„Čo je to Michael Jackson?“, spýtal sa Oliver Sacks, čudák so slabosťou pre čudákov, svojho partnera po smrti popkultúrnej ikony. Svet populárnej kultúry totiž preňho prestal existovať v polovici 50. rokov. Nie však naopak: titulom jeho knihy sa nechala inšpirovať napríklad Björk pri názve svojho albumu Biophilia.

U Olivera Sacksa, neurológa a psychológa prenikavého intelektu a úsudku, ktorý je ale takmer neschopný orientácie v neprehľadnej džungli ľudských tvárí a emócií, ide o ďalšiu popularizačnú knihu s potenciálom bestselleru.

Tentokrát si berie do hľadáčika hudbu v najširšom zmysle slova: či už ako exkluzívne ľudský kultúrny fenomén (sociobiológovia by nemuseli súhlasiť), alebo ako komplexnú symbolickú sústavu – nositeľku jedinečnej estetickej hodnoty. Vníma ju aj ako nadanie takúto hodnotu vytvárať, interpretovať či „len“ vychutnávať. Dôkladnými, ale zrozumiteľnými rozbormi kazuistík prevedie čitateľa záhadami vzťahu k hudbe a jej vnímania, posadnutosti, ale aj strachu z nej bez toho, aby oberal hudbu o jej krásu, tajomnosť a hĺbku. Postupne prechádzame príbehmi rozdelenými do kapitol zoradených podľa partu, aký v nich hudba hrá: od „podivných“ prejavov cez rozsah a stupne hudobného talentu, liečebný potenciál hudby až po vzťah medzi hudbou a emocionalitou.

Ide o napínavú cestu rozhraním medzi dvoma svetmi prelínajúcimi sa v nepolapiteľnej ľudskej psyché. Abstraktný svet tónov, melódií, harmónií a rytmov, ktoré miznú v okamihu vzniku, sa prelína so svetom neurofyziológie mozgu.

Kniha sa začína príbehom chirurga, u ktorého sa vyvinie obdiv k Chopinovi tak náruživý, že mu obetuje manželstvo a dovedie ho až ku kompozícii vlastných netriviálnych hudobných kusov, o ktorých vraví, že len zapisuje to, čo cez neho prúdi akoby samo (opatrne s testovaním: zasiahnutie bleskom môže skončiť omnoho menej šťastne než na koncertných pódiách!). Pokračuje skúmaním vzťahu medzi umiestnením epileptického ložiska a hudobným nadaním, muzikality ako vedľajšieho účinku psychofarmák, približuje mieru muzikality od amúzie (totálna neschopnosť vnímať a vychutnávať hudbu, ľudovo hudobný „hluch“) cez spektrum bežných poslucháčov po stále fascinujúci absolútny sluch. Dozvieme sa napríklad, že Sigmund Freud nebol schopný hudbu vychutnať alebo Che Guévara vôbec nemal zmysel pre rytmus. Ktovie, či by nám tieto osobnosti nezanechali iný odkaz, keby boli muzikálne…

Autor sa ďalej venuje terapeutickému potenciálu hudby: jej schopnosti prehlbovať vnímanie a umocňovať emócie od bolesti a smútku po útechu a radosť až k možnostiam pomôcť prekonávať následky hoci amnézie, demencie alebo Parkinsonovej choroby.

Kniha je inšpiratívnym čítaním pre milovníkov hudby, ktorých nenecháva na pokoji, pre aktívnych hudobníkov, ktorí chcú porozumieť fyziologickému pozadiu svojho nadania, pre záujemcov o muzikoterapiu vo veľmi širokom význame, ale aj pre zvedavcov na dobrodružnej púti krajinou nepoznaného a možno nepoznateľného. Radosti z hudby nezbaví, naopak: umocní o radosť z poznania.

Oliver Sacks: Musicophilia. Příběhy o vlivu hudby na lidský mozek
Dybbuk, 2015

Sibyl Marmorstein sa narodila a žije v Košiciach. Pseudonym si zvolila podľa dvoch literárnych postáv. Je absolventkou medziodborového štúdia teoretickej biológie na katedre filozofie a dejín prírodných vied a doktorandského štúdia umelej inteligencie na katedre kybernetiky. Venuje sa biokybernetike a popularizácii vedy, najmä biologických odborov.