Spisovateľ, prekladateľ a publicista Michal Hvorecký (1976) pochádza z Bratislavy. Vyštudoval estetiku. Píše poviedky, romány, blogy a venuje sa aj umeleckému prekladu z nemčiny. Je známy nielen pre svoje literárne dielo, ale aj pre spoločenskú angažovanosť. Aktívne sa vyjadruje k súčasným kultúrnym, spoločenským a politickým témam, ku ktorým zaujíma jasné stavisko. Stupňovanie prejavov nenávisti na internete a šírenie vykonštruovaných správ spracoval v románe Trol.
V najnovšej knihe Trol opäť raz reagujete na aktuálne spoločenské témy a javy, tentoraz najmä v kyberpriestore. Text je víziou, čo by bolo, keby manipulácia so skutočnosťou, trolovanie, hejtovanie prekročili istú hranicu znesiteľnosti. Ako ďaleko sme však podľa vás už reálne zašli?
V románe som spracoval svoju skúsenosť s internetovou nenávisťou a trolovaním. Je to príbeh mladej ženy a muža, ktorí sa infiltrujú do trolovacej fabriky, kde sa vyrába propaganda. Pokúšajú sa zistiť, či sa dá proti nenávisti a vymysleným správam bojovať. Myslím si, že realita moju knihu už prekonala. Stačí si spomenúť na americké prezidentské voľby. Tie silno ovplyvnila aj skupina blogerov z Macedónska. Platení tínedžeri sedeli v mestečku Veles a spravovali vyše sto rôznych fiktívnych stránok plných nehoráznych lží o americkej politike. Zafungovalo to. Zverejňovali napríklad správy, že pápež František podporuje Donalda Trumpa. Nebola to pravda, ale desaťtisíce ľudí to napriek tomu šírili a verili tomu.
Ako si vysvetľujete, že falošným správam často uveria a šíria ich ďalej aj ľudia, ktorí sa inak javia celkom príčetne?
Pretože je to pohodlné a rýchle. Ľudia žijú a surfujú vo svojich názorových bublinách. Deje sa to aj v reálnom živote. Kotlebovca nestretnete na demokratickej debate a rovnako náboženský fanatik nezájde na Dúhový pochod. Ľudia majú názor, často vyhranený, ale nemajú informácie. Navyše, názorový extrémizmus sa posunul do stredného prúdu, aj vďaka politikom ako Fico alebo Orbán. Pre istú časť obyvateľstva sa končí vek rozumu a prevláda iracionálno. Stupňujú sa ataky, zatiaľ hlavne verbálne. O politikoch sa už celkom bežne hovorí ako o pobehliciach, o protestujúcich študentoch ako o platených hajzloch. Ja som pravidelne zapredanec, vlastizradca, feťák. Občianska spoločnosť sa demontuje, vytvárajú sa noví a noví nepriatelia, raz geji, potom utečenci, nabudúce opäť raz Rómovia. Ideálom mnohých občanov je znova nedemokratický štát. Rozmáhajú sa nové autoritárske systémy a vládcovia ako Erdogan, Putin, Babiš… oligarchický štátny kapitalizmus. Ich kľúčovým spojencom sú médiá, preto ich tak radi kupujú, ovládajú, manipulujú. Potom môžu šíriť strach, svoju najsilnejšiu zbraň.
Vám je veľmi blízke aj nemecké kultúrne prostredie. Aká je situácia tam? Sú Nemci menej náchylní uveriť čomukoľvek?
