Existenciálna situácia pôsobí na psychiku každej postavy (strach, úzkosť, nervozita). Každý sa, samozrejme, chce nejako zachrániť (Babica sa obhajuje, že pomáhala pri pôrode; Terezčáka vraj zatkli ešte pred siedmou; Dr. Šustek nie je z tohto mesta a musí riešiť slintavku, ináč sa zamorí celý kraj; Fanka nie je dospelá; Uhrík sa odvoláva na svojho bohatého zákazníka).

Postavy v uvedenej hraničnej situácii sú čoraz viac nervózne, čo vyúsťuje do viacerých hádok. Pokojne však pôsobí najmä učiteľ Tomko, ktorý sa snaží tlmiť hádky, a Tulák, ktorý je realista, avšak nedôveruje nikomu, je drzý, čím vyprovokuje temperamentného holiča Uhríka, ktorý naňho vytiahne svoju britvu. Prvé dejstvo končí modlitbou Otčenáš: Tulák: „Už je len jedna-jediná nádej.“ Pani: „Aká… aká nádej?“ Tulák: „modlitba“ (s. 56).

V druhom = poslednom dejstve vám donesie Fischl „dobrú správu“: zastrelený vojak bol opitý, tým pádom stačí, ak bude odsúdený len jeden z vás. Deviati však budú prepustení. Máte hodinu na to (do 03:00 – horálny čas), aby ste sami vybrali jedno meno. Vzniká otázka: kto bude ten jeden, ktorý sa obetuje? Ty? Ondrej? Tomko? Babica? Uhrík? Tulák?… Uvedená situácia uvádza do pohybu kolotoč o záchranu života, čím sa odhaľujú pravé charaktery jednotlivých postáv: Tomko: „Hrozné semeno ste sem zasiali… Vlčie, neľudské…“ (s. 78).

Koho by si vybral? Alebo by si sa obetoval?

Podľa akého kritéria vybrať toho jedného, ktorý sa obetuje za deviatich?

  • podľa náhody? Losovanie mien v klobúku? Koho ruka vytiahne ten jeden papierik? Šustek: „Ja nie… nie, nikdy! (Ochromený strachom.) Ja nezverím svoj život sprostej náhode…! Ja som ho v lotérii nevyhral…!“ (s. 76). Tomko: „Nijaké hlasovanie! Nikdy nedovolím…!“ (s. 81).
  • podľa veku? najmladšiu Fanku, lebo ešte nemá ani deti, ani prácu, ani hypotéku alebo najstaršieho Terezčáka, ktorý má väčšinu života za sebou? Marika: „Všetci si to myslíte…! Skoro všetci! Aby skapal tento starec… aby sa už pobral do psej matere! Aby sa prihlásil on – to si myslíte!“ (s. 86).
  • podľa spoločenského postavenia? Zverolekár Dr. Šustek, babica Babjaková, pani Lekárniková, učiteľ Tomko versus periféria spoločnosti: prostitútka Marika a Tulák. Šustek: „Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu… Ľudia predsa nie sú si rovní… Náš život je predsa oveľa cennejší, ako život – napríklad – takejto ženy! (Na Mariku.) To vlastne ani nie je žena…! Osoba bez vážnosti… ženská nula, prosím… neschopná rodiť deti…!“ (s. 82 – 83).
  • alebo odmietnuť majorov návrh? Tulák: „Neprijať majorov návrh, odmietnuť – to treba!“ Uhrík: „Čo zasa chce…! Prečo odmietnuť?“ Tulák: „Je to nedobrý návrh. Preto!“ Šustek: „Nedobrý…? Ten človek nie je normálny…! Deviati sa zachránia!“ Tulák: „Deviati sa stanú vrahmi! A čo potom, pán doktor…? Vy by ste vedeli aj potom… spokojne žiť…? Takto, na cudzí účet… na cudzom hrobe?“ (s. 90).

Tak teda koho?

Morálna dilema spočíva v obetovaní sa jedného za život zvyšných deviatich, čím sa odkrýva pravá tvár jednotlivých postáv. Dôležitým momentom uvedenej dilemy je tzv. nepriama zodpovednosť za smrť toho jedného. Ondrej chce zachrániť svoju priateľku Fanku, tak sa ponúkne, že sa obetuje, v čom mu zabráni Tulák: „Za koho sa chceš obetovať, ty blázon… ?! Za takýchto babských chlapov… ?!“ (s. 89). Nábožný Terezčák sa rozhodne pomstiť svojho zabitého syna: „Krv žiada krv – tak je napísané!“ (s. 87) a v závere sa vyhráža smrťou Uhríkovi: „Prisahám, že ak sa z tejto pivnice dostanem, tak ťa odstrelím ako psa…!“ (s. 106). Babica nebola pri pôrode, ale pri potrate, a teda klamala, aby sa dostala von: „ja som odpratala len také nič…! Také zbytočné, štvortýždňové nič…!“ (s. 68), „aj to je lekárska pomoc…! Pomoc jednej sprostej nešťastníci…!“ (s. 69). Dr. Šustek a holič Uhrík robia všetko, len aby sa zachránili, nemajú problém obetovať niekoho iného. Naopak, Tulák a učiteľ Tomko sú najhumánnejší: „Proti násiliu má človek iba jednu šancu… Ostať človekom… nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť… A svoju ľudskú tvár“ (s. 91).

Čas sa kráti a o päť minút má prísť Fischl spýtať sa na meno toho jedného. Situácia sa vyhrocuje a Uhrík z „preveseného učiteľovho kabáta bleskove vytiahne svoju britvu a bleskove sekne Tuláka do krčnej tepny“ (s. 98). Starec: „Stalo sa, ako bolo napísané… Prvej, než kohút zaspieval, si zaprel… (Uhríkovi.) Zaprel si v sebe človeka…“ (s. 99).

Uhrík ospravedlňuje svoj čin tým, že chcel zachrániť zvyšných deviatich. Alebo len seba? Je morálne ospravedlniteľné zabiť jedného človeka za záchranu života deviatich ľudí? Je to menšie zlo? A čo zodpovednosť? Humánnosť? Svedomie? Výčitky? To, ako dopadne Uhrík, už nechám na Tebe – čitateľovi, aby si si dočítal posledné strany. Drámu o podstate ľudského charakteru zakončíme najkrajšou myšlienkou textu z repliky Tuláka: „Človek nikdy nemá veľa možností… (Pokorne.) No vždy má aspoň jednu. (Pauza.) Ostať človekom“ (s. 95).

Dávid Dziak vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a etickej výchovy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Momentálne je interným  doktorandom na Katedre komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty PU v Prešove. Odborne sa venuje prevažne literatúre pre deti a mládež. Píše tiež básne, publikoval ich napríklad v časopise Dotyky, v zborníku Ars Šafarikiana II. a poľskom zborníku Sen o Karpatach.