V novembri 2024 som týždeň putoval po Ukrajine. Kyjiv, Buča, Hostomel, Boroďanka… Desivá aj fascinujúca cesta, ako mladík som netušil, že sa aj moja generácia raz ocitne vo vojne.
Kontrast medzi nocou a dňom bol extrémny. Najviac ma šokovali zvuky. Soundtrackom ukrajinského frontu sa stalo bzučanie dronov, ktoré by za iných okolností mohlo znieť ako otravný komár pri uchu alebo tlmený hukot ľahkej motorky v diaľke.
Potme takmer neustále sprevádza vojnu monotónny zvuk, približuje sa, vzďaľuje, krúži, stúpa a zasa klesá. Kyjivskí priatelia mi veľakrát vysvetľovali, aby som sa naučil čo najlepšie rozpoznávať jednotlivý hrmot, pretože mi to môže zachrániť život. Ľudia jednak neustále sledujú v mobiloch aplikácie, ktoré podrobne monitorujú ruské útoky, ale zároveň každú chvíľu nastražia uši a maximálne zbystrujú pozornosť.
Hluk môže znamenať okamžitú smrť. Keď sa ozve vysoký piskot, viete, že nebezpečenstvo sa hrozivo priblížilo. Hoci zreteľne počujete, ako sa už rúti k vám, v čiernote vôbec nevidíte odkiaľ. Rev najväčšieho roja dronov môže vyplniť priestor priamo okolo vás skôr ako sa stihnete spamätať. Tlačí sa k vám zo všetkých smerov a narastá do desivého a neznesiteľného crescenda.
Teror zvukov prenasleduje preživších ešte dlho po tom, keď obloha konečne stíchne – žiaľ, zväčša iba na chvíľu.
V prvej svetovej vojne sa zrodil pojem shellshock, trauma z bombardovania v zákopoch. Teraz pribudlo nové pomenovanie: dronofóbia.
Moja stará mama Kirchmayer a moja teta mi v detstve veľakrát rozprávali svoje spomienky na vojnu v slovenských horách počas povstania. Prežili prechod frontu, ostreľovanie dediny z lesa a viaceré nočné nálety. Presne si v pamäti vybavovali, ako znelo desivé dunenie nemeckých, ako britských a ruských lietadiel. Často upierali pohľady do neistej tmy nad hlavami a v ušiach im znelo pískanie bômb a nakoniec výbuchy, ktoré na jeseň a v zime 1944 noc čo noc trhali priestor navôkol.
Rusko vedie proti Kyjivu celkom inú vojnu, ktorá definuje dvadsiate prvé storočie. Nad hlavným mestom Ukrajiny vôbec nelietajú ruské bombardéry, netrúfli by si, preto sa rakety vypúšťajú zo vzdialenosti stoviek, niekedy aj tisícok kilometrov. Pod rúškom tmy totalitná Moskva prikazuje svojim vojakom masovo posielať do slobodnej Ukrajiny aj šahedy, menšie drony, ktoré majú rozpätie krídel asi tri metre a znejú trocha ako kosačky na trávu alebo mopedy. Za tri roky vojny vznikol slang označení pre drony: Baba Jaga, bobor či Drakarys podľa Hry o tróny alebo Paljanica podľa miestneho chleba. Ukrajinské drony útočiace na okupantov sa zas volajú Ruso-rizy.
Drony sa zvyčajne ku Kyjivu približujú po západe slnka a útoky bežne trvajú až do svitania. Teror, ktorý postihuje mesto, je viac zvukový ako vizuálny zážitok, či presnejšie šok. Nikdy som šahed nevidel na vlastné oči, ale nechtiac som sa naučil rozpoznávať jeho zvuk z rôznych vzdialeností. Poučil som sa tiež, ako znejú rôzne typy protivzdušnej obrany od vzdialených výbuchov na opačnej strane rieky Dnipr až po automatickú streľbu z nákladných áut na ulici, väčšinou na križovatkách ďalej od husto obývaných obytných zón.