Dramaticky sa to zmenilo. Utečenecká kríza Nemecko veľmi premenila. Temné prúdy dostali znova odvahu a vyplávali na povrch. Nemecká spoločnosť je skutočne multikultúrna, veľmi pestrá, jazykovo, etnicky, kultúrne. Milión nových obyvateľov zvládli začleniť bravúrne. Ich prednosťou je nesmierne silné a zároveň sociálne hospodárstvo. A podpora vzdelania a kultúry. Cudzinci sú samozrejmou súčasťou kultúry, u nás zostávajú exotikou. V školách sa tam učí mediálna výchova. Vláda si uvedomuje vážne hrozby propagandy, lebo aj tam sa šíria Sputnik News v nemčine a ďalšie falošné správy. Nemecko sa stalo jednou z najlepších európskych krajín, zažíva úspešný a poučný príbeh. Slovensko vôbec nemá problém s migrantmi, ale s vlastnými emigrantmi.
Hlavné postavy vašej knihy vymyslia plán rozvrátiť hlavný zdroj falošných správ a poraziť ho jeho vlastnými zbraňami. Neúspešne. Existuje účinnejší spôsob?
Spôsoby sa momentálne hľadajú po celom svete. Ľudia začínajú chápať, akú obrovskú moc majú Google či Facebook. Vznikajú rôzne iniciatívy, občianska spoločnosť sa pozoruhodne prebudila. Aj jednotlivec dokáže veľa. Obdivujem odvahu a nasadenie Jána Benčíka z Ružomberka. Ale cenné sú aj aktivity ako #somtu. Podstatné je odhaľovať lož, upozorňovať na manipulácie a hľadať pravdu.
Veľa sa v poslednej dobe hovorí o nedostatku kritického myslenia a pozitívnom vplyve knižnej kultúry na jeho formovanie. Sú však aj také názory, podľa ktorých čítanie kníh nič také zaručiť nemôže. Ako to vidíte vy?
Čítanie s porozumením patrí bezpochyby k základom rozvoja kritického myslenia. Celkovo verím v silu vzdelania. To je najlepšia cesta k podpore spoločenského diskurzu a občianskeho povedomia. Vzdelaná spoločnosť len tak ľahko nenaletí šarlatánom a konšpirátorom. Učiť sa, neustále spochybňovať vlastné stanoviská, pochybovať, pátrať, overovať, a hlavne sa nebáť. Žijeme v zložitom a komplexnom svete, no netreba z neho mať strach, lebo ten nás paralyzuje.
Čo znamenajú knihy a čítanie pre vás? Máte veľkú knižnicu. Má sa ešte kde rozrastať?
Pre mňa sú knihy všetkým. Jednu knižnicu mám doma, v druhej pracujem. Radosť žiť. Domácu už nerozširujem. Keď jednu knihu donesiem, jedna musí odísť. Už pre ne nemám miesto navyše. Nehromadím ich len tak svojvoľne. Veľa čítam aj eKníh, milujem Kindle. Druhý archív si teraz budujem elektronicky. Bez čítania by som tu neprežil, knihy mi zachránili život.
V románe Trol je výrazný aj motív osamelosti, ten je prítomný aj v niektorých vašich ďalších textoch. Sme osamelí aj napriek alebo práve tomu, že máme 400 facebookových priateľov?
Ja som skoro stále medzi ľuďmi, preto sa z chvíľ osamote teším. Na Facebooku sú skutočné priateľstvá zriedkavé. S ozajstnými priateľmi sa nepotrebujem kontaktovať na sociálnych sieťach, stretávame sa osobne.
Priateľstvá si vyžadujú občasnú interakciu tvárou v tvár. Vyžaduje si to aj vzťah autor – čitateľ?
Určite to patrí k najkrajším častiam spisovateľskej práce. Mám veľmi rád živé zážitky s literatúrou, ako autor aj ako divák. Niekedy mi je ľúto, že už na čítačky nemám toľko času ako kedysi.
Rozmýšľate už nad ďalšou knihou? Alebo si dávate po každom dopísaní a vydaní tej ostatnej čas na „regeneráciu“?
Teraz som dokončil preklad knihy Martina Pollacka – Smrť v bunkri, správa o mojom otcovi. Čaká ma aj ďalší preklad z nemčiny. Popritom intenzívne blogujem. Uvidíme.
(S Michalom Hvoreckým sa zhovárala Alena Zavocka)
