Krása ako základná estetická hodnota je predmetom spoločenských diskusií od antiky po súčasnosť. Autor, ktorému sa v príspevku budem venovať, vystihol východisko svojej poetiky v stručnej formulácii: „Vyvolení sú tí, pre ktorých niečo krásneho znamená len krásu.“ Krása je prezentovaná aj v románe Fiodora Michailoviča Dostojevského Idiot (1869) ako esencia, ktorou možno spasiť svet. Alebo zničiť – hlása sveták, burič, aristokrat, bohém, no predovšetkým estét Oscar Wilde. Jeho literárne pôsobenie sa vymedzuje obdobím svetovej literárnej moderny (19.-20. storočie). Umenie moderny vrcholí na konci tzv. dlhého storočia. Devätnáste storočie ako etapa významného technologického a vedeckého pokroku presadzovalo realistické, precízne, takmer verné zobrazovanie skutočnosti.

Očakávanie konca dejinnej etapy, fin de siécle, však v ľuďoch  vzbudilo nepokoj, skepsu,  beznádej a očakávanie katastrofy. Princíp realistického videnia skutočnosti sa prirodzene vyčerpal, množia sa nové umelecké prúdy, ktorých hlavným menovateľom je symbol a zážitok. Popieraním  akéhokoľvek morálneho posolstva diela sa presadzuje absolutizácia krásy, umenie pre umenie (tzv.  l’art pour l’art). Literárny smer dekadenciu charakterizuje pasivita, nuda, ľahkovážnosť a užívanie si všetkých prejavov a foriem života bez ohľadu na následky. Autori svojimi dielami prekračujú spoločenské normy, bojujú proti autoritám a konvenciám sveta, ktorý im neprináša trvalejšie uspokojenie.

Žiaden text nikdy predtým tak otvorene nepoukázal na povrchnosť medziľudských vzťahov ako spoločenský román Portrét Doriana Graya (1890) od Oscara Wildea.  Zámer autora je pomerne jasne vyjadrený už v predslove k románu: „Mravné alebo nemravné knihy neexistujú. Kniha môže byť len dobre napísaná alebo zle napísaná.“

Ponúknuť britskej konzervatívnej spoločnosti dekadentný román plný homosexuálnych narážok a  ospravedlňovania zločinného správania chcelo značnú dávku odvahy. Napriek tomu  Wilde zaznamenáva to, čo sa ho bezprostredne dotýkalo a čomu sám čelil. Protagonisti blúdia v salónoch, kluboch, divadlách, užívajú si operu, divadlo, mihajú sa v zákutiach temných ulíc. V Dorianovom svete sa to len tak hemží tabakom, opiátmi, kvalitnými cigarami, alkoholom všetkých druhov a v neposlednom rade dlhými úvahami o podstate a význame umenia. Bohémstvo malo aj svoj negatívny, deštrukčný charakter: autorova homosexuálna orientácia bola vo viktoriánskej ére neprípustným prečinom. Wilde bol  na základe niekoľkých mimomanželských afér  obvinený z obscénnosti a pobyt v dvojročnom väzení v Readingu na spisovateľovi zanechal doživotnú stopu.

 V zrkadle pána Doriana

Motív portrétu v názve má svoju opodstatnenú funkciu: chápeme ho ako výsledok umeleckej činnosti a sprostredkovanie autorovho vnímania sveta. Obraz odráža Dorianovu dušu, je vyjadrením jeho životného údelu. Z nevinného chlapca sa pod vplyvom okolností (za výdatnej pomoci lorda Henryho) stáva  démonický živel, ale jeho vonkajšia nadpozemská krása sa zachová. Za akú cenu, to si už čitateľ domyslí. Symbolické nastavenie zrkadla patrilo vtedajšej skazenej spoločnosti, na ktorú Wilde nahliada s ironickým úsmevom.

Zoznámme sa v krátkosti s mužskými postavami, ktoré do istej miery reprezentujú autorov pohľad na svet:

Bazil Hallward: maliar, pre ktorého sa túžba zvečniť krásu stala osudnou

Lord Henry Wotton:  démonický princíp, predstavuje pokrivený obraz spoločnosti

Dorian Gray:  zosobnenie egocentrizmu a krajného individualizmu

Pri tvarovaní všetkých mužských postáv dochádza k istej fascinácii telesnou krásou, ktorá je povýšená nad všetky mravné hodnoty.

Ženské postavy slúžia len ako zdroj umeleckej inšpirácie alebo telesnej túžby. Herečka Sibyl Vaneová (lat. vanitas – pominuteľnosť) ako Dorianova múza skončí tragicky, pretože uverí jeho prchavej láske (symbolicky aj na divadelnej scéne, v tragédii Rómeo a Júlia, autor predznamenáva jej nešťastný osud).

