Foto: Dominika Bolgáčová

Miroslava Ábelová (1985) je poetka, prekladateľka, textárka, novinárka, rozhlasová redaktorka, moderátorka a performerka. Študovala žurnalistiku na UK v Bratislave, pracovala ako redaktorka Rádia Slovensko a hovorkyňa Greenpeace. Davidovi Kollerovi napísala väčšinu textov na jeho album ČeskosLOVEnsko, ktorý získal ocenenie Anděl za album roka 2016. Pre Rádio_FM tvorí a moderuje poetickú desaťminútovku Nedeľná chvíľka poézie_FM. Vyšlo jej šesť básnických zbierok Striptíz (2011), Na! (2014), Básničky pre domáce paničky (2016), Večný pocit nedele (2018) a veršovaná rozprávka pre detského čitateľa Pes Moko a jeho oko (2020). V roku 2022 vydala zbierku DOM. V súčasnosti sa venuje najmä svojim dvom synom, napísala a narozprávala rozprávky pre deti o dvoch mačkách z mliekarne Pac a Bác, ktoré sú voľne dostupné na internete, moderuje občasný literárny podcast Bánovecká knižnica. V marci sa po materskej dovolenke vracia opäť do Greenpeace Slovensko na pozíciu hovorkyňa.

Ako sa Ti staval DOM? Kedysi som zachytila, že si sa presťahovala buď na dedinu, alebo skrátka kamsi na okraj mesta. S akou intenzitou sa zmena bývania, dom, dostával do rovnomennej básnickej zbierky?

Presťahovali sme sa z bratislavskej Dúbravky na Záhorie. Náš dom sme videli vyrastať od základov, bolo zaujímavé sledovať, aké situácie nastávajú, keď sme tam cez víkendy alebo po práci chodili „kontrolovať“, čo sa zmenilo. Vždy to vo mne zanechalo nejaký pocit, tak som to začala zapisovať. Začala vznikať stredná časť knihy. Keďže som sa chcela pokúsiť prvýkrát nepísať len viac-menej autobiograficky, primyslela som si príbehy dvoch ďalších žien – osamelej alkoholičky a ženy z vylúčenej komunity. Knihe to dalo nový rozmer, bavilo ma písať tieto „príbehy“, predstavovať si, aké to je byť v koži niekoho iného. Zároveň mi to dalo väčší manévrovací priestor, dom ako fyzický priestor, ale aj dom, ktorý staviame zo svojich myšlienok, je koncept, ktorý pod seba pojme všeličo.

Oficiálne si o knihe môžeme prečítať, že príbehy v nej rámcuje DOM, ale mňa zaujala aj dedina. Aký by bol DOM v meste?

Dom v meste by bol pre mňa osobne ideálny životný priestor, najlepšie niekde v Lamači – ešte stále v meste, no zároveň blízko prírody. Dedina je fajn, má svoje čaro, žije v nej kopa zaujímavých ľudí, srdečných aj divných, vlastne tak ako všade, ale ešte stále sa viac považujem za mestského človeka. Kniha DOM by v meste asi nevznikla (úsmev).

Básnické knihy sa v súčasnosti predávajú na Slovensku v počte okolo 400 – 600 kusov, ale možno mám skreslené informácie. A sú aj výnimky, ty si jednou z nich, lebo tvoje knihy v predaji bežne prekračujú tisícku. Prekračujú?

Uvidíme, či to stále platí (úsmev) doteraz to tak bolo, ale nebolo to tak, že by som za rok tú tisícku predala len tak, bez toho, aby som sa snažila. Ale áno, väčšina z tých, čo mi doteraz vyšli, ak nerátam tie úplne posledné, je fuč. Niekto to musel kúpiť (úsmev).

Iste je to dobrý pocit, že tvoje verše idú von k toľkým ľuďom. Stačí ti taká čitateľská základňa?

Minule sa jedna poetka sťažovala, že sa jej kvôli pár ľuďom nechce chodiť na čítačku. Podľa mňa, keď si nevážiš štyroch, nezaslúžiš si ani päťdesiatich. S predajom je to podľa mňa podobné. Keď si nevážiš to, čo máš, viac si nezaslúžiš. Takže áno, stačí. Zatiaľ (úsmev).

Piesňové texty, ktoré píšeš, majú väčší dosah. Sú ti vzácnejšie básne alebo texty pesničiek?

Vzácnejšie sú mi básne, preto sa snažím pesničkovým textom nevenovať až tak veľmi. Necítim sa v tom úplne doma, ani sama sebou.

