„Ľudia, ktorí hľadajú svoje stabilné miesto, musia zostať na ceste. Napríklad aj takto môže znieť jedno z paradoxných posolstiev Laurusa. Svätí putujú bez výčitiek voči nepodarenému údelu, lebo vidia pod povrch obyčajnosti.“
Bez bremena času
Laurus je výnimočný román a literárna senzácia z končín, voči ktorým sme až príliš skeptickí. Našli sa aj takí, ktorí ho označili za východnú kombináciu magického Marqueza a extrémne rozhľadeného Eca. Prozaik a literárny vedec Jevgenij Vodolazkin ho označil za „nehistorický román“, nejde tu však o autorovu rezignáciu na vlastnú kompetenciu a historické poznanie alebo výsmech voči minulosti. Nehistorický znamená odvahu prekonať záťaže času a jeho počítania. Obyčajná chronológia udalostí, ktoré plynú jedna po druhej, je nahradená citlivosťou pre procesy, ktoré bežia na paralelnej línii, nezávisle na letopočtoch.
Vodolazkin úctivo a pritom prostým štýlom rozpráva o ceste svätca uprostred ruského stredoveku, poznačeného náboženským zápalom. „V rôznom čase mal štyri rôzne mená. Dá sa to považovať za výhodu, lebo život človeka je rôznorodý.“ Mal dve prezývky – Rukinec, podľa osady, z ktorej pochádzal, a Vrač, lebo väčšina súčasníkov ho poznala ako lekára.
Arsenij prekvapil už tým, že na rozdiel od súrodencov, ktorí sa nedožili viac ako pol roka, on prežil. Jeho dedo sa, podľa rady svätého starca, odsťahoval k cintorínu, lebo bolo by ho ťažké po smrti tam odniesť. Dvojročného Arsenija začali vodiť k dedovi. Páčili sa mu jeho ikony a liečivé byliny. Chlapec sa nebál pýtať na smrť a keď zistil, že babka je v nebi, s pomocou pávích pier sa rozhodol odletieť za ňou. Skončilo to zlomenou nohou a dedovou náplasťou s drveným hrachom. Keď Arseniijovi rodičia zomreli na mor, talentovaný chlapec zostal pri dedovi, „Nech sa dozvie, ako je stvorený svet“. Tak začal objavovať hviezdy a písmená.
Poznanie, odriekanie a pokoj
Po smrti deda Christofora (už nebude tráviť život v dome pri cintoríne, ale smrť na cintoríne pri dome) pokračoval vo svojej liečiteľskej misii. Pomáhal si bylinkami aj tajomnou silou svojho láskavého dotyku. V Ustine sa v Arsenijovom živote zjavil nový stupeň nežnosti, ale aj obavy, že dievča zmizne nečakane tak, ako prišlo: „Bál sa, že tisícky nenásytných nočných bytostí na tento plameň zlietnu a svojimi krídlami ho uhasia.”
Ustina však pri pôrode ich dieťaťa umiera. V tomto nešťastí, opísanom s emocionalitou „vyššieho druhu“, je skoncentrovaná tragédia biedneho osudu i nesmierny smútok z ľudskej zraniteľnosti. Od toho dňa Arsenij prestal kúriť v peci. Prestal aj jesť a začal viesť s Ustinou intímny vnútorný dialóg.
Po Knihe poznania prichádza Kniha odriekania, potom Kniha cesty a pokoja. Aj takto by mohli vyzerať stupne, po ktorých ľudský život prechádza od každodenných banálnych maličkostí k ozajstnému jasu, naplneniu a zmiereniu. Proroci, mystici a svätci majú pre túto dynamiku putovania výnimočne silnú citlivosť, ale ide o univerzálnu logiku ľudskej cesty.
Arsenij opustil dedov dom. Po okolitých dedinách nachádza znovu mŕtve obete moru. S pomocou anjelov odolal nákaze a získal povesť svätého milosrdného hrdinu.
Arsenijovo putovanie má v ďalšom priebehu výraznú dynamiku. Odoláva pokušeniam zbohatnutia a pohodlia. Stáva sa mníchom v dobrovoľnom exile z kláštora, znova je z neho obyvateľ cintorína. So vzdelaným Ambrogiom sa vydáva na cestu do Jeruzalema, a tak sa kronika ruského spirituálneho sveta zrazu mení na obraz širšieho stredovekého kontextu.
Esencia putovania
Vodