Utekali ste cez hranicu, Palino?
To nie, otec išiel akože na architektonický veľtrh do Viedne, a povedal, že to chce spojiť s rodinnou dovolenkou. Problém bol samozrejme v tom, že bol odborník, takže ho preverovali. Štátna bezpečnosť poslala cez oddelenie pasov a víz do jeho podniku list, v ktorom vyžiadala jeho morálno-charakteristicko-politickú previerku. Jeho šéf napísal, že otec v práci podáva dobré výkony, má kladný vzťah k socializmu atakďalej, jednoducho, cestu odporúča. Väčšinou to tak bolo, že ak nadriadený nemal vyslovene averziu, dávali sa kladné posudky. Ja aj mama sme našťastie dostali povolenie ísť s ním. Len veľmi málo ľudí utekalo cez ostnatý drôt, väčšinou to boli premyslené pokusy. Ale nervy museli mať aj tak, mama omnoho väčšie ako otec, vždy bola citlivá a vlastne asi trochu bojazlivá, aj keď predo mnou vystupovala suverénne. Predo mnou vystupovali s otcom ako dvojhlavý drak a otcova energia a odvaha prekrývali mamine obavy. Dobre sa dopĺňali, aj keď zrejme trochu na úkor mamy a jej pocitov. Hneď po prvej noci vo viedenskom hoteli sme išli na políciu a požiadali sme o azyl. Odovzdali sme pasy a dostali sme papier, s ktorým sme sa mali hlásiť v zbernom tábore v Traiskirchene. V Rakúsku už mama dávala najavo, pod akým je náporom, večer v posteli plakala, pritom cez deň, navonok, so svojou nemčinou vystupovala úplne suverénne a všetko vybavovala… Niežeby nechcela emigrovať, ale asi to zvažovala viac ako otec. Teraz ako sa začína pod vplyvom demencie strácať v čase, sa často vracia k zážitkom z tábora. Keď sme prišli, išli sme hneď na dva týždne do tuberkulóznej karantény – našťastie nám ju po piatich dňoch zrušili, keďže sme nekašlali. Medzitým sme absolvovali bezpečnostný pohovor, odkiaľ otec je, kto je, prečo chce emigrovať. Vedeli sme, že tutovka je viera, jednoducho náboženské dôvody, ale toto bolo mojim rodičom ateistom proti srsti, obaja boli vždy dosť úprimní. Rodné listy a vysokoškolské diplomy rodičov a ďalšie otcove a mamine doklady o pracovných úspechoch mama zašila otcovi do kabáta. Naši si dali pozor a pred odchodom na rozdiel od veľa emigrujúcich nezačali predávať veci. Nechceli ohroziť starých rodičov a súrodencov, ktorým tesne pred odchodom povedali, že ideme. To, že sme nepredali auto a podobne, malo umožniť rodine zostávajúcej v Československu klamať, že o ničom nevedeli, že odchod nebol dlhodobo plánovaný. Peňazí sme tým pádom mali poskromnejšie. Mali sme niečo nasporené – neviem, či z celkovej rozumnosti a opatrnosti, alebo či v otcovi zámer odísť kvasil už od okupácie… Neviem, prečo som sa ho na to nikdy neopýtal. Bol pre mňa takou prirodzenou autoritou, jednoducho sa robilo, čo povedal, možno aj skrz určitú jeho uzavretosť a nedotknuteľnosť. Tým nechcem povedať, že sme nemali dobrý vzťah, to nie. Ale nič vrúcne ani príliš intímne v tom vzťahu nebolo. Možno má, respektíve mal, vrúcnejší vzťah s mamou… ale nie som si istý – mama, napriek tomu, že bola šikovná, inteligentná, relatívne pekná, bola trochu ako otcove druhé husle. Otec na nás oboch mal tento efekt, bolo prirodzené podriadiť sa mu, keďže veľmi presne vedel, čo chce.
Tým, že sme boli rodina, dostali sme po skončení karantény na nižšom poschodí vlastnú izbu. Ešte v Traiskirchene sa začali pýtať, či chceme ísť ďalej a kam, a keďže nemáme veľa peňazí, kto sa za nás zaručí. My sme vedeli – teda otec vedel –, že chceme ísť do Seattlu, lebo tam otec mal bývalého profesora, doktoranda, ktorý ho v prvom ročníku učil a s ktorým sa skamarátil. Okrem toho si otec nahováral, že štát Washington a konkrétne Seattle nebude kvôli častým zrážkam príliš populárnym cieľom. Otcove papiere ukazovali, že je naozaj dosť šikovný, a ujo Pepe sa naozaj zaručil, že nás očakáva – to v očiach úradov dokazovalo, že po prvých mesiacoch v Amerike neskončíme na chodníku ako bezdomovci, ktorí potrebujú, aby im niekto zaplatil cestu späť do socializmu. Čakali sme teda na víza a na možnosť odletieť do Ameriky. Nevedeli nám povedať, či budeme čakať pol roka alebo pár týždňov, takže akonáhle sme dostali akceptačný list z americkej ambasády, presunuli nás do gasthausu v Štajersku. Čakali sme už len na to, kým sa naplní lietadlo, kým bude dosť utečencov, aby mohlo odletieť. V podstate sa nám všetko podarilo tak trochu zázračne, žiadne väčšie prekážky sme nemuseli prekonať, a predsa… Odchod, samotný fyzický odchod a zrejme čas tej beztiaže, ktorý predstavoval práve tábor a gasthaus, kde sme čakali, kým sa naplní lietadlo do USA – a aj v tom sme mali nakoniec šťastie, neboli sme medzi prvými, boli sme zhruba v strede, takže sme v Rakúsku skysli len pár mesiacov – bol na mamu zrejme priveľa, keď sa na to teraz pozerám z retrospektívy. Nie je to zvláštne, že sa jej do mozgu vytetovali práve tieto spomienky? Bizarné, ako na nás vplýva čas. Mama sa zasekla v slučke, ako v Groundhog Day. Ten film určite poznáš, hrá tam Bill Murray a Andie MacDowell, je to jeden deň – hromnice –, ktorý sa stále opakuje. Človek by čakal, že sa mama bude vracať k niečomu silnému, do detstva či puberty, možno do čias vysokoškolského štúdia, kedy stretla otca, prípadne do obdobia môjho detstva, ale nie: utečenecký tábor. Tuberkolózna karanténa, výsluch, presun… a potom čakanie.
Silvia počúva Palina, no nepozerá naňho, ale zaňho, presnejšie na prasklinu na omietke za jeho hlavou. Odrazu sa veľmi bojí, že ak by jej mozgové bunky začali odumierať a jej pamäť by sa zasekla vo vlastnej slučke, donekonečna by prehrávala dni, kedy Silvia postupne maľovala jednotlivé steny v byte.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
