OSOBY:

Máša, 25
Dáša; 28
Saša; 35
Báška; 13

MÁŠA Vchádzame do kaviarne. Ďuro vojde do dverí ako prvý. Vyzlečie mi kabát. Má spôsoby a vie, čo sa patrí. Na chvíľku si musí odskočiť, má ťažkosti päťdesiatnikov. Kým je v problémovej miestnosti objednávam kávu. Praktikantka z Hotelovej akadémie sa ma pýta, či aj ocko si dá kávu, vraj majú aj bezkofeínovú. Ocko? Hej dá si, espresso, poviem. Tlak má dobrý, prečo by si nedal?

SAŠA /za počítačom/ Výška. Nech mi je aspoň po uši, ale dva metre by tiež nemal mať. Váha. Hlavne nech nemá chudšie stehná ako ja, nie je nič škaredšie, ako keď si muž so ženou vedľa seba sadnú a on má nohy ako zápalky. Rasa. Ani psíka nemám, neviem si vybrať. Páči sa mi barzoj, aj kokeršpaniel, ale doma na salaši sme mali len slovenského čuvača. Keby bol na výber Indián, tak si vyberiem Indiána. Biela pleť mi pripomína toaletný papier. Rasa Hispánska. Budeme sedávať rozpálenými chrbtami opretí o bielo-modré kachličky popíjajúc cherry v dlhých tieňoch leta na Madeire. Farba očí… /píše/ čokoládová pleť a kučeravé vlasy. Jáj, to bude rozkošné dieťa, ako oliva. Vzdelanie, len nie študent vysokej školy. Študenti vkuse nasávajú, žiadna zodpovednosť, decko nemôže byť otcom.. A majú rýchlejšie spermie, mám väčšiu šancu, že to bude chlapec. Čo by som robila s chlapcom? Mal by mať aspoň tridsať. Nechcem si ho predstavovať chudáka nevyvinutého dobíjať preliezky v materskej škôlke, kým ja už fajčím pri garážach pred vyučovaním, to by bolo nechutné. A nech je lev, keď už to  bude takto bezkontaktne, na jeden šup, nech je to aspoň vášnivé. V databáze sa nenachádza nikto spĺňajúci vaše podmienky. To je čo za databázu? To akože tam nie je žiaden umelecky založený tridsiatnik, Portugalec s jedným okom hnedým a s druhým zeleným a jazykovou znalosťou slovenčiny? To dnes dovolia darovať spermie každému? Skúste zmeniť podmienky. Vy skúste! Ja celý život uberám z nárokov! To mám aj teraz? Keď ide o dieťa? Keď ide o deti, ženy sú nekompromisné. Ešte whisky! Dvojitú! Kým môžem.

BÁŠKA V mene otca i dcéry. Tak som sa modlila, keď som bola ešte decko. Kľačala som pred spaním pri posteli. Modliť sa musíte na kolenách, keď pri tom v posteli ležíte, tak to neplatí. Keď sa človek modlí, nesmie sa smiať, zasmiať, ani usmiať, vôbec nesmie myslieť na nič iné ako na modlitbu, nesmie mu škvŕkať v bruchu, ani nahlas prehĺtať a už vôbec nie si… prdnúť. Boh Otec sa pozerá a Boha Otca si treba vážiť. V mene otca i dcéry i ducha svätého. Tak som si to prispôsobila. Už sa nemodlím, mám trinásť a iné záujmy. Chlapcov, plagáty, prechádzky v nákupnom stredisku, rada idem tam, kde je móda. Nie som plytká, doma čítam, knihy, časopisy a tak, ale chcem vyskúšať aj konzumný život, život je príliš krátky, aby som to nevyskúšala. Ocko povedal, že sa učíme z vlastných skúseností, že on by mi rád dal tie svoje, ale vraj je to neprenosné. Keď je niečo neprenosné, tak to znamená, že si to človek musí vyskúšať sám. Skúsenosti iného človeka sa nedajú skúsiť, iba ak v knihách. Knihy sú vraj tréning duše. Tak čítam, aby som bola skúsená. A že mám radšej chodiť po obchodoch teraz, aby ma to do dvadsiatky omrzelo, povedal ocko… Móda a literatúra sa nevylučujú, hovorím ja. Ocko vraví, vraj keby ma chcel ochrániť pred životom, tak by som to aj tak skúsila. Tak skúšam. Ešte mi povedal, že Boh je mŕtvy. Ocko mi nikdy neklamal. Bolo mi smutno, že Boh zomrel, ale aj môj dedo zomrel, smrť vraj prichádza vtedy, keď človeku dohorí knôt niekde v centrále knôtov. A ja môjmu ockovi verím. Preto sa na hroboch pália sviečky, aby dali mŕtvym pár minút života. Môj ocko je veľmi múdry, on už hocičo videl, ohmatal si aj odliatok lebky prvého človeka a vraj vtedy na to prišiel, že Boh je mŕtvy, tak som sa prestala modliť v mene otca i dcéry. Povedala som si, máš trinásť prestaň sa modliť a začni žiť.

