Nicol Hochholczerová študuje grafiku na Akadémii umení v Banskej Bystrici, od útleho veku píše a kreslí, čo sa prejavilo na oceneniach v mnohých súťažiach (Medziriadky, Poviedka a i.). V roku 2021 jej vyšla debutová novela Táto izba sa nedá zjesť, ktorá v roku 2022 získala Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca a dostala sa aj do finálovej päťky Anasoft litera, no z nominácie na Cenu René (gymnazistov) bola stiahnutá kvôli „poburujúcej téme“. Hochholczerovej debut však rezonuje nielen v odbornej kritike, ale tiež v širokej čitateľskej verejnosti a už teraz bol preložený do maďarčiny, poľštiny a češtiny.
Keď som editovala tvoju knihu, ani vo sne mi nenapadlo, že by mohla vzbudiť nejakú kauzu, a už vôbec nie, že by mohla byť stiahnutá z ceny René (Anasoft litera). Pre mňa totiž pri čítaní nebola podstatná téma, ale ako (dobre) je kniha napísaná. Predpokladám, že ani ty si nepočítala s takýmto prijatím debutu?
S takýmto nie. Počítala som s tým, že budú ľudia, ktorí knihu z toho či onoho dôvodu neprijmú, to je normálne, ale myslela som, že sa ich dôvody budú týkať literatúry alebo sa ich tak aspoň budú snažiť prezentovať.
–
Ovplyvnila táto kauza nejako tvoj vzťah k nominácii, respektíve aj k písaniu?
Máš na mysli nomináciu na Anasoft? Bolo mi jasné, že po tomto ju už ani náhodou nezískam, a vlastne by to už ani nebolo príjemné, veľa ľudí by to vnímalo tak, že som ju nedostala zaslúžene, ale len ako nejaké odškodné. Chvalabohu som ju nezískala vôbec, takže je to asi zbytočné rozpitvávať, hoci áno, pre mňa bola Anasoft vždy akási méta, už len to, že som bola nominovaná, pre mňa veľa znamenalo, a mrzelo ma, že som si nemohla vychutnať jej dosiahnutie. Ja sa vlastne už teraz teším, že sa blíži budúci ročník, že ho budem môcť sledovať, tipovať, ktoré knihy sa dostanú do desiatky, a vôbec sa ma to nebude týkať! To bude prekrásne.
Je pravda, že som teraz dlhšie nepísala, čo však súvisí skôr s tým, ako píšem, že potrebujem mať vopred premyslené isté veci, napríklad prvú a poslednú vetu. Stále nad jedným nápadom špekulujem, ale ešte to úplne „nekliklo“, a s tým sa, bohužiaľ, nedá robiť nič iné, len čakať.
Zároveň si pamätám ten pocit tesne po vyhlásení tohtoročného víťaza, bola som pripravená na vlastné sklamanie, no namiesto neho som z ničoho nič pocítila obrovskú úľavu. Že dvere na tejto izbe sa konečne zabuchli. Odvtedy neustále rozmýšľam nad ďalším textom, každú chvíľu si musím niečo zapísať, už sa neviem dočkať, kedy začnem.
–
Hoci v semifinále Anasoft litera bolo viac vynikajúcich kníh, Rakúsova Ľútostivosť bola pre mňa jednoznačným tipom na cenu. Ako vnímaš ty ostatné nominácie?
Ak si pamätáš, na besede v Prešove som vravela, že aj ja tipujem Rakúsa – škoda, že sa na Anasoft nedá stávkovať ako na tenis, mohla som mať úspech aspoň v tom. Samozrejme, žartujem, myslím, že tento konkrétny ročník bol ako taký veľmi silný, nielen čo sa týka „mien“, ale aj kníh ako takých. Ja Anasoft s veľkým záujmom sledujem každý rok, vždy mám vytipovanú vlastnú desiatku hneď, ako zverejnia celý zoznam automaticky nominovaných kníh a väčšinou uhádnem takých sedem z desať. Aj na rok 2023 mám už svoje tipy spísané. Ale priznám sa, predtým, ako bola vyhlásená finálová päťka, som bola skalopevne presvedčená, že cenu jednoznačne dostane Ivana Dobrakovová, takže veštica zo mňa nebude.
–
Vo videu k Anasoft litera priznávaš, že v tvojom debute ide aj o osobnú pomstu. Timrava kedysi povedala, že svoje prózy písala zo zlosti – považuješ negatívne emócie za dobrú motiváciu k písaniu?
Hnev dokonca nevnímam negatívne, je pre mňa aj produktívnou emóciou. Smútok áno, smútok je negatívny, smútok zvádza k nečinnosti, nedá sa robiť nič iné, ako sa s ním pomaly zmierovať a usilovať sa ho, ak sa to len dá, zbaviť. Hnev je však aj popudom k činnosti, hnevať sa znamená chcieť niečo zmeniť, vyriešiť, vytvoriť.
–
Chcela si niečo svojím debutom vyriešiť či zmeniť? Veríš, že literatúra nás môže scitlivovať na isté témy?
Zmeniť a vyriešiť som mohla chcieť niečo jedine pre seba. To znie tak sebecky, ale myslím si, že chcieť niečo vytvoriť je jediný správny dôvod robiť to, akýkoľvek iný, čo ja viem, termín súťaže alebo uzávierky nejakého časopisu, ako dôvod na tvorbu nestačí a vždy jej uberie na kvalite. Nemala som, ani náhodou, ambíciu meniť a vyriešiť niečo v spoločnosti, akokoľvek milujem umenie, som skeptická voči jeho schopnosti meniť čokoľvek inak ako na individuálnej úrovni a aj to vo veľmi malej miere. Keby som cielene chcela napísať niečo, z čoho bude škandál, tak sa to jednoducho nepodarí, je to takto zrozumiteľnejšie? Trpím totiž pocitom, že ku všetkému, čo si ja takto veselo tvrdím, vždy existuje nejaké ale, ktoré je potrebné rozvinúť, a toto ale má potom svoje ďalšie ale, a tak donekonečna, a že vlastne nikdy nedokážem úplne vyjadriť to, čo chcem… to je potom radosť byť spisovateľkou!
A k druhej časti otázky: scitlivovanie, áno, to je asi presne to, čo mám na mysli. V zmysle, že jeden človek si môže sám doma prečítať jednu knihu a možno v sebe niečo prehodnotiť. Je jeden o trošku citlivejší, empatickejší a lepší človek málo alebo už veľa? Ja ozaj neviem.
–
V próze prelínaš dva hlasy: Terezkin a Ivanov, pričom prvý z nich dostáva viac priestoru a v priebehu šiestich rokov sa mení, druhý zostáva takmer rovnaký. Do akej miery si s takouto naráciou pracovala vedome?
Pri Tereze som vedela od začiatku, že to bude tak, ako to je, že ju chcem a potrebujem zobraziť v rôznych fázach príbehu aj jej života. Ivanove časti som potrebovala najmä preto, aby sa čitateľ či čitateľka mohli dozvedieť informácie, ktoré Tereza v istom čase nemohla vedieť – irituje ma v tomto zmysle, keď niekto povie, že som sa usilovala o nejaké objektívne zobrazenie problému z oboch strán. Pre mňa nebolo dôležité dať hlas jemu ako takému, ale sprostredkovať prostredníctvom Ivana skutočnosti, ktoré by v Tereziných častiach, ktoré sú písané v prvej osobe, nemohli byť. Dokonca si myslím, že som počas písania uvažovala presne opačne – že to, čo sa udeje v Ivanových častiach, nemá jeho konanie vysvetľovať alebo ospravedlňovať, ale robiť ho ešte odpornejším. Ivan sa nemení práve preto, aby bolo jasné, že je dospelý človek, ktorý vie, čo robí.
