Guy de Maupassant (1850 – 1893) bol produktívny spisovateľ – počas svojho relatívne krátkeho života napísal šesť románov: Príbeh jedného života (1883), Miláčik (1885), Mont-Oriol (1887), Pierre a Jean (1888), Silná ako smrť (1889) a Naše srdce (1890). Okrem nich mal rozpísané ďalšie dva, Cudzia duša a Anjel Pána, no tie už nestihol dokončiť. Vyšlo mu ešte približne tristo poviedok a noviel, niekoľko divadelných hier a cestopisov, jedna zbierka básní a veľa novinových článkov.
Literárna veda zaraďuje Guy de Maupassanta k realistickým či naturalistickým spisovateľom, no v časti jeho literárnej produkcie objavíme aj črty a motívy fantastiky a hororu a v jeho posledných dielach aj počiatočné znaky moderny. On sám nemal rád apriórne škatuľkovanie. V predslove románu Pierre a Jean píše: „umelec hľadá svoj výraz v najrozmanitejších smeroch“ (Maupassant III., 1986, s. 353). A trochu ďalej v podobnom duchu: „Kto z nás sa môže pochváliť, že napísal stranu, vetu, ktorá by sa niekde nenašla v podobnom znení? Či my, čitatelia, natoľko presýtení francúzskou literatúrou, že máme dojem, akoby celé telo bolo cesto zložené zo slov, nájdeme vôbec riadok, myšlienku, ktorá by nám nebola dôverne známa, ktorú by sme už predtým neboli aspoň vytušili?“ (tamže, s. 360).
Prostredníctvom sledovania témy manželstva sa z odstupu ukazujú určité tendencie, ktoré sú spoločné pre všetkých šesť románov: hlavné (ale aj vedľajšie) postavy sa v rámci sujetu navzájom v manželstvách podvádzajú. Štatisticky to platí takmer stopercentne. Naozaj, ani v jednom románe nie je pri ústrednej dvojici tematizovaná manželská vernosť, ale naopak nevera; či už zo strany manžela alebo manželky. Často je manželská nevera dokonca leitmotívom celého románu. Čím to môže byť spôsobené?
- V 19. storočí, keď Maupassantove romány vznikli, sa (nielen vo Francúzsku) kládol dôraz na šľachtické tituly a šľachtické či bohatšie rodiny medzi sebou do veľkej miery dohadovali manželstvá svojich detí, podobne ako to bolo v kráľovských rodinách. V súčasnosti je takýto prístup ešte prítomný napríklad v Indii v systéme kást – v sofistikovanejšej a menej explicitnej podobe sa to však môže diať všade na svete a v rôznych kultúrach a náboženstvách. Aj vo všetkých šiestich Maupassantových románoch sú manželstvá jednotlivých postáv dohodnuté – či už rodičmi, alebo samotnými aktérmi budúceho manželského zväzku. Všimnime si napríklad úvahu Pierra Rolanda o jeho matke a otcovi v románe Pierre a Jean: „Ona že by bola sklamala otca? … Jeho otca! Pravda, bol to statočný, ctihodný chlap, čestný v zamestnaní, no jeho duch nikdy neprekročil obzor obchodu. Ako mohla ona, žena kedysi veľmi krásna – to vedel a bolo to ešte badať – s jemnou, vrúcnou, láskyplnou dušou, ako mohla prijať za snúbenca a muža človeka tak odlišného od nej? Načo rozmýšľať? Vydala sa, ako sa vydávajú dievčatá, keď rodičia privedú zámožného chlapca. Zariadili sa hneď v obchode v ulici Montmartre; a mladá žena, kraľujúca pri pokladnici, oživená duchom novej domácnosti, tým jemným a posvätným zmyslom pre spoločný záujem, ktorý vo väčšine rodín parížskych obchodníkov nahradzuje lásku, ba i náklonnosť, začala pracovať celým svojím jemným a tvorivým umom, aby ich podnik dosiahol vytúžené bohatstvo“ (Maupassant II., 1986, s. 53). Postavy sú teda zosobášené bez vzájomnej lásky a vnútorného presvedčenia. Od takéhoto východiskového bodu je už len krôčik k manželskej nevere, čo sa v jednotlivých románoch aj tematizuje.
- Maupassantove románové páry vystupujú voči sebe viac-menej ako povahové a charakterové (niekedy aj výzorové) protipóly, ale aj protipóly v oblasti záujmov, názorov a pod. V románe Mont-Oriol čítame aj takúto úvahu protagonistky Christiane Andermattovej: „Snáď len bytosti podobného vzhľadu, podobnej povahy, podobného mravného presvedčenia môžu sa cítiť navzájom spojené posvätným zväzkom dobrovoľnej povinnosti“ (Maupassant I., 1986, s. 658). Alebo v románe Pierre a Jean pri postave pani Louise Rolandovej: „Zase zamĺkla, potom povedala veľmi ľútostivo: ,Ach, mohla som byť taká šťastná, keby som si bola vzala iného!ʼ Teraz sa hnevala na Rolanda, zvaľovala celú zodpovednosť za svoju vinu a nešťastie na jeho mrzkosť, na jeho sprostosť, neobratnosť, na jeho ťažkopádneho ducha, na jeho nevzhľadný výzor. Áno, vulgárnosť toho človeka zapríčinila, že ho oklamala, že jedného syna vohnala do zúfalstva a druhému sa vyznala v najbolestnejšej spovedi, akou môže krvácať srdce matky. Zamrmlala: ,Je to také strašné, keď sa dievča vydá za takého muža, akého mám ja.ʻ“ (Maupassant II., 1986, s. 98). Maupassant teda kreuje svoje románové dvojice väčšinou priam antagonisticky, takže je opäť zjavné, že dlho fungovať v usporiadanom manželstve nebudú môcť. Najzjavnejšie je to v jeho debutovom románe Príbeh jedného života, v románoch Mont-Oriol, Pierre a Jean a Naše srdce. O niečo menej markantné je to pri postavách románov Miláčik a Silná ako smrť.
- Určitú rolu pri takto stavaných postavách a ich vzájomných interakciách hrala snáď aj nechuť a nedôvera k inštitúcii manželstva u samotného Maupassanta a všeobecne jeho skepsa voči možnosti milovať. Pri tomto treťom bode už čiastočne opúšťame priestor textu smerom ku kontextu, a to si vyžaduje opatrný postup, keďže nie je možné stotožňovať autora s jeho postavami či rozprávačom. V takomto prípade však ako oporný bod využijeme informáciu z literárnej histórie, ktorá odhalí, že autor pochádzal z neusporiadanej rodiny – jeho rodičia sa rozišli, keď mal dvanásť rokov. Signifikantný je tu aj ďalší fakt, a to, že sám Maupassant sa nikdy neoženil, hoci mal tri deti (dve dcéry a syna) s jednou a tou istou ženou (porov. Lanoux, 1985). Maupassantovi starší priatelia a zároveň vzory z mladosti – prozaik Gustave Flaubert a básnik Louis Bouilhet –, ktorých si vážil a obdivoval, umreli tiež ako starí mládenci (porov. tamže). Samotný Maupassant sa v týchto otázkach zveril priateľovi Leónovi Fontainovi 13. mája 1889 takto: „Môj postoj v citovom živote nakoniec premohol moje srdce. Vydesilo sa môjho cynizmu a nakoniec mlčí. Stiahlo sa tak ďaleko, až na dno mojej bytosti, že ani najkrajší sľub si ho nedokáže podmaniť“ (tamže, s. 307; preložené z češtiny).
O Maupassantovi sa niektorí kritici či literáti (napr. Henri Barbusse) vyjadrili, že je jedným z najpesimistickejších autorov francúzskej literatúry. Naozaj u neho môžeme do veľkej miery hovoriť o tragickejšej či deziluzívnejšej optike vnímania života. Opäť to snáď môže pomôcť čiastočne osvetliť mimotextový fakt – Maupassant zomrel vo veku 42 rokov po ťažkej chorobe, a tak je do určitej miery aj pravdepodobné a pochopiteľné (najmä keď pri jeho literárnej tvorbe uvažujeme o dominujúcej estetike realizmu), že tragické vnímanie života a sveta sa určitým spôsobom mohlo preniesť aj do jeho diela.
Ako vieme z niektorých Maupassantových textov, z filozofov uznával napr. Friedricha Nietzscheho, Herberta Spencera či Arthura Schopenhauera (najmä jeho myšlienku, že láska je ilúzia, pomocou ktorej sa príroda stará o zachovanie rodu), čo tiež mohlo prispieť k jeho pesimistickejším či pragmatickejším názorom, v konečnom dôsledku určitým spôsobom pretransformovaným aj do myslenia postáv, ktoré vytvoril. V románe Príbeh jedného života kreuje rozprávač vnútorné vnímanie ženskej protagonistky Jeanne de Lamarovej takto: „V duchu Julienovi zazlievala, že to nechápe, že nemá v sebe trochu studu a vrodeného jemnocitu; a cítila medzi sebou a ním akoby závoj, prekážku, a po prvý raz si uvedomila, že dvaja ľudia si nikdy nepreniknú až do duše, až do hĺbky myšlienok, že kráčajú bok po boku, niekedy v objatí, že však nesplynuli a že mravná bytosť každého z nás zostáva v živote večne sama“ (Maupassant I., 1986, s. 53 – 54).
Protagonistami prvých Maupassantových románov sú prevažne ženy. Tie sú vykresľované väčšinou ako naivné a citlivé obete „manželskej politiky“, ktoré práve preto čaká kruté vytriezvenie: „Jeanne ju znovu chytila za ruky a podržala ich vo svojich; a keďže ju jednostaj prenasledovala jediná utkvelá myšlienka, pomaly povedala: ,Och, ja som nemala šťastie. Všetko sa mi obrátilo na zlé. Celý život ma stíha nešťastie.ʻ Rosalie však pokrútila hlavou: ,To nesmiete vravieť, milosťpani, to nesmiete vravieť. Zle ste sa vydali, to je ono. Tak sa predsa neslobodno vydávať, keď ani nepoznáte svojho budúceho.ʻ“ (Maupassant I., 1986, s. 155).