DÁŠA Môj muž, nie manžel, môj muž sa stane otcom. Na očuranej paličke žmurkajú dve čiarky ako zreničky očí nášho budúceho dieťaťa. Prvýkrát v živote ma moč dojal. Môj muž sa stane slobodným otcom nášho dieťaťa s dvadsiatimi tromi chromozómami môjho slobodného muža. Každý deň môže slobodne odísť, zbaliť si svoje termonátelníky, hardisky a parkovacie miesto. Neodíde. Sloboda je zodpovednosť. Človek sa zodpovedá pred sebou samým. Slobodne sa rozhodol, že ma má rád, aj keď neviem upratovať ako jeho matka. Neporovnáva ma s ňou, preto ho mám rada. Sloboda je záväzok. Aj mi raz povedal, že budem dobrá mama, slobodná mama. Neviem ako na to prišiel. Možno si len chce byť istý, že on bude dobrým otcom. Podľa mňa si je istý, niektorí chlapi sa tak narodia, stávajú sa otcami, už keď sú synmi. Nemajú samaritánsku potrebu zamestnať sa v školstve, majú vlčiu povahu, a keď dospejú, hľadajú si svorku.

MÁŠA Vracia sa z toalety, druhá čašníčka, asi zodpovedná vedúca, nám nesie espresso v lavóroch. Už sem neprídeme. Stereotyp o veľkom a malom prese som nevyvrátila. Mám dvadsaťpäť. Vyzerám mlado. Lebo som mladá. Môj trik je v tom, že keď odchádzam z domu, tak si pri pohľade do zrkadla musím povedať, že mi život pristane. Vtedy som oblečená v súlade s mojou náladou. Ďuro už vlasy nemá, namiesto nich si pestuje bradu, má vážnu tvár päťdesiatnika. Nie je v nej nič chlípne. Jeho záujem o mňa je čisto vedecký. Najradšej mám výskum číslo štyri. Oblečiem sa ako luxusná šľapka, keď si dám opätky, som od neho o hlavu vyššia. On ledabolo, ako pasák v ukrajinských teplákoch, zaparkuje na pumpe. Nechá ma vystúpiť ako prvú, prejdem sa, aby si ma všetci všimli. Potom vystúpi on, malý, smiešny, starý. Začne okolo seba kopkať a pľuť, je hrubý na personál. Taký mačistický idiot, ktorý sa so mnou rád chváli. Keď sa bozkávame, sme neprehliadnuteľní. Vidím zhnusené pohľady. Mohol by jej byť otcom, zlatokopke, myslia si. Občas to použijeme ako predohru, ale väčšinou len vytiahnem dotazníky a dáme ľuďom vyplniť ich reakcie na situáciu, ktorej boli práve svedkami. Ďuro je docentom sociológie, pracuje na dokazovaní a vyvracaní kultúrno-spoločenských stereotypov. Ja som jeho študentka a doktorandka. Nie preto, že s ním spávam. Som súčasťou jeho habilitačnej práce. Kvôli jeho profesúre som sa odfarbila na blond. Nemám žiadne hranice. V kaviarni sa začneme vášnivo bozkávať. Periférne vnímam rozpaky ľudí. Zodpovedná vedúca nás po pätnástich minútach prichádza upozorniť, že sme v slušnom podniku. Pätnásť minút, tomu sa vraví slovenská asertivita. Z kabelky vyťahujem dotazníky.