V literárnom priestore si mediálne známa, rozvírila si prach napr. víťazstvom v súťaži Básne 2012. V nej porotcov, asi to môžem takto formulovať, prekvapilo, že sa za súťažnými básňami skrývaš ty. A aj keď o tebe vie hádam každý človek píšuci na Slovensku verše a celá literárno-vedecká komunita pozná tvoje meno, a teda si o tvojej tvorbe všetci môžu vymieňať akékoľvek názory, ty zostávaš veľkorysá, prajná a pozývaš básnikov do Rádia FM do Nedeľnej chvíľky poézie. To je, podľa mňa, od teba, skvelá vec. A tiež možnosť pustiť tvorbu mnohých básnikov do éteru. Tu sa akosi nehodí povedať, že sa básne nemajú ako dostať k ľuďom. Čo na to povieš?

Myslím si, že táto otázka má dva smery odpovedí: na jednej strane sú tu možnosti, ako sa presadiť – či už je to u mňa v relácii, aj keď povedzme si úprimne, to že tam na desať minút dostanú autori a autorky priestor, asi nijako zásadne nezmení ich život a ani pozíciu v literárnych časopisoch, na sociálnych sieťach či špecializovaných weboch. Ľudia dnes tiež majú možnosť pomocou crowdfundingu alebo nejakého sponzora svoje básne vydať, môžu si organizovať čítačky, festivaly, guerilla poetring, insta poetring alebo len vytlačiť svoje básne na A4ku a rozdávať ich náhodným okoloidúcim. Na strane druhej ak chcete ísť napríklad tou „klasickejšou“ cestou v zmysle klasického vydavateľstva a nejako sa etablovať, je to náročnejšie. Ale básne ako také k ľuďom viete dostať vždy, len treba mať ujasnené ku koľkým, k akým a akým spôsobom. Ja si navyše myslím, že ľudí, ktorí majú radi poéziu, je tu stále dosť.

A už si pozvala do Nedeľnej chvíľky aj niekoho z poroty zo súťaže BÁSNE 2012 Asseco Solutions, v ktorej si vtedy zvíťazila?

Áno, Michal Rehúš bol u mňa v relácii minimálne raz, možno aj dvakrát, už ju mám tuším osem či deväť rokov, tak strácam prehľad. Michal Habaj bol u mňa tiež párkrát. Petra Šuleja som pozývala, ale odmietol prísť.

 

Foto: Ivinka Pivinka

Môžeme sa rozprávať o témach tvojich zbierok, filozofovať o priestore medzi riadkami, ale mňa premáha presvedčenie nevydať sa týmto smerom. Dovolím si radšej zvedavú otázku obdivovateľky herca a moderátora Jana Krausa – aké to bolo v jeho show? Viem, bola si tam už pred ôsmimi rokmi, ale bola to rozhodne zaujímavá situácia, keďže sa tam ocitla slovenská poetka a priamo na červenom gauči mala autorské čítanie.

Aj ja som ako novinárka bola vždy obdivovateľkou Jana Krausa. Vždy, keď som pozerala jeho šou, vravela som si, aké by to asi bolo tam sedieť. Potom, keď to prišlo, som sa veľmi tešila, no na druhej strane som vedela, čo sa môže stať, ak si s ním človek úplne nepadne do oka (úsmev). Ale ja som na trapasy zvyknutá, tak som si povedala, že do toho so všetkým rešpektom pôjdem. Jan Kraus sa so svojimi hosťami nestretne skôr ako priamo na pódiu pred kamerami. To bola prvá vec, ktorá ma zaujala a, samozrejme, vydesila. Dúfala som totiž, že sa pred reláciou s ním trošku oťukám, pozriem sa, akú má náladu, aký z neho pôjde pocit a tak. Lenže práve toto on nechce, chce, aby stretnutia a rozhovory boli úplne najviac autentické, takže prvýkrát sme sa rozprávali, až keď som si sadla na tú pohovku. Počas toho, ako mi niekto zo štábu dával pokyny, kedy mám vybehnúť na scénu, som mala pocit, že asi odkväcnem. Svetlá blikajú, potlesk a ideš. Vravím tej osobe: „Počúvajte, ja to nedám, idem domov, ja sa nechcem zhovadiť.“ A tá osoba mi hovorí: „Ale Mirko, neblázněte, my vás tady máme rádi, nejste politik nebo tak nějak, klid.“ Tak som sa nadýchla a šla. Mojou výhodou a nevýhodou je, že keď som v strese, rozprávam a trepem ešte viac, ako keď som v pokoji. Buď to druhej strane sadne a je to zábava, alebo nesadne a strápnim sa. Jemu to našťastie sadlo, bol ku mne milosrdný. Myslím, že dvoma radami, ktoré by som každému ďalšiemu hosťovi alebo hostke dala, by bolo, pardón za výraz: nesnaž sa prešťať Jana Krausa a nehraj sa na niekoho, kým nie si.

