Pasi Ilmari Jääskeläinen si u nás získal priaznivcov už románom Literární spolek Laury Sněžné. Nadchol čitateľov čarovnou atmosférou svojho sveta, v ktorom sa nadprirodzené deje úplne prirodzene (napríklad texty v knihách sa následkom zvláštnej nákazy menia a Raskoľnikov neskončí na Sibíri, ale je zastrelený Soňou Marmeladovou). Záujem vzbudil aj ďalší preložený román Magický průvodce městem pod pahorkem (naladením a literárnym prostredím blízky predošlej knihe), ktorý vyšiel v dvoch verziách s odlišnými koncami. Prvky magického realizmu, tajomna a miestami až hororu sú vlastné aj zatiaľ poslednému románu tohto jedinečného fínskeho autora, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Paseka pod českým názvom Den falešné kočky.
Najnovší príbeh sa záhadami a ich odhaľovaním viac ako predchádzajúce knihy približuje detektívke. Autor úmyselne pracuje a odkazuje na rôzne postupy a metódy žánru, ktoré sú ale postmoderne pozmenené či parodované (odhaľovanie „zločinu“, zamieňanie úloh detektíva a sledovaného, záverečná naháňačka). Hlavný hrdina Kaarna hovorí: „S přibývajícím věkem jsem přesedlal na detektivky. Nikdy jsem se nesnažil odhalit pachatele, o to víc jsem si užíval samotnou záhadu. Čím dál častěji jsem býval zklamaný z fádních a schematických rozuzlení, v nichž autoři mnokrát zkazili své umně rozvíjené hádanky. Začal jsem si pohrávat s myšlenkou, že pachatel uvedený na konci se přiznal k činu jen z čiré touhy po sebezničení nebo možná pod tlakem, kdežto ve skutečnosti za vším stál neuvěřitelně protřelý mistr zločinu, který se skrýval mezi řádky, ani jednou se neukázal a dál si žil, aniž by se někdy nechal chytit. V určité době jsem úplně přestal knížky dočítat.“ (s. 19). Z Kaarny sa nechcene stáva ad hoc detektív, ktorý pátra v uliciach mesta Marrasvirta (v preklade Smrtiaci prúd) po stratenej matke. Chýba však trestný čin a obeť. Aj okolnosti pátrania sú viac než zvláštne: Kaarnova matka – uznávaná psychologička Alice Kaarnová – žila posledné roky v ústave Višňový sad so zhoršujúcou sa demenciou a po tom, ako ju prehlásili za mŕtvu, však z ničoho nič „ožila“ a ušla z liečebného ústavu. Vysvitne, že sa jej postupne vracajú spomienky následkom experimentálnej liečby, ktorá navracia pamäť tak, že pacient znovuprežíva jednotlivé fázy svojho života. V danej chvíli sa Alice domnieva, že žije v dobe, keď mal jej syn tri roky. Kaarnovou úlohou je vcítiť sa do jej vtedajšieho uvažovania a nájsť matku dostatočne včas na to, aby jej bola podaná ďalšia dávka lieku. Pri tomto pátraní čitateľ (a čiastočne aj sám Kaarna) odhaľuje rodinnú minulosť a príčiny dlhoročného odcudzenia medzi matkou a synom. Samotný príbeh sa síce odohrá za jeden deň, ale ten trvá desiatky rokov…
Pre autora sú typické postmoderné hry, a to nielen čo sa týka využívania a pretvárania detektívkových postupov. Pohráva sa s čitateľom ako mačka s myšou. Celý román sa hemží mačkami, ktoré narúšajú realistické rozprávanie, ale hlavný hrdina ich označuje za nepodstatné pre príbeh a opakuje varovanie, že na mačky sa netreba dívať, ani ich hladiť a vôbec akokoľvek sa nimi zaoberať. Túto prapodivnú výstrahu prezentuje ako čosi samozrejmé, až si cudzokrajný čitateľ môže klásť otázku, či to nie je nejaká povera súvisiaca s fínskou kultúrou. S mačkami sa dejú zvláštne veci: majú 5 očí, viac končatín, rôzne sa premieňajú a pod. Absurdita a nadprirodzené motívy sú Jääskeläinenovi vlastné. V priebehu románu (ne)nápadne podsúva čitateľovi rôzne nápovede, ktoré mu môžu a nemusia pomôcť pri interpretácii, a necháva otvorené dvierka viacerým vysvetleniam. Naznačuje jeho rozprávanie o Kaarnovej nechuti k jasným záverom detektívok aj čosi viac než charakteristiku postavy? Problematická sa však javí iná otázka: záleží na tom, či je to úmysel alebo nie, ak už v polovici románu prídete záhade na kĺb?
Den falešné kočky je súčasne príbehom o rozprávaní príbehov – o fascinácii, ktorú vyvolávajú, a o bytostnej potrebe ich vyrozprávania: „Příběh na mě hluboce zapůsobil. Matka řekla, že je pravdivý. Pochopitelně jsem jí nevěřil, vždyť mi bylo už deset. Zeptal jsem se, proč se mě proboha snaží tahkle balamutit. Matka mi s úsměvem vysvětlila, že všechny vyprávěné příběhy, i ty nejnesmyslnější, jsou do určitého stupně pravdivé. Lidi totiž mají hlubokou potřebu mluvit pravdu. Bývá velmi těžké a vyčerpávající nechat něco nevyřčené. Vyprávění příběhů je chytrý způsob, jak utajeně, bezpečně a nenápadně promluvit nahlas i o těch věcech, které mají zůstat navždy tajemstvím. Proto jsou příběhy tak důležité: bez nich bychom museli mlčet o tom, o čem nemůžeme mluvit.“ (s. 124). Autor okrem dávky „fínskeho podivna“ podnecuje k zamysleniu o zmysle literatúry a o tradícii rozprávačstva a venuje sa aj témam ako: podstata vlastnej identity, dôležitosť spomienok a ich miesto vo vedomí osobnosti človeka, (ne)možnosť poznania druhých a seba samého.
Jääskeläinenov jedinečný štýl neomrzí ani pri treťom románe. Okrem rôznorodých tém stále ponúka originálne nápady, ktorými hýri jeho fantázia a sú čitateľovi zvláštne blízke, hoci vo svete pragmatickej logiky na ne narazí len ťažko. Ale ktohovie, keď sa lepšie prizrie, možno sa v rohu miestnosti z ničoho nič objaví mačka.
Pasi Ilmari Jääskeläinen
Den falešné kočky
Preklad: Vladimír Piskoř
Paseka, 2018
Publikované: 18/03/2019
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a pôsobí ako učiteľka. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a organizuje literárne večery v košickej čajovni.