Zakrátko som už chápal, že práve decibely predstavujú základ pre posúdenie akútneho nebezpečenstva. Tunajší dávno dokázali bleskovo akusticky vyhodnotiť situáciu. Ak máte smolu, zvuk dronu ohlušujúco zavrieska, až kým nezaznie čosi podobné ako vypnutie motora v aute. Na sekundu sa vám zastaví srdce a vzápätí nastane hrobové ticho. Nasleduje výbuch.
Miestni následne razom zvažujú, či šlo o zásah, alebo o úspešný zostrel. Píšu sa správy priateľom a známym, hlásia sa škody.
Už po pár dňoch som vnímal nervové otrasy. Pre akútny nedostatok spánku som scitlivel na vnímanie každodenných zvukov. Kamarátka mi porozprávala, ako ju zaskočila letná búrka – ako nevinne pôsobili hromy oproti brutálnej vojnovej každodennosti! Konečne mocný dunivý zvuk, ktorý nespôsobil Putin!
Významnou súčasťou ruskej stratégie proti Ukrajine predstavuje totálne zmyslové preťaženie civilistov. Krutá zima, ohlušujúci hluk, neustály strach. Absolútna nepredvídateľnosť a nekonečná brutalita atakov. Sústavné útoky na všetky zmysly podkopávajú morálku. Nijaká protivzdušná obrana neochráni civilistov pred desivým zvukom výbuchov počas nekonečných nocí násilia.
Účinná forma psychologickej vojny treskotom takým hlučným, aký si v mieri nedokážete predstaviť ani v najhoršej nočnej more, dokonale zabezpečí, že celé mesto a polovica obrovskej krajiny strávi nasledujúci deň v temnom polospánku, zívajúc, s hlbokými kruhmi pod očami. Už po pár dňoch som si pripadal ako námesačník.
Bzučanie a výbuch. Piskot a rámus, rachot, rev. Počul som ich všade. Ticho potrebujem aj na to, aby som dokázal myslieť. Po týždni vo vojnovej krajine som sotva dokázal sformulovať myšlienku.
Vojaci hovoria, že čím bližšie k prvej línii, k bodu nula, tým tichšia príroda. Z celých zón dvetisícsto kilometrového frontu zmizli vtáci. O to lepšie počuť desivé drony.
Spomínam si, ako ma prvú noc na poľskej strane hranice zarazilo ticho v mestečku. To ticho ma skoro rozplakalo. Noc bez jediného výbuchu! V hluku som na niekoľko dní zabudol na hodnotu ticha – nevnímal som ho teraz ako absenciu niečoho, ale ako prítomnosť všetkého.
Keď som sa do vytúženého ticha ponoril, nenašiel som menej, ale viac. Jasnejšie som si uvedomoval jemné zvuky, ktoré som bežne nevnímal, ich rôzne textúry a farby, premeny. Akoby sa moje zmysly o stupeň posilnili, scitliveli, vycibrili. Zníženie hladiny decibelov mimo mojej hlavy zvýšilo hlasitosť hluku v mojom vnútri. Ešte nikdy som ticho nepočul tak zreteľne! Občas v korunách stromov zašumel vietor. Potom sa opäť rozhostila tíš. Nemohol som zaspať. Ležal som v posteli a skúmal ušami priestor izby navôkol. Zrazu som zachytil bzukot. Zmeravel som a nastražil uši. Horúci radiátor prebudil otravného komára, ktorý mi krúžil pri hlave.
Želám Ukrajine z celého srdca mier a pokoj. A Rusom odkazujem, aby už konečne boli ticho!
Michal Hvorecký (1976) vyštudoval estetiku. Píše poviedky, romány a blogy. Jeho knihy vyšli v ôsmich jazykoch. Roku 2009 získal v Berlíne Medzinárodnú novinársku cenu a roku 2010 Cenu Nadácie Tatra Banky za umenie – Mladý tvorca. Z nemčiny prekladá prózu a divadelné hry. Pôsobí v slobodnom povolaní a žije s rodinou v Bratislave.
