Tak dobre si málokde schrupnem ako vo vlaku, počúvam táraninky dôchodcovskej lobby a vcítim sa do rytmu lokálneho rýchlika. Muselo mi niečo sadnúť na nos alebo ma do seba vcucla jesenná únava, že som spoza opony začul, ako sa vedľa mňa bavia knihy. Baba Vanga s chuťou klábosila so stodvaročným starčekom: „Vám hovorím, milý pane, že sa dnes ľudia nedávajú pod stromček tak bežne ako kedysi. Ja mám pred očami koniec osemdesiatych rokov, kedy si kniha na seba bežne brala ruky dieťaťa alebo robotníčky.“ „Samozrejme,“ oponoval jej starček, „ale to neboli dostatočne rozvinuté komunikačné technológie, vážená, to ste už vtedy mali tušiť, čo príde!“ Seniorka Vanga mu odvrkla, že to, samozrejme, vedela a jej schopnosti nie sú jeho vec. Zároveň podotkla, že ani tí ľudia nie sú ako kedysi, keď si ich knihy dávali pri každej príležitosti. „Uhlúpli, načisto sú slepí, pre samé písmená už nevidia obsah. Ja som to dávno vravela, že na nás príde pohroma. Raz to prírodu a Boha dožerie a sa nám, ruka v ruke, pomstia.“ Starček sa zasmial, že by to tak čierne nevidel, aj včera vraj videl na ulici filozofa, čo mal nad sebou takmer dieťa. Jana. „Ja na to hovorím len to, že sa ten svet kamsi rúti,“ dodala Vanga a urazená zmĺkla. Prebudil som sa včas, ešte kým neprišla upratovacia čata a nevymietla ma na perón. Kým dôjdem domov, zastavím sa v kníhkupectve. Možno mi niečo padne do oka alebo do rúk.
Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.