SAŠA Hádes? Jediný Portugalec v databáze si dal krycie meno Hádes? /ironicky/ Hneď s ním chcem dieťa. To je môj sen – dvadsaťjedenročný vládca podsvetia, pravák, nefajčiar, obľúbená farba čierna,  študuje umenie, počúva metal a má rád kriminálky. To decku poviem, tvoj ocko bol dezorientovaný mladík na Erazme, ktorý celý deň čumel na ilegálne stiahnuté seriály a nemal si za čo kúpiť pivo a hašiš. To teda nie. Asi si to dám spraviť v Anglicku, v našich spermobankách nie je žiaden výber, iba ak by som chcela nejakého Adonisa z Liptova, alebo Vasiľa zo Svidníka. To by som neprežila keby môj syn začal tuningovať škodovky, alebo dcéra… keby dcéra… bola ako… Slovenka. Peniaze pre mňa nie sú problém, žijem sama, vybudovala som si slušnú kariéru. Pokojne by som si mohla vydržiavať nejakého čokoládového princa z rozvojovej krajiny, čo by mi varil, upratoval a hovoril: „You are so beautiful,“ zatiaľ čo by klátil moju mladú susedku. To určite! Chlapi nevedia byť verní. Koľko malých Hádeskov bude chodiť po svete, vďaka prachom na zaplatenie intráku?! Budem mať decko, aké chcem. Keď sa bude dať, tak si vyberiem aj pohlavie. V Anglicku. Tam by sa to malo dať.

BÁŠKA Prvý muž nebol Adam, ale môj otec. Ak si niekto myslí, že je to blbosť, tak má smolu, lebo tak to je – prvý muž – môj otec, je homo padre, človek otec. Prvý muž mojej planéty, aj celej galaxie. Nech žije kráľ! Kráľ nášho rodinného kráľovstva, v ktorom som ja jeho princezná. Náčelník kmeňa Huba-buba, riaditeľ sveta, prvý muž, môj ocko ma odmalička brával do našej záhrady, do nášho raja, kde sme oberali čerešne na kompóty a čerešňové náušnice. Mama – prvá žena bola z nášho raja vyhnaná, ale neviem, či kvôli jablkám, naši sa rozviedli, dávno. V ten deň mi vypadli všetky mliečne zuby. Odvtedy sa o tom nehovorí.

DÁŠA Teším sa na deň, keď sa mi brucho prevráti naruby a uvidím našu dcéru… alebo syna. Deväť mesiacov je dokonalý časový úsek, prírodou presne vymeraný pre potrebné myšlienky a technické prípravy. Len sa bojím, že to bude chlapec a ja ho nebudem vedieť naučiť to, čo má vedieť. Neviem aký by mal byť môj syn mužom. Či podľa vzoru chlap alebo hrdina? Lenže keď sa bojím ja, čoho sa musí báť budúci otec? Čo keď ticho panikári? A bojí sa, že nebude mať v nádrži dosť benzínu na cestu do pôrodnice a platnú estekáčku? Alebo že nebude vedieť na čo sú všetky tie drobné srandičky, čo ženy nakupujú so svojimi matkami? Že jeho žena bude oveľa menej pripomínať ženu, s ktorou kedysi do rána pili a brázdili ranné ulice s prvými babkami idúcimi do kostola? A začne sa meniť na svoju matku, na jeho matku, stane sa z nej úzkostlivý uzlíček nervov, s rukojemníkom v detskej autosedačke a slzami striekajúcimi z čiernych bradaviek. Že si jedného dňa ani nevšimne, že on ochorel, robia sa mu lupiny a praská koža. Že hľadanie odpovede na detskú otázku mu bude trvať dlhšie ako smiech dcéry, ktorá ešte stále chápe len časť žartu určenú deťom. Že spolu nebudú viac do rána zbojníčiť, prepíjať sa na dno vyblednutých podnikov s rukou hore a tvárou zlomenou od pitia čistého, ako rez vnútrom dospelého človeka. Že zrazu toho druhého v posteli vedľa seba nespoznajú, spravia si medzi sebou ohrádku z detí a život sa bude tiahnuť v rytme spoločného čítania domácich úloh a kuchárskych kníh.

