Jozef Husovský (1973) študoval teológiu na CMBF UK Bratislava – Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí v rokoch 1991 – 1997. Po skončení sa venoval štúdiu publicistiky v Prahe, kde v súčasnosti žije. V roku 1997 vyšla jeho prvá zbierka Srdce vo fľaši od kompótu. V roku 2006 spolu so svojimi bratmi Markom a Martinom vydal ďalšiu zbierku básní Who saw sky. Aktuálne pripravuje na vydanie knihu aforizmov Nehodiace sa škrtnite. Píše poéziu a piesňové texty pre Komajotu, Adama Ďuricu a ďalších. V poslednom roku štúdia na Spiši spolu so svojimi spolužiakmi Pavlom Kubičárom a Petrom Olexákom inicioval prvý, či skôr nultý, ročník literárnej súťaže Memoriál Janka Magu. Vzišli z neho mnohí súčasní autori poézie. Jeho ostatná kniha sa volá Káva, croissant, Biblia (2018) a ide o biblické zamyslenia.
Najprv si, prosím, ujasnime, si viac básnik, textár, aforista, teológ?
Uff, každá z týchto charakteristík znie priveľmi hrdo na to, aby som ju schmatol a nalepil na seba. Keď o Grahamovi Greenovi hovorili ako o katolíckom spisovateľovi, zvykol sa ohradiť, že je spisovateľom, ktorý je zhodou okolností katolíkom. Takže, aby som parafrázoval, cítim sa ako obyčajný človek, ktorý je zhodou okolností občas básnikom, občas textárom, občas aforistom a občas, dajme tomu, teológom. Ak to teda chceme takto špecifikovať.
Aký je rozdiel medzi básňou a piesňovým textom?
Niekedy žiadny, niekedy výrazný. Keď Dežo Ursiny spieval Ivana Štrpku, z básní sa razom stali piesňové texty. Alebo pieseň Dve muchy, ktorú zhudobnil môj brat Martin, vznikla tak, že kdesi našiel moju zaprášenú prvotinu Srdce vo fľaši od kompótu, postavil ju na klavír a vznikla pieseň. Takto vzniklo mnoho piesní, ale stále ide o „špeciálne prípady“. Avšak, keď človek dostane nahranú pesničku a má do nej vtesnať nejaký text, to už je „iná báseň“. V podstate však nejde ani tak o to, či text nazveme básňou alebo piesňovým textom. Dôležitejšie je, aby fungovali dokopy a mali rovnaké cítenie. Ale, ak to chceš zjednodušene, piesňový text je vypĺňaním písmeniek do krížovky a báseň je kreslením štvorčekov okolo už napísaných písmen.
„Ráno v novinách skončil dlhoročný vzťah.
Iný visel na vlásku, premenil sa na lásku.
Páni v kravatách občas naháňajú strach,
a tí, čo sme nechceli, sú prezlečení anjeli.“
Tvoje texty počuť v rádiách často. Aký je tvoj názor na súčasnú slovenskú hudobnú scénu – na kvalitu textov?
Ak napíšeš text ty, je to skvost! Posledný raz som sa takto potešil pri titulnej skladbe na novom albume Nerez & Lucia: Zlom. Nezvyknem lacno kritizovať, pretože viem, aké je niekedy ťažké napísať správny text, a ešte k tomu správne. Preto pozitívne. Myslím, že i medzi samotnými spevákmi sú textárske talenty. A tí, ktorí textárskym remeslom až tak nesršia, by mohli využiť služby výborných textárov, ktorí na Slovensku sú. A aby som nebol až príliš tajomný, tak okrem teba mám šelest pri textoch bohužiaľ už nebohého Petra Lipovského, Milana Lasicu, Daniela Heviera, Vlada Krauza, ale aj Borisa Filana. Samozrejme nie pri všetkých. Ale tak to má byť. Nikto nenapíše 100% dokonalých textov. A ak môžem vplávať do vôd českej hudobnej scény, pretože žijem v Prahe, milujem texty Karla Plíhala, Jaromíra Nohavicu, Michala Horáčka, ale aj Davida Stypku.