Ako je to podľa teba s reklamou na poéziu? Ako autorka mám chvíľu pocit, že chcem ísť medzi ľudí, nahrať video, absolvovať besedu. A potom ma občas zachváti pocit, že na vystupovanie pred ľuďmi nemám chuť, som predsa poetka, nemusím byť ani recitátorka, ani zhovorčivá hostka na besede, veď preto vlastne píšem, aby som o tom nehovorila…

Keď je (akákoľvek) predajná kniha vytlačená, stáva sa tovarom, ako každá iná predajná vec. Aj keď, samozrejme, v očiach nás, ktorí knihy ľúbime, oveľa vznešenejším. Ak chceme, aby sa predávala, treba urobiť maximum, čo je v našich silách. Ak je nám to jedno, pohoda, netreba to hrotiť. Ja mám spoločnosť ľudí rada, je to fajn vybočenie zo stereotypu, aj autorské čítania som si začala užívať, vždy je to kopa nových zážitkov, stretnutí, vlastne aj inšpirácie. Najviac ma baví čítať s kapelou/hudbou, to tomu dáva úplne iný ráz. Navyše teraz na materskej bolo fajn riešiť aj iné veci ako bežné problémy a radosti chodu rodiny. Ale ak je toho už veľa, tiež s tým bojujem, najmä keď nemôžem len tak sama sadnúť do vlaku alebo auta a prísť o dva dni (keďže sú deti ešte malé a nevedia byť veľmi bezo mňa, ťahám ich so sebou aj s maminou alebo manželom, ktorí počas čítačky strážia). Alebo keď od únavy doma padám „na hubu“. Myslím, že je fajn robiť to, na čo sa momentálne cítime a s čím sme ok. Siliť sa do niečoho je skôr kontraproduktívne.

Jana Farmanová je známe meno na slovenskej aj českej výtvarnej scéne, Katarína Janečková pôsobí v Texase a New Yorku a Ivana Šateková má za sebou viacero výstav a v tvorbe pracuje napríklad aj s výšivkou. Diela všetkých troch autoriek nájdeme v tvojej najnovšej zbierke DOM. Umelkyne vo svojej tvorbe reagujú na osobnosť ženy alebo na stereotypy rodových rolí, sexualitu v súčasnom svete, prípadne sa vyjadrujú k aktuálnym spoločenským otázkam… Je to rozhodne silná trojica. Ako vzniklo toto spojenie s autorkami a ako vnímaš výtvarné umenie v básnických knihách?

Už presne neviem, kto prišiel s nápadom mať tri ilustrátorky. Či ja, môj manžel Radko alebo vydavateľ Ferči Malík. Ale vedela som, že by som chcela, aby opäť ilustrovala Ivana, s ktorou som spolupracovala na Básničkách pre domáce paničky aj na detskej knihe, a veľmi sme si sadli. Ivana navrhla ďalšie dve výtvarníčky a opäť potvrdila, že je to „môj človek“, lebo obe ďalšie dámy sú skvelé a spolu s ňou sa ilustrácií chopili skvele. Myslím, že dávajú knihe opäť ďalšiu rovinu.

Si aj autorkou knihy pre deti o psíkovi Mokovi. Detskí čitatelia majú radi zvieracích hrdinov. Aké máš od nich ohlasy na veršovaný príbeh? U vás doma sa číta viac próza alebo poézia pre deti?

Väčšinou sú ohlasy skvelé. Napríklad škôlkari v Tatrách mi pripravili špeciálnu knihu svojich vlastných ilustrácii k Mokovi, iní zase zhudobnili básničky, deti sa učia básne na Hviezdoslavov Kubín, maminy píšu, že sa toľko a toľkokrát u nich musí čítať a tak. Ale jasné, že sú aj niektoré menej pozitívne ohlasy od mamiek – ale to len niekde na nete v komentoch, pohoda. Ja sa vždy bojím, keď s tým idem medzi deti, že ich to bude nudiť. Lebo vlastne ani neviem, pre akú vekovú kategóriu som to napísala a vždy mám pocit, že títo sú na to primladí/pristarí. Ale vždy to dopadne super. U nás doma básničky nefrčia, u nás doma je mánia po rozprávkach o mačkách Pac a Bác a ich príbehoch, ktoré som napísala. Je to próza. A celkovo majú radi viac prózu, ale zase radi vymýšľajú vlastné rýmy v bežnej reči a riešia, či sa to alebo ono rýmuje.

 

Prosím, daj nám nejaký tip na dobrú knihu pre deti.

Mám napríklad rada všetky knihy od Kataríny Macurovej. Ale moja srdcovka na večné veky bude Knižka od Hervé Tulleta.

A dáš nám aj nejaký tip, na čom si treba dať záležať pri stavbe domu?

Nestavajte ho z piesku ani z papiera (úsmev).

 

 

(S Miroslavou Ábelovou sa zhovárala Silvia Kaščáková.)