BÁŠKA Rada sa obliekam tak, aby som sa mu páčila. Každé ráno mu nechám v kuchyni na stole obrázok, a potom dúfam, že si ho vezme do práce. Snažím sa nakresliť niečo výnimočné, použiť zvláštny detail, ktorý vyzdvihne. Muchu plávajúcu v miske s mliekom pre mačku, kakajúceho psa. Keď spolu kráčame po ulici, ľudia nám úctivo zdravia. Keby mali klobúky, predvedú defilé plešín. Občas sa pri niekom pristavíme. Dobrí kamaráti sa ho zvyknú opýtať, či im predstaví svoju novú frajerku a žmurknú pritom na mňa. Mne to veľmi lichotí. Bola by som radšej, keby mal otec za frajerku mamu, ale stále je lepšie keď má mňa, ako keby mal mať niekoho cudzieho, koho nepoznám. Ako v rozprávkach dopadli deti, čo mali macochu?

MÁŠA Páčia sa mi starší muži, aspoň o dve generácie starší. Takí, čo všeličo vedia, pamätajú si rebríčky hitparád spred sto rokov a smiešne mená politikov z učebníc dejepisu. Sú si istí životom, viac s ním nebojujú. Vždy milovali tie najkrajšie ženy a ich telá celý život veria v kalokagatiu. Kedysi bolo bežné, že si ženy brali chlapov aj o dvadsať rokov starších, vyžitých, vysúložených, s denníkmi plnými dekadentných zážitkov, čo si chceli založiť rodinu s mladou neskúsenou pannou, ktorá sa obetovala na oltár ich životnej múdrosti, vynosila im zdravé deti, postarala sa o domácnosť a písomnosti, kým sama nezačala byť múdra a spustnuté telo jej muža, oproti mužným telám jej rovesníkov v najväčšej sile, sa pre ňu stalo paródiou na lásku. Nie každý starý chlap je Picasso, nie každý starý chlap je Tolstoj. Moje študijné výsledky sú nadpriemerne dobré.

SAŠA V Anglicku môžem mať dieťa s dvoma ďalšími ľuďmi. Chcela by som, aby malo dobrý hudobný sluch a hralo na klavíri, ja som nikdy nehrala, lebo nemám vôbec žiaden sluch. Spievam ako záchodový zvon. Tak si to radšej poistím. V anglickej spermobanke určite nájdem nejakého hudobne nadaného Portugalca. Chcem aby moje dieťa bolo citlivé a malo zmysel pre fado. Keď budem tehotná, budem mu fado púšťať od rána do večera, aby poznalo svoje  korene, nakúpim mu korkové cumlíky. Možno bude stačiť, keď sebe kúpim viac vína. A nájdem si ešte niekoho tretieho, kto hrá na klavíri. Kamarátka Dáša hrá na klavíri celkom dobre, chodila aj na konzervu. Mohla by som mať dieťa s vášnivým Portugalcom a Dášou, z tej by som si samozrejme odizolovala len klavírny gén. Ale mať dieťa so ženou? Čo keby si naň robila nároky? Robila by si nároky na jeho klavírne nadanie. Chodila by so mnou na zuškárske koncerty a vravela Klára, tá hrá krásne, určite má talent po mne. A potom Klára v Trinástej komnate prezradí: „Boli to temné začiatky génového inžinierstva dvadsiateho prvého storočia. Klavírne nadanie som zdedila po maminej kamarátke, na mojej hre nie je nič špeciálne, len mi to tam napálili.“ Nie, to by som ako matka neprežila. Musím pohľadať nejakého nadaného muža z filharmónie.

BÁŠKA Na tretiu júnovú nedeľu, na deň otcov, sme išli do našej rajskej záhrady pooberať hrášok. Chcela som na ockovu počesť uvariť hráškovú polievku, u nás varím ja a mala som chuť na zelenú, zmrzlinu som si dala pistáciovú. Otecko si ľahol do trávy, zapozeral sa na nebo. Myslela som si, že si zahráme hru s oblakmi. Videla som Araba s vodnou fajkou a stíhačka práve nakreslila povrazolezkyni povraz. A zrazu mi navrhol: „Baška, nevolaj ma ocko, volaj ma Ďuro, veď ja ťa tiež nevolám dcéra“. Po tvári mi stekali slzy ako hrachy. Nechce ma. Nechce viac, aby som bola jeho dcéra. Nechce byť môj otec, nechce byť viac prvý. Vedela som, že raz odídem z domu, že sa odlúčime, ale že to príde tak skoro, ešte nemám skončenú ani základnú školu a Boh otec je mŕtvy.

DÁŠA Keď som skončila výšku, trochu som to prehnala so životom, požila som si ho naraz trochu viac, a potom som bola celý rok chorá. Dlho som ležala v posteli. Nevedeli prísť na to, čo mi je. Mokvala mi duša, na tele sa mi spravili chrasty z ekzému. Rodičia mi nevedeli pomôcť a nikoho iného som nemala. Pri mojej posteli sa striedali lekári z celého kráľovstva, pomáhali rôzni zdravotní klauni, aj liečitelia. Ich metódy boli rôzne, od rumu cez bachove kvapky až po lekársku marihuanu a antidepresíva. Keď sa zdalo, že mi už nič nepomôže a možno aj zomriem, prišiel jeden liečiteľ, pozrel sa mi na dlane a spýtal sa, čo by som robila, keby som bola v horiacom dome s mojím otcom a mojím mužom, no zachrániť by som mohla len jedného z nich.

MÁŠA Páčil sa mi aj výskum číslo osem, ktorý sme neskôr premenovali na tridsaťosem. Vtedy sa Ďuro pokúsil vyvrátiť stereotyp o hokejových fanúšikoch. Tvrdil, že budú milovať naše mužstvo, aj keď prehrá na majstrovstvách sveta. Podujal sa získať miesto hokejového trénera. S jeho konexiami sa mu to podarilo, čo len potvrdilo výsledky výskumu číslo jeden Stereotyp o konexiách. No vďaka jeho poznatkom o národných kultúrnych stereotypoch sme, žiaľ, majstrovský titul získali. Napríklad na Čechov použil jednoduchú fintu. Naši hokejisti ich celý týždeň zneisťovali nosením červených ponožiek v sandáloch. Česi vedeli, že im niečo vadí, ale nevedeli prísť na to, čo. Až keď na sebe zbadali červené dresy, vyviedlo ich to z miery a začali byť vo vlastnom mužstve agresívni, zatiaľ čo biela farba na dresoch Slovákov ich upokojovala. Vyhrali sme finále s Čechmi a Ďuro rýchlo odišiel z hokejového sveta, pretože jeho  výskum nevyšiel.

SAŠA Viem, že som to prepásla. Mám tridsaťpäť, keby som chcela otehotnieť normálnou cestou – láska, porozumenie, svadba – musela by som si frajera nájsť dnes a aj pri rýchlom spáde by to mohlo trvať dva roky. Prepásla som to. Dlho som si vyberala, ale mať dieťa len tak s hocikým? Dám si spraviť dieťa zo skúmavky. Znie to hrozne, skúmavka. Mohla by som ísť na dovolenku do Portugalska vypiť trochu viac vína, zaľúbiť sa do tmavých očí a urobiť to poriadne, ale nikdy nevieš. Čo ten klavírny gén?! Už nemám viac času, nie je čas. Dáša je tehotná, Dáša to stihla, normálne, so všetkým. Ako bez svadby, ale žijú spolu. A veď čo, aj ja sa vydám. Za seba. Niekde to vraj už robia, vydám sa za seba, so všetkým, s redovým, aj s čepčením. Nebudem čakať, kým stretnem toho pravého. Tých pravých už bolo. Nemôžem riskovať, že ho stretnem v štyridsiatke. Budem sa musieť vydať za seba, keď budem tehotná, inak to babka neprežije.