Som veľmi zvedavá na proces vzniku aforizmu. Je to znenazdajky čistý dotyk múzy alebo je tam aj tvrdá práca?
Keď človeku ide karta, tak strieľa aforizmami ani si to často neuvedomuje. Stačilo by si len zapisovať. Je ideálne, keď aforizmus vytryskne sám od seba. Ale niekedy je za tým práca. Ani nie taká, že sa človek rozhodne – tak a dnes napíšem aforizmus. Skôr ide o pozorovanie, premýšľanie, spájanie súvislostí. Potom sa aforizmus rodí ako skutočne prežitá skúsenosť. Ale obe skupiny aforizmov sú veľmi potrebné. A napokon najviac práce s aforizmami by malo zabrať škrtanie.
Káva, croissant, Biblia. Tak táto trojica neznie typicky nábožensky. Ide o názov tvojej ostatnej knihy a už som ju čítala, viem, že v tom zátiší, ktoré si rozostavil v názve, je odkaz na tvoj špecifický autorský rukopis.
Typicky nábožensky asi neznie, ale to je aj preto, lebo osobne nemám rád typické náboženské názvy v štýle biblických výrokov, ktoré by sa mohli hodiť. Názov má evokovať rannú pohodu, ku ktorej môže patriť aj chvíľka s Bibliou. Na druhej „netypickej“ strane, čo nie je náboženské? Dobrá káva a croissant sú predsa Božím darom. Ak si k tomu niekto ešte zapáli cigaretku, môže to byť momentálna vôňa tymianu, ktorá stúpa k Bohu, aj keď lekári z nej nemajú radosť. Gilbert Keith Chesterton povedal, že kresťanstvo je steak a portské. Trochu sa mi zdá, že v poslednom čase sme zabudli na radosť, hostinu, dobrú zvesť. Akoby bol za každým kríkom nejaký nepriateľ, ktorý ako partizán čaká na svoju príležitosť. Kresťanstvo je predsa nositeľom viery a nádeje v konečné Kristovo víťazstvo skrze lásku. Z toho pramení radosť, ktorú chce názov knihy evokovať a kniha, verme, priniesť.
Inšpirujú ťa autori Rohr, Grün, Küng, Halík…
Áno, veľmi. Občas sa mi zdalo, že mám trochu iný názor ako ľudia v mojom okolí. Tak som si hovoril, som mimo ja alebo oni? Mnohé svoje názory som však neskôr našiel v Rohrových, Küngových a ďalších knihách. Niekedy dokonca formulované presne tak, ako to vidím ja. Ale to je tá „jednota v rôznosti“. Keď budeme mať všetci rovnaký názor, ktorý nahrnieme pod rovnaký úsmev, účes, uniformu a vlajku, orežeme svoje možnosti a ochudobníme sa. Naopak, ak dokážeme počúvať aj druhú stranu a budeme sa snažiť pochopiť celý kontext, môžeme minimálne pochopiť jej pochody a už to bude obohatením. A aj keď si nebudeme posielať pohľadnice na Valentína, môžeme sa rešpektovať. Ako to povedal Tomáš Halík pri preberaní Templetonovej ceny: „Tolerancia je sekulárnym prekladom evanjeliového príkazu lásky k nepriateľom.“
Raz si mi povedal: „Načo písať básne, keď život je jedna báseň.“ Stále to platí?
To nie je úplne môj výrok. Povedal mi ho môj priateľ, dobrý básnik a hudobník, Pavol Kubičár: „My už poéziu nepíšeme, my ju žijeme.“ Áno, stále to platí, ale občas si niečo z tejto žitej poézie potrebujeme zapísať.
(S Jozefom Husovským sa zhovárala Silvia Kaščáková)