Inšpirácia inými literárnymi zdrojmi

Všetko je dovolené: Ak nič (okrem krásy) nemá zmysel, všetko je dovolené. Pozornému čitateľovi neunikne, že podobnú myšlienkou vo svojom románe Bratia Karamazovci (1880)  uviedol už F. M. Dostojevskij. V súlade s nihilistickou filozofiou Friedricha Nietzscheho je postava Doriana zosobnením absolútnej slobody ľudskej vôle.

Pygmalionov efekt: Wilde svojsky spracúva látku z rímskej mytológie o sochárovi Pygmalionovi, ktorý sa zamiluje do sochy, ktorú sám vytvorí. Tento psychologický jav spočíva v tendencii správať sa tak, ako sa od nás očakáva. Dorianova fyzická podoba slúži maliarovi Bazilovi na stvárnenie majstrovského diela, svoju vlastnú príťažlivosť si spočiatku  neuvedomuje. Pod vplyvom lorda Henryho Dorian postupne získava moc nad všetkými, ktorí jeho atraktivite podľahnú a stáva sa z neho neľútostný manipulátor. Postava Sybil Vaneovej je tiež „pygmalionovská“ – pre Doriana je žiaducou len do tej miery, kým spĺňa jeho estetické kritériá.

Mefistofelovský princíp: Dorianov prerod z idylickej nevinnosti na ľudského démona pripomína biblickú premenu padlého anjela. Mefistofeles, diabol v podaní lorda Henryho, je zástupca spoločenského úpadku. Pod vplyvom jeho filozofie Dorian podľahne ilúzii vlastnej výnimočnosti: „Žite nádherný život, ktorý je vo vás. Nič si neodriekajte. Hľadajte ustavične nové a nové zážitky. Nebojte sa ničoho… Nový hedonizmus – to potrebuje naše storočie. Vy by ste mohli byť jeho viditeľným symbolom. S vaším zjavom dokážete všetko. Bolo vo vás toľko, čo ma očarilo, že som cítil, že vám musím niečo povedať o vás samom. Lebo vaša mladosť potrvá krátko – tak krátko.“

Zbytočný človek: Teória zbytočného človeka – postavy z vyšších sociálnych vrstiev (zvyčajne šľachtic) bez trvalejšieho životného zmyslu – pochádza z ruskej literatúry (Eugen Onegin podľa A. S. Puškina). Dorianov životný postoj spočíva v hesle: „Žiť v prítomnosti alebo umrieť.“ Jeho večná mladosť je zároveň spôsobená neschopnosťou dozrieť na plnohodnotného človeka.

V realistickej poetike sa zvyčajne striktne dodržiavali žánrové ohraničenia, v období moderny sledujeme využívanie žánrového a formového synkretizmu. Primárne spoločenský román je obohatený o hororové prvky (Dorianove aféry s jedom, transformácia na diabla), filozofické a teoretické úvahy o podstate krásneho a o základných inštitúciách (rodina, manželstvo), teórie o vzťahu umelca k zobrazovanému dielu. Stále si však ponecháva neporušenú kompozíciu.

Wildeov súčasník, básnik W. B. Yeats, opisuje spoločné stretnutie nasledovne:  „Ešte nikdy predtým som nepočul človeka rozprávať v dokonalých vetách, ktoré akoby bol namáhavo štylizoval celú predchádzajúcu noc, a pritom mu plynuli z úst absolútne nenútene.“  Wilde útočí na čitateľove zmysly  presvedčivo aj v opise scenérií: „Ateliér bol presýtený vôňou ruží, a keď ľahký letný vetrík zašelestil lístím stromov v záhrade, vnikala cez otvorené dvere ťažká vôňa orgovánu alebo jemnejšia vôňa ružovo kvitnúceho hlohu.“ Jeho  štylistické stvárnenie sa blíži sa k úsiliu o dosiahnutie jazykovej dokonalosti (parnasizmus), zameriava sa na stvárnenie zážitku a vnemu.

Oscar Wilde svojho literárneho génia dokázal aj v ďalších textoch: Šťastný princ (1888), Balada o väzení v Readingu (1898) či Je dôležité mať Filipa (1895). Nechýba im autorova jazyková zdatnosť, podmanivý štýl a silné morálne posolstvo. Rovnako dôležité sú tiež knihy otriasajúce naším vedomím o morálke, ktoré sú aktuálne platné v každej dobe. Odhliadnuc od témy ľudskej márnivosti Wildeovi nechýba nadhľad a (seba)irónia. Wilde stvárnil  prototyp postavy,  ktorá je za každých okolností slobodná a robí si to, čo uzná za vhodné bez ohľadu na následky. Nebezpečné je nielen jeho konanie, ale aj ospravedlňovanie takejto formy správania. Posadnutosť telesnosťou, chorobný egocentrizmus, rezignácia na morálne stanovisko v zmysle splnenia „vyššieho cieľa“ sú aj súčasní démoni, ktorým musíme čeliť. Novodobý estét ako univerzálne platný fenomén posúva literárne hranice na sociálnych sieťach,  kde si systematicky buduje svoj kult krásy. Je len na nás, aké zrkadlo mu nastavíme.

Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.