MÁŠA Po majstrovstvách nám neostalo veľa času a museli sme rýchlo dokončiť výskum s názvom Priepastný vekový rozdiel medzi partnermi. Ďuro musel prácu dokončiť pred prezidentskými voľbami. Podľa štatistík, ktoré sme vypracovali na základe výskumu, si až osemdesiat percent opýtaných myslelo, že som vo vzťahu vydržiavaná, alebo som v detstve mala problémy s otcom. To je také klišé. Neviem odkiaľ na to prišli! Svoju pozíciu na univerzite som nijako nezneužívala, vedúcou katedry manažmentu som sa mala stať na základe študijných výsledkov a s otcom som problémy nikdy nemala. Zomrel, keď som mala desať. Tiež bol docentom na univerzite. Fakt neviem, čím to je, že si hľadám starších mužov. Ale môj frajer na to vo svojej habilitačnej práci príde. Pamätá si aj môjho otca, boli kolegovia.

BÁŠKA Ja som sa na svet nepýtala Ďuro, tak sa o mňa staraj, keď ste si ma s mamou vymysleli. Začala sa moja puberta a bude ťa poriadne bolieť. Ale ja za seba zodpovednosť nepreberiem Ďuro, vyživovaciu povinnosť máš do dvadsiatich piatich. Ponorila som sa do kníh, móda ma viac nezaujíma, aj tak vo všetkom vyzerám hrozne. Tebe som sa aj tak nikdy nepáčila. V trinástich musím čítať existencialistov. „Dobrý otec neexistuje, to je pravidlo. Z toho by sme nemali viniť mužov, ale prehnité otcovské putá.“ Jean Paul Sartre. Na dvere svojej izby som nasprejovala veľký zákaz vstupu. Bábikám som odtrhla hlavy a opiekla ich na tvojom grile, mŕtvoly plyšákov, okrem Alda, Alda som si nechala, máš v skrini, keď príde tá tvoja macocha, zľakne sa tej mŕtvolnej džungle, Ďuro. A na jednotky zabudni! Vysvedčenie už nebudem mať čisté, dám si záležať na dvojke z telesnej. To bude hanba, nezoberú ma bez prijímačiek na gymnázium, ani tvoja profesúra mi nepomôže, otec, lebo som rebelka. Amen!

DÁŠA Som v horiacom dome s mojím otcom a mojím mužom. Zachrániť môžem len jedného z nich. Otca zbožňujem, ako malé dievča zbožňuje prvého muža, ktorému počas tanca môže stáť na veľkých nohách. Otca by som v živote nezradila. Mokvám v brnení z ekzému, všetci muži mi len ublížili, mám len otca, nemám muža, krv je krv, nie voda. Zachránim otca, vravím. Liečiteľ sa pýta prečo.

MÁŠA Vyhodili ma z doktorandského štúdia. „Profesor“ ma vymenil za mladší model. Vraj stereotypy nepustia. Starší muž potrebuje dobíjať stále mladšie a mladšie partnerky, nikdy však nie mladšie ako je jeho najstaršia dcéra. To je názov jeho ďalšej práce. Teraz má mladú fuchtľu, čo si myslí, že si popri ňom spraví doktorát. Videla som ju, naivku, ako mu pomáha s opravovaním prác. Je na míle vzdialená od mojej profesionality, ja som namiesto červeného pera používala rúž. Teraz som na katedre manažmentu, ocko už síce nežije, ale protekcia prežila. Keď on mladšiu, tak ja si nájdem ešte staršieho. Rektor má aspoň šesťdesiat. Kúpim rumové pralinky, chlebíčky a šumivé víno. Veď on uvidí, aký spravíme na katedre sociológie poriadok. Rektor si otca pamätá a my mladé a priebojné vieme čo to o nových trendoch v manažmente univerzity. Tak sa mi zdá, že z katedry sociológie sa tento rok na študijný pobyt na Maledivy nepôjde.

