Nina Kollárová (1990) študovala učiteľstvo angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde momentálne pôsobí ako odborná asistentka na Katedre anglistiky a amerikanistiky. Počas vysokoškolského štúdia absolvovala dva študijné pobyty v Prahe a v Katoviciach, čo svedčí nielen o jej záujme získavať nové vedomosti, ale aj o jej túžbe spoznávať svet a ľudí okolo seba. Začala písať ešte ako dieťa a formovalo ju najmä tvorivé prostredie, v ktorom vyrastala. Odmala sa rada zapájala do rôznych literárnych a recitačných súťaží, v ktorých úspešne presviedčala odborné poroty o svojich talentoch. V roku 2017 vydala básnickú zbierku Premlčané ticho.

 

Mnoho dospievajúcich poetiek a básnikov má v istom veku problém s tým, že sa ich poézia prestáva „posúvať“ – ostáva dievčenská/chlapčenská, nereflektuje adekvátnym spôsobom zmeny, ktorými si autor/ka prechádza. Mala si podobné obdobie aj ty? Ako si sa s ním vyrovnávala a čo ti pomohlo prekonať toto tvorivé „vákuum“?

Písať a vymýšľať si básne som začala v prvom ročníku na základnej škole – boli to rýmovačky, malé prskavky, ktoré boli o bežných veciach, o tom, čo ma obklopovalo. Zapisovala som si ich do zošitov cez celé riadky, ako plynulý text. To, že existuje delenie básne na verše, som si začala uvedomovať až neskôr. Prirodzene, aj poznanie, že písať sa dá skoro o všetkom, prišlo časom. Asi v pätnástich väčšina mojej tvorby bola o prvých dotykoch s láskou. Takýto druh intímnej lyriky sa udomácnil v mojom písaní na pomerne dlhý čas. Ešte aj počas vysokej školy, keď som už mala po dvadsiatke. S vysokoškolským štúdiom je spätá aj moja najväčšia kríza, asi v treťom ročníku som celý rok nenapísala nič. Tým, že som študovala anglický jazyk a literatúru a slovenský jazyk a literatúru, som sa začala pozerať na písanie, na tvorbu všeobecne, ale aj na svoju poéziu inak, možno o čosi analytickejšie, ale aj s istými pochybnosťami, či to, ako píšem a ako chcem písať, má zmysel. Dlhé obdobie som sa stretávala so spätnou väzbou, že moja poézia je málo „problémová“, málo „ostrá“. Možno to bolo spôsobené aj tým, že som sa bála vystúpiť sama zo seba, zo svojej bezpečnej zóny, a tak som sa trochu zacyklila tematicky aj motivicky. Ale asi každý, kto nejakým spôsobom tvorí, zažije aj takéto obdobie. Písanie ma neopustilo. V období ustrnutia a prechádzania od dievčenstva na dosiaľ neprebádané územie ma veľmi motivovalo čítanie iných textov, rozhovory o poézii na literárnych súťažiach či sústredeniach a pochopenie, že písať sa môže a dá aj inak. Sama pre seba som si povedala, že v poézii sú aj príbehy, sú veci a témy, o ktorých chcem písať, takisto som si možno začala tvoriť väčší odstup od svojich textov a vnímať poéziu aj ako hru.

Ďalším z problémov začínajúcich autorov a autoriek je ich úsilie vyrovnať sa kvalitou textov ich básnickým vzorom. Mala si v období tvorivých začiatkov aj ty nejaký básnický „idol“? Stalo sa ti, že si si neskôr uvedomila podobnosť svojho textu s iným textom?

Nikdy som nemala konkrétnu poetku alebo básnika, ktorých by som považovala za svoj vzor. Skôr som rada čítala a dodnes čítam takmer všetko, čo mi príde pod ruku. Systematicky to je tvorba slovenských autorov, najmä súčasnej strednej, mladšej i najmladšej generácie. Samozrejme, rada si prečítam aj svetovú poéziu. Myslím, že je prirodzené, že v istých obdobiach sa naše texty môžu podobať na iné texty, skôr ako podobou by som to nazvala rezonanciou, určite však nie zámernou. Tak ako nás utvárajú ľudia a udalosti okolo nás, tak nás podobne ovplyvňuje i to, čo čítame, čo sa nám páči.

Máš tip na to, ako si vzhliadanie k istému typu poetiky či autora/ky ustriehnuť?

Najlepším riešením je asi nájsť v poézii a tvorbe svoj vlastný hlas, odpovedať si sám v sebe na otázku, prečo chcem písať.

Čo pre teba znamená ísť v poézii „vlastnou cestou“?

Písať preto, lebo to pociťujem ako nevyhnutnosť. Občas zabudnúť na všetko, na iné básne, iných autorov a byť len so slovami a papierom. Potom nastáva druhá fáza, tá konfrontačná.

Má pre teba písanie básní aj „terapeutický účinok“?

V poslednom období je pre mňa príznačné, že ak mám termín na odovzdanie štúdie, tak vtedy mám najväčšiu chuť písať básne. V takomto prípade mi poézia naozaj prináša uvoľnenie a relax, možnosť úniku.

Čo všetko si si už pri písaní poézie skúsila? Podľahla si niekedy nejakému básnickému trendu?

Prvé rýmy, krátke štvorveršové básne či zalamovanie jeden verš rovná sa jedno slovo, pohyb od jednej básne k skladaniu básnického cyklu. Neskôr to bolo trochu epizácie lyriky, možno istého nadhľadu a zmeny perspektívy. Myslím, že som nikdy priamo nepodľahla žiadnemu básnickému trendu. Skôr trendu zapojiť sa do anonymných literárnych súťaží. Akonáhle nebolo pri texte moje meno, cítila som sa v tvorbe slobodnejšia a možno práve vtedy som trochu vystúpila sama zo seba a svojej staršej tvorby.

Nakoľko sa zaujímaš o experimentálnu poéziu a čo si myslíš o básňach vygenerovaných počítačom?

Niekedy si prečítam aj experimentálnu poéziu, alebo teda texty, ktoré sú takto označené – stále však ide o experiment vytvorený človekom. Básne vygenerované počítačom vnášajú do poézie inú vrstvu – uvažovanie o tom, ako vníma poetický jazyk a vyjadrovanie človek, ako počítač, respektíve umelá inteligencia. Čo je to, čo v nás vzbudzuje obrazotvornosť a vytvára emocionálny zážitok.

(S Ninou Kollárovou sa zhovárala Lenka Šafranová)

Publikované: 24/11/2020