Patrícia Gabrišová: Kolobeh návratu

Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia

Revitalizácia lyricky tvarovanej prózy či, ak chceme, prózy naturizmu prebieha aj v súčasnosti – okrem samostatného literárnovedného výskumu funguje povinné čítanie, v rámci ktorého študenti vyhodnocujú svoje čitateľské preferencie. Recepcia tvorby Dobroslava Chrobáka naberá nové kontúry a jeho Drak sa opätovne vracia do našich životov.

Lyrizovaná próza (tento termín, podobne ako označenie próza naturizmu, zaviedol významný slovenský literárny vedec Oskár Čepan vo svojej knihe Kontúry naturizmu) tvorila protipól expresionistickej tvorby v období medzi dvoma svetovými konfliktmi. Jej doménu zahŕňali snové, folklórne a mytologické prvky, silné vnútorné prežívanie postavy/subjektu, symbióza prírodného a ľudského sveta smerujúca k prírodnej spiritualite. V očakávaní blížiaceho sa vojnového stavu bolo nahliadané na prírodný cyklus ako na istý transcendentálny impulz prinášajúci obnovu, ako aj únik od desivej životnej reality.

Chrobákova poviedka Kamarát Jašek (1937) vyvolala vo vtedajšej literárnej kritike rozruch – slovami literárneho vedca Jozefa Felixa bol text inšpirovaný vplyvom francúzskeho autora Jeana Giona do tej miery, až to možno pokladať za plagiátorstvo.

V porovnaní s ním dielo Drak sa vracia (1943) získalo pozitívnejšie prijatie – očarúva funkčným použitím ľudového folklóru a symboliky, farbistými opismi slovenskej prírody, jedinečne modelovanými ľudskými charaktermi. Motivicky podobne ladené sú texty Návrat Ondreja Baláža (1928) či Poviestka (1929), v ktorých dominujú kontrast domova a cudziny, obraz symbolického raja, antropomorfizácia prírody a v prípade mužského jedinca hľadanie svojho pevného miesta v spoločnosti.

Novela Drak sa vracia je plná vysokých tém: živočíšna, osudová a napokon vyrovnaná láska, boj za spravodlivosť, prinavrátenie cti. Do živej interakcie prírodných a ľudských síl vstupuje imperatív dedinského kolektívu. Drakovo hlavné úsilie, nájsť vlastnú identitu, je modelom konfliktu individuálne „ja“ (Drak) a kolektívne „my“ (dedina), zároveň je tu prítomný konflikt „ja – ja“ (boj so sebou samým).

Podtitul novely – rozprávka – kompozične aj tematicky korešponduje s obsahom: do deja vstupujú fantastické, nadprirodzené prvky (nepriame odkazy na čarodejnice, vedmy, čarodejov, drakov), silný hrdina bojuje so životnými prekážkami, boj dobra a zla sa končí víťazstvom síl dobra. Priamo nás k tomu vedie epilóg, v ktorom stará mať, Eva, ako protagonistka, rozpráva vnukovi svoj životný príbeh ako rozprávku.

Návrat hlavnej postavy, Martina Lepiša zvaného Drak, do rodnej obce je nosným motívom textu a ukazuje sa aj ako funkčný názov diela. Návratom myslíme aj návrat k sebe samému: Drakovo víťazstvo je predovšetkým morálne a postava prechádza hlbokou vnútornou transformáciou.

S Drakom úzko súvisí aj motív ohňa, na ktorý sa upozorňuje už v úvodnej scéne, kde sa Eva „zohla nad ohnisko a pokúšala sa rozdúchať oheň. Pod popolom sa ukázali dva – tri žeravé uhlíky a osvietili jej našpúlené miesta žiadostivým červeným svetlom. Náhle vyskočil z pahreby úzky plamienok, olizol triesku, roztancoval sa a temer zavýskal plachou radosťou zo života.“ Oheň je Martinovým predurčením, výrazom fatality, symbolizuje žiadostivosť (vzťah s Evou), deštrukciu (požiar Drakovho domu), nádej (záverečná vatra, ktorou Drak ohlasuje záchranu). Ako jeden zo živlov je dynamizujúcim prvkom novely a zároveň jej ozvláštnením – rovnako ako návrat Draka dáva statický život dediny do pohybu.