Mužov vo svojich prvých románoch vykresľuje autor skôr ako kalkulujúcich pragmatikov idúcich za mocou, peniazmi a postavením, prípadne ako sexuálnych predátorov – ako napr. Georgesa Duroya v románe Miláčik: „Ale nadovšetko ho ovládala túžba po kariére. Nevdojak začal opäť rojčiť, ako to robieval každý večer. Vymýšľal si skvelé ľúbostné dobrodružstvo, ktoré mu razom pomôže splniť všetky nádeje. Ožení sa s dcérou bankára alebo nejakého veľkého pána, ktorú stretne na ulici a získa na prvý pohľad. (…) Tu sa ho opäť zmocnila neurčitá, radostná nádej, ktorá mu jednostaj opantávala myseľ, a voslep poslal do noci bozk, bozk lásky obrazu očakávanej ženy, bozk túžby bohatstvu, za ktorým bažil“ (Maupassant I., 1986, s. 211 – 212).
V posledných dvoch dokončených románoch Silná ako smrť a Naše srdce sa situácia mení – hlavnými postavami sa stávajú muži, avšak ideová schéma ostáva v podstate tá istá, pretože Maupassant im určuje vlastnosti, ktoré mali predtým jeho ženského postavy, teda skôr introvertnosť, citlivosť až precitlivenosť, pasivitu. Ženské postavy sú potom v týchto románoch vykreslené ako chladné, vypočítavé a jednajúce skôr s odstupom – viditeľné je to čiastočne v predposlednom románe Silná ako smrť, ale najmä v Maupassantovom poslednom románe Naše srdce pri postave Michèle de Burnovej: „Možno jej za roky manželstva vyklíčila v srdci potreba odvety, temná potreba vrátiť mužom to, čoho sa jej dostalo od jedného z nich, byť mocnejšou ako oni, zlomiť ich vôľu, rozdrviť odpor a spôsobiť im utrpenie“ (Maupassant, 1981, s. 26).
Okrem toho, mužské postavy posledných dvoch románov sú už viac naklonené manželstvu z lásky, resp. viac pociťujú ťarchu samoty či prázdnoty, napríklad Olivier Bertin v románe Silná ako smrť: „Sadol si opäť do maličkého kresla, až tesne pri grófke, pohrával sa s látkou jej šiat a rozprával jej, ako dnes pocítil nové teplo vo svojom srdci. Počúvala ho s prekvapením i radosťou, položila mu ruku na biele vlasy, nežne ich hladila, akoby mu ďakovala. ,Tak rád by som si želal žiť s vami,ʻ povedal. Myslel ešte na toho manžela, ktorý odišiel spať a isto teraz leží v niektorej susednej miestnosti, a znova prehovoril: ,Naozaj, manželstvo je jediné šťastie a pravé spojenie dvoch životovʻ“ (Maupassant, 1946, s. 107; preložené z češtiny).
Citový život postáv Guy de Maupassanta a ich postoj k inštitúcii manželstva je do značnej miery tristný a skeptický. V Maupassantových románoch sa ukazuje, že ak tento autor stvorí postavu, ktorá dokáže milovať bez bočných úmyslov a nedôvery, urobí to skôr preto, aby ju vzápätí pri interakcii s ostatnými postavami, ktoré sú väčšinou pragmatickejšie založené, pokoril a vysmial. Ak by aj bolo cieľom takejto autorskej stratégie nechať víťaziť cynizmus a nihilizmus, v skutočnosti dochádza k opaku – práve na pozadí pragmatického správania sa väčšiny postáv totiž najviac vynikne osamotená čistá túžba po úprimných a srdečných partnerských vzťahoch.
Literatúra
LANOUX, Armand, 1985. Miláček Maupassant. Praha: Odeon, 480 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1986. I. Príbeh jedného života, Miláčik, Mont-Oriol. Bratislava: Tatran, 672 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1986. II. Pierre a Jean, Nedele parížskeho meštiaka, Márna krása, Slečna Fifi. Bratislava: Tatran, 536 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1986. III. Yvette, Mesačný svit, Miss Harriet, Chata v horách a iné. Bratislava: Tatran, 416 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1946. Silná jako smrt. Praha: Nakladatelství Rudolfa Kmocha, 256 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1981. Naše srdce. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 152 s.
Miroslav Činčár (1985) sa narodil a žije v Michalovciach. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Má rád knihy, hudbu, umenie, históriu, politiku, futbal, prechádzky, smiech. Občas si pre seba napíše báseň alebo poviedku a zloží pesničku na gitare či klávesoch.