–
Ako sa ti podarilo „dostať sa“ do hláv takých rozdielnych postáv, ako je adolescentka a starší muž?
Tak, že som celkom nedávno bola adolescentka, a že som celkom nedávno takého starého muža poznala. Nechcem sa hrať na to, že som sa niekomu „dostávala“ do hlavy, tento typ písania aj literatúry ako takej je mi nesympatický. Zdá sa mi až trošku arogantné, keď sa o to niekto snaží a ešte si myslí, že sa mu to podarilo – „dostať sa niekomu do hlavy“. Nedovolila by som si „dostávať sa do hlavy“ niekomu, kto žije v inej kultúre alebo patrí do marginalizovanej skupiny, alebo zažil traumatickú udalosť, nedovolila by som si využiť ich životné skúsenosti na tvorbu vlastného umenia, bol by to podvod na úkor niekoho, a ani nie dobrý, lebo „dostať sa niekomu do hlavy“ v skutočnosti stále znamená iba domnievať sa vo vlastnej hlave plnej vlastných skúseností a predsudkov, čo sa asi tak môže diať v hlave úplne odlišnej. Nikdy si naozaj nepredstavujeme, čo by robila tá osoba, ale čo by sme my robili na mieste tej osoby alebo sa domnievame, čo by tá osoba robila a cítila.
–
Potom by sme limitovali autora iba jeho skúsenosťami, nie?
Samozrejme. Tuším, čo chceš naznačiť: že tieto skúsenosti sa pomerne skoro vyčerpajú – a o čom by potom autor ďalej písal? Ja odpovedám, že jednoducho nepísal, respektíve by nemusel, a nič hrozné by sa nestalo, objavili by sa iní autori a autorky s ich vlastnými novými skúsenosťami. A zároveň odpovedám, že sa podľa mňa tie skúsenosti nevyčerpajú až tak skoro, veď aj autor či autorka sú ľudia, niečo sa im v živote stále deje, menia sa, zamestnávajú ich nové témy a vedia sa na ne pozrieť v novom kontexte. Ja tvrdím len toľko, že autora by sa mali problémy, ktoré tematizuje, dotýkať, aj keď sa ho priamo nedotýkajú. A samozrejme, aby som nezabudla, na celej tejto odpovedi v skutočnosti vôbec nezáleží – nezáleží na tom, čo si ja o akom type písania myslím, vždy budú ľudia, ktorí budú chcieť písať práve takto, a ľudia, ktorí budú chcieť čítať práve takto napísané knihy. A to je úplne v poriadku, akurát ja nepatrím ani do jednej z týchto dvoch skupín.
–
Ja som skôr myslela na fakt, že autor môže písať o čomkoľvek, nemusí cestovať napríklad do Afriky alebo Ameriky, aby ju tematizoval, ani zažiť traumu, keď je chce presvedčivo vo svojom texte zachytiť…
To je pravda, nemusí. Ja tvrdím iba toľko, že ani ja nemusím uprednostniť niekoho výmysly pred autentickým textom. A nejde ani o reálie, lebo mne je väčšinou príbeh v texte ukradnutý, ale o pocit, a to jediné sa nedá naštudovať ani o Afrike, ani o Amerike, ani o traume, ako zvláštne, rozporuplne a jedinečne sa môže cítiť človek v takej či onakej situácii. A keď existujú autorky a autori, ktorí to vedia, prečo by som mala čítať texty tých, ktorí si to iba domýšľajú, ktorí sa „dostávajú niekomu do hlavy?“
–