Drak, ako mytologické zviera, je v domácej kresťanskej proveniencii vnímaný výsostne negatívne. Pokladá sa za zosobnenie zla, chaosu a ničenia, môže tiež zastupovať diabla (súboj sv. Juraja s drakom je profilovaný ako súboj profánneho/démonického a sakrálneho). Drak však, aj v Chrobákovom texte, nemusí mať priamo negatívnu, ale skôr mystickú funkciu, nadobúda magický charakter.

Motív kúdele s priadzou je elementom ženskosti, ktorý sa podieľa na vytváraní rodinného kultu. Na začiatku textu symbolizuje Evinu túžbu po naplnenom partnerskom vzťahu, v závere funguje ako jeho realizácia – po návrate z hory Šimon Eve venuje vlastnoručne vyrezanú kúdeľ ako dôkaz svojej lásky, a tým spečatí ich zväzok: „V tej chvíli spomenul si na vyrezávanú kúdeľ, ktorú držal v ruke: Pozri, aká kúdeľ… páčila by sa ti?“, „Podával jej kúdeľ. Nevzala ju priam, ale oblapila ho najprv okolo hrdla, schovala tvár na jeho pleci a ticho sa rozfikala.“

Martin Lepiš, Drak, je mystická postava – jeho pôvod je zahalený rúškom tajomstva (nájdené dieťa si osvojí hrnčiar Lepiš, ale pre dedinu zostáva vydedencom), údajne ho sprevádzajú temné sily (dedinčania si nahovárajú, že jeho príchod do dediny spôsobil povodne, požiare, nevysvetliteľné záhady). Postava tuláka, cudzinca je nadčasová: má špecifické postavenie v romantickej literatúre, ale často sa s ňou stretávame práve v próze naturizmu (postava Petra z Troch gaštanových koní, Libor v Neveste hôľ). Individualizmus postavy je tesne prepojený so samotou: „Bol vždy sám. Sám proti všetkým, proti nej i proti sebe samému.“

Návrat Draka je zlomovým momentom, ktorý otrasie svetom nielen Evy, ale celej dediny: „Dvere sa za ním zavreli bez hluku. Zabudlo dokonca zavŕzgať v pántoch, akoby prepúšťali ducha, nie človeka z mäsa a kostí, ktorý sa tu pred chvíľou kŕmil a napájal. A vskutku, celá jeho návšteva nespôsobila viac hluku, než ho môže spôsobiť duch, ktorý sa ti o polnoci zjaví na krížnych cestách.“

Už spomínaná symbolika ohňa nám ako čitateľom indikuje nejednoznačnosť postavy, ktorej hlavné nešťastie spočíva v nepochopení a neprijatí okolím. Martin, silný jednotlivec, je do istej miery prírodný archetyp (podobne ako Zuna zo Švantnerovej – Nevesta hôľ) – nemožno si ho podmaniť, skrotiť či pochopiť. Záverečné spoločenské a morálne vykúpenie svedčí o pevnosti jeho charakteru, čo dokazuje záchrana celej dediny pred katastrofou. Chrobákovi sa podarilo na postave Martina Lepiša zobraziť fenomén inakosti a výnimočný mužský element s výraznou mravnou prevahou nad zvyškom kolektívu.

Najfrekventovanejšie meno slovenskej literatúry, Eva, (pripomeňme si Živý bič od Mila Urbana alebo drámu Hriech od J. G. Tajovského) je osudové aj pre protagonistku prózy. Stvárňuje prototyp ženy so schopnosťou plodiť a tvoriť a rovnako tak zastupuje dedičný hriech, vinu a následný trest. Naša Eva sa previnila prílišnou naivitou, slepo sa zamilovala do všetkými nenávideného Draka, čím na seba vzniesla prvotné previnenie. Spoločenská akceptácia nastáva vydajom za Šimona Jariabka, čo sa javí ako pragmatické riešenie. Vývoj postavy smeruje od ilúzií k nadobudnutiu skutočného citu: v závere sa Eva vzdá všetkých predstáv o Martinovej láske a umožní príchod novej životnej etapy so Šimonom.