SAŠA Moje dieťa nebude mať svoje písmeno v šlabikári, nemajú ho ani obyčajné deti z rozvedených rodín, ako by ho mohlo mať dieťa zo skúmavky. Ale keď pôjde spať, tak mu ho v noci do učebnice dopíšem. S – sama, s – sebe, s – skúmavka. Skúmavo sa pýta Samko skade som ja, skade mamko. Zo skúmavky, šepká mamka, splodila ťa spermobanka. Alebo. Spravila som si ťa sama, sama mama, chcela Sama. Som smutná, spravím si selfie.

DÁŠA Liečiteľ sa začal správať na môj vkus príliš okultisticky. Zo všadiaľ sa valil dym a síra, tancoval v rytme vzdialených tamtamov a zastretým hlasom povedal: „Otec ti už dal všetko, čo ti mal dať, dal ti sebaurčenie. Ale otec zostarne, zomrie, nezaložíš si s ním svoju vlastnú rodinu. Keď zachrániš otca, nezachrániš život.“ Potom zmizol v oblaku síry. Brnenie povolilo, ekzém zmizol, o pár mesiacov som už bola zdravá. Stretla som slobodného muža, slobodného otca našej dcéry, alebo syna. Ak to bude dcéra, tak jej raz budem musieť povedať to isté. Jedného dňa ju poprosím, aby prenechala môjho muža opäť mne.

MÁŠA Rektor ma s radosťou prijal, ani som netušila, ako má rád rumové pralinky. Vraj mu pripomínajú jeho mladosť a ja som mu ako dcéra. Že si možno jeho návštevy nepamätám, ale rád pralinky cmúľal, kým sedával u nás na záhrade a my sme sa ako deti hrali na Indiánov. Chcel by ma zoznámiť so svojím synom, vraj už má tridsať a hľadá mu nejaké milé dievča. Robí v Anglicku, v sklade, škola ho nikdy nebavila, ale ak by sme si padli do oka, vybaví mu nejaké miesto, napríklad v mestskom zastupiteľstve. S rovesníkom som to ešte neskúšala, vravím rektorovi. Nemal v pohľade nič chlípne, sedel za stolom a tváril sa ako môj otec.

SAŠA To je zúfalstvo, nemám komu svoju selfie poslať. Žiadny ctiteľ, možno Dáša mi dá lajk, zazdieľam. Opijem sa, kým nie som tehotná… Alebo zavolám ockovi, dlho som ho nevidela. Všetko mu poviem, zasmejeme sa. Spýta sa, či mi hrabe, trochu ma uzemní, tú fľašu stiahneme spolu. Možno niečo vymyslí… Vezme ma do Portugalska, alebo možno má nejakého slobodného kamaráta. Vždy bol spoločenský.

BÁŠKA Použijem proti tebe všetky svoje zbrane, Ďuro! Za všetko môžu otcovia. V deň splodenia si to posral! Založím ligu odvrhnutých dcér a budem organizovať útoky, aké si nevieš ani predstaviť!

Pípnutie sms.

BÁŠKA Jéj! Oci! Ocko! Ocinko! Kde si? Chcela by som ísť večer s kamarátkami von, mohla by som ostať do desiatej? Aj do ôsmej stačí. A potrebovala by som aj nejaké peniažky…

DÁŠA Môj muž je Moravák. U nich sa hovorí, že máma je máma a otec – ocet. Môj muž sa nebojí byť otcom, ani môj otec sa nebál. Naučil ma, ako byť slobodná a nerobiť v živote kompromisy. Náš dom nikdy nehorel…

Michaela Zakuťanská (1987) je považovaná za autorku s  originálnym štýlom a  nekompromisným, no humorne ladeným pohľadom na súčasný svet v spoločenských súvislostiach. Spoluzakladateľka Prešovského národného divadla (PND, 2013) sa aktuálne venuje najmä divadelnej a  rozhlasovej dramatickej tvorbe. Tvorí a  žije v  duchu poetiky konzervatívneho anarchizmu (ktorý manifestovala v  roku 2004) a ktorý spolu so živelnosťou  prešovskej nátury, bytostným intelektuálnym punkom a  súčasným jazykom (živým a  dramatickým) vytvára z  jej textov neobyčajné generačné výpovede.