A čo ak platí aj opak, že nejaký pocit presvedčivejšie zachytí autor, ktorý ho nikdy nezažil, ako ten, ktorý vychádza zo svojej skúsenosti? Nepredpokladá písanie aj schopnosť vcítiť sa do druhých, rozumieť im? Veď Annu Kareninu či pani Bovaryovú stvárnili uveriteľne mužskí autori…
Ja netvrdím, že neplatí zároveň aj opak, len hovorím, že to pre mňa nie je až taký zaujímavý prístup, ani ako autorku, ani ako čitateľku. Jednoducho ma nedojímajú knihy, ktoré autori či autorky napísali s viditeľne urputnou snahou vcítiť sa a porozumieť ľuďom, o ktorých toho v skutočnosti pramálo vedia. Je to už asi také klišé slovenskej literárnej komunity, také to „všetci píšu iba o sebe“, lenže ja úplne nerozumiem, v čom je problematické. Čítam predsa najmä preto, aby som nadobudla spojenie s ľudskou bytosťou na druhej strane komunikačného nástroja, čiže napríklad knihy. A ak tá ľudská bytosť na druhom konci hovorí vlastne ešte o ďalšej, pre ňu cudzej ľudskej bytosti, je akýmsi mediátorom, článkom komunikačného reťazca, ktorý tú tretiu osobu odo mňa len vzďaľuje. Keď si chcem prečítať o tom, ako vníma svet iná žena, prečítam si text inej ženy, nepotrebujem mužského autora, aby mi jej vnímanie pretlmočil. A ak už aj takýto „preklad“ čítam, nevnímam to ako vierohodný opis vnímania napr. ženy (aby sme sa nezamotali v príkladoch), ale ako súhrn názorov autora na jej vnímanie. V poriadku, z tohto hľadiska môžu byť aj tieto knihy zaujímavé a relevantné, ale hry na vciťovanie sa a zázračnú citlivosť a empatiu umelcov sa hrám naozaj nerada.
–
Tému groomingu tvaruješ obrazne, aj pomocou trópov a figúr, ale tvoj debut nie je emotívne lyrický, skôr výrazovo tenduje k poézii. Chcela si takto „zjemniť“ drsný sujet mladého dievčaťa a jej oveľa staršieho učiteľa?
Nie, ja takto počas písania samotného vôbec nerozmýšľam. Chcela som text napísať tak, aby som odkomunikovala istú emóciu, a v tom čase sa mi zdalo, že takto sa to dá najlepšie.
–
Práve výrazové prostriedky, no aj niektoré motívy (izby, tela, vlasov, konzumácie atď.) pripomínajú tvorbu Aglaje Veteranyi – ide o vedomé inšpirovanie sa jej poetikou?
Áno, nikdy predtým a bohužiaľ ani potom som nenašla nič strhujúcejšie, ako sú jej texty. Sú surové, naliehavé, drsné, ale zároveň extrémne presné, a to je to, o čo ide aj mne. Chcem písať o veciach, ktoré mi nedajú spávať, ktoré ma omínajú ako kamienok v topánke, ktoré bolia ako mihalnica v oku. Druhá možnosť je radšej nenapísať nič.
–
Nepáči sa mi, keď do percepcie textu vstupujú mimoliterárne okolnosti, čo sa pri tvojej knihe stalo. Ako je podľa Teba možné, že v kontexte súčasnej prózy (Gibovej, Micenkovej, Medešiho atď.) vzbudil takúto ostrú reakciu práve tvoj debut?
To ja vôbec netuším. Keby som to vedela, urobím všetko preto, aby som sa jej vyhla.
–
Ako v tomto smere vnímaš kategóriu autentickosti či autobiografickosti?
Budem odpovedať možno trošku viac ako čitateľka než ako autorka, z hľadiska toho, čo ja hľadám v knihách, ktoré čítam, i keď samozrejme, cieľom môže byť potom jedine písať také knihy, aké aj ja rada čítam. Autobiografickosť je pre mňa dôležitá v tom zmysle, že ju vnímam ako nevyhnutnú pre to, aby mohol byť text autentický. Bojím sa, že toto tvrdenie ostane nepochopené – ja totižto nikdy neskúmam, či niečo je, alebo nie je autobiografické, neskúmam ako a či sa príbeh naozaj stal, neskúmam, kde a kedy sa autor či autorka narodili, s kým žijú a čo dávajú na Facebook (ak oni sami nechcú, aby som to robila, ale väčšinou ani vtedy nie). Stačí mi, keď cítim, že je to autentické, že autor či autorka vedia, o čom hovoria, nemusí to byť o nich, ale musí sa ich to týkať; nesmie to byť emócia z druhej ruky, ani snaha ohúriť ma, čo neskutočne originálne vymysleli, taká literatúra sa dá veľmi rýchlo prekuknúť a zostanú z toho len písmená. Hovorím, že mi toto stačí, a zároveň si myslím, že autentické knihy sú tie najvzácnejšie vôbec.
–
Do akej miery súvisí takmer vizuálna kompozícia debutu s tvojím štúdiom grafiky?
Je pre mňa veľmi dôležité, ako kniha vyzerá, a tým nemyslím len obálku. Vieš o tom, že existujú pravidlá na to, koľko slov minimálne a maximálne môžeš umiestniť do jedného riadku, aby sa ti odsek pohodlne čítal? Aký veľký má byť font, aké veľké má byť bruško nejakého písmena, aký má byť priestor medzi riadkami? Verím tomu, že existujú knihy, ktoré sa „ťažko“ čítajú, a pritom to nie je chyba textu, ale toho, ako je graficky spracovaný. Ja mám dokonca svoje obľúbené fonty na písanie a keby som mala napísať niečo iným fontom, zbláznila by som sa. V mojej knihe sú napríklad čísla strán schované na pomerne netradičné miesto, do stredu strany, tak, že sú viditeľné, až keď sa zlomí väzba – aj to bol zámer, aby neodvádzali pozornosť, keď je na celej strane iba jedna veta. A tá je tam zas sama o sebe preto, aby bola zvýraznená, aby si ju nemohla preskočiť, aby zapôsobila presne tak, ako má, ako prasknutie bičom. Dlhšie a hustejšie časti, napríklad na začiatku, kedy Tereza sama o sebe hovorí, že „melie“ rýchlo, majú naopak pôsobiť presne tak, ako hustý prúd rozprávania dieťaťa, ktoré odbočuje od témy a vrství informácie, kým sa dostane k pointe. Alebo som od začiatku vedela, že chcem, aby to bol „paperback“ – mám rada, keď knihy vyzerajú takmer ako zošity, keď sa im obijú rohy od nosenia v taške, keď sa do nich počas čítania značí a vpisuje, milujem kvôli tomuto knihy od vydavateľstva Rubato, lebo presne tak pôsobia. Skvelé je, že mám dojem, že to zafungovalo, že existujú vizuálne podnety, ktoré ľudia podvedome vnímajú.
–
Čo ti dali ako debutantke súťaže, či už ako súťažiacej, alebo ako porotkyni?
Predovšetkým komunitu. A potom schopnosť prijímať kritiku, vnímať, že keď niekomu pošlem text, som to ja, kto niečo od niekoho chce, že spätná väzba je sama o sebe signálom, že sa niekomu moje dielo zdalo dostatočné na to, aby sa ním podrobnejšie zaoberal. S tým súvisí aj vedomie, že ak ide o spätnú väzbu od niekoho, od koho by som si ju sama nevypýtala, nemusím ju brať na vedomie – moje texty sa nemusia a ani sa nikdy nebudú páčiť každému, a to je úplne v poriadku. To je asi to najdôležitejšie, aby sa človek pri snahe tvoriť umenie nezbláznil.
–
A ako porotkyni?
Chcela by som si o sebe myslieť, že som bola veľmi zodpovedná a citlivá porotkyňa. Každému textu som do poslednej chvíle fandila, aby sa z neho vykľulo kvalitné dielo, aj keď sa to často nakoniec nestalo. Navyše ma porotcovanie ako také celý čas dojímalo, ja totižto naozaj neviem, prečo by som mala súdiť kvalitu textov iných autorov a autoriek práve ja.
–
A kto iný by mal podľa teba posudzovať knihy v súťaži, respektíve prečo nie ty?
Prečo nie ja? Veď sama vidíš, aké mám diletantské názory na literatúru! Samozrejme, žartujem, ja v skutočnosti len nerozumiem tomu, prečo by mal každého súťažiaceho a súťažiacu zaujímať môj názor, možno do súťaže poslal príspevok niekto, komu sa zdá moje písanie zlé, kto má ambíciu písať úplne iný typ textov. Toto bolo veľmi náročné a dávala som si na to obzvlášť pozor, aby som nevylúčila texty, ktoré neboli mojou šálkou kávy, ale pri ktorých som zároveň videla, že sú kvalitne napísané. Lebo v skutočnosti je mojou šálkou kávy máločo. Predvčerom som si kúpila prvú prozaickú knihu po niekoľkých mesiacoch, tá bola absolútne vynikajúca, ale naozaj som mala dlhé obdobie, keď ma jednoducho oveľa viac zaujímali eseje o umení ako beletria. Mimochodom, takmer v každom rozhovore sa ma pýtajú, čo práve čítam, a ty si túto otázku vynechala – práve teraz, keď čítam také zaujímavé veci, a konečne prózu! Takže sem sama od seba vsuniem, že som včera dočítala vynikajúcu novelu Jewish cock od Kathariny Volckmer, a odvtedy som stihla rozčítať Krátké rozhovory s odpornými muži od Davida Fostera Wallacea. Texty v tej knihe pôsobia, akoby to boli literárne ekvivalenty obrazov Edwarda Hoppera alebo Alexa Colvilla, to sa mi páči. A nemal by ideálne posudzovať texty niekto, kto nad nimi nerozmýšľa takto, či mu pripomínajú obraz, alebo niekto, kto nemá odpor k vymýšľaniu si?
Pri tej Katharine Volckmer mi napadá ďalšia vec, ktorá súvisí s autentickosťou a s písaním o vlastnej skúsenosti. To, kvôli čomu sa to dá prekuknúť, kde je výrazný rozdiel v tom, či je to autentické alebo naštudované ako na bakalársku prácu, je podľa mňa v humore. Keď totiž niekto píše o cudzom zážitku, povedzme že o cudzej traume, môže o nej síce vedieť veľa, no zároveň bude mať zviazané ruky rešpektom voči cudziemu príbehu, dokonca si dovolím tvrdiť, že ho zaujme na príbehu práve to, čo sa mu zdá desivé, až obludné. Je v poriadku, že tento rešpekt pred cudzím zážitkom má, dokonca by bolo zlé, keby ho nemal, ale tento rešpekt mu dovolí ísť iba po istú hranicu, pri ktorej bude podvedome cítiť, že mu už neprináleží ísť ďalej. A to je vlastne to, čo mňa v literatúre zaujíma najviac: autenticita, povedzme, niečo, čo človeka omíňa ako kamienok v topánke, ale úplne najpresnejšie je to práve toto – to ďalej, to, čo je za tou pomyselnou hranicou. A k tomu sa dá často priblížiť jedine s istou dávkou špecifického humoru a sebairónie, ku ktorým má prístup jedine osoba, ktorej sa tá téma bytostne týka, jedine takej osobe to príde na um a jedine ona si to aj môže dovoliť. Neviem, či sa mi podarilo úplne zrozumiteľne vysvetliť, čo mám na mysli, ale práve kniha Kathariny Volckmer je ukážkovým príkladom autentického písania, je to novela, ktorá má sotva sto strán, ale už prvou vetou ide ďalej ako väčšina textov.
–
Vieš už, aká bude tvoja druhá kniha?
Viem – pre väčšinu ľudí slabšia ako tá prvá.
–
(S Nicol Hochholczerovou sa zhovárala Marta Součková)