Postava Šimona (Simeona) Jariabka nesie v sebe najväčší transformačný potenciál: je nositeľom tradičných dedinských hodnôt, zástupca stability a konzervatívneho poriadku. Konflikt medzi Šimonom a Drakom je konkurenčným bojom dvoch mužských síl, Šimon v zápale žiarlivosti nechá zapáliť Drakovu chalupu: „Predstiera, že sa vracia ako víťaz. Podpálil Drakovu chalupu. Ale je to len prázdne a lacné gesto, ktorým zbytočne na seba upozornil, pretože v skutočnosti prichádza ako porazený.“ V závere, po prekonaní strastiplnej cesty poznania, dochádza k zmiereniu a vyrovnaniu s Drakom.

Dedina v texte vystupuje ako anonymné kolektívne vedomie, una anima, jedna duša, – ústami dedinčanov ožívajú povery, kliatby, predsudky a strach zo všadeprítomného Božieho trestu. Dedinské spoločenstvo pôsobí ako jednoliaty celok: dedina rozhoduje o vine a treste, často koná ako jednotlivec.

V realistickej poetike priestor dediny tvoril uzatvorené spoločenstvo so svojráznym koloritom, typickým jazykom, ustáleným zvykoslovím, tradíciami a humorom. V lyricky tvarovanej próze sa zvyčajne priestor člení na vertikálne (horská dedina, vrchoviny), často s transcendentálnym presahom (príroda ako chrám), a centrálne, horizontálne (dedina, civilný svet). Dej prózy prechádza od tatranských končiarov k poľským hraniciam. V uzatvorenom, konvergentnom priestore dediny vládnu predpísané zákony, nezlučiteľné so slobodným životom v horách. Umiestnenie hrnčiarskej dielne na perifériu, za dedinou, je priame vyjadrenie Drakovho spoločenského neprijatia. Poľské hranice, odkiaľ Drak vedie dobytok, sú cudzím územím, preto v dedinčanoch vyvolávajú nepokoj a nedôveru. Kriváň nesie v sebe príznak spirituality, ako vertikála medzi pozemským a božským svetom: „Vznáša sa nad mrakmi ako zázračný nebeský koráb, zdá sa ti, pláva, tichučko plynie pomedzi zdrapy chmár a vrhá späť od tmavolesklých hladkých brál celé stohy zlatožltých slnečných lúčov. Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň nikdy nevyzeral takto. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znova pristála na vrchu Ararat. A jednako je to Kriváň, samotný jeho končiar, celý z čiernolesklých žulových platní, naukladaných odzdola až nahor.“

Univerzálne platné posolstvo príbehu znie v prospech harmonizačného a katarzného princípu – záverečné idylické odpustenie korešponduje s pomyselným titulom rozprávky.

Ak nás ako čitateľa neuspokojí dej, možno nás presvedčia opisy prírody ako živého, pulzujúceho, takmer posvätného organizmu: „Toho rána ležala v tráve strieborná hmla. Ležala tam v nízkej tráve, siahajúcej ledva nad kolená. Celé údolie bolo ňou vystlané akoby bielym, zľahka našuchoreným páperím.“

Dielo Dobroslava Chrobáka možno čítať aj vzhľadom na spoločenský, filozofický či historický kontext. Kvalitná literatúra funguje mimo časopriestoru a domnievam sa, že jej podstatou je estetická hodnota a presvedčivé stvárnenie podstatných životných princípov. A hoci si draka z rozprávok pamätáme trochu iným spôsobom, príbeh o Drakovi – Martinovi má potenciál nanovo zasiahnuť a pripomenúť nám silu mravného zákona v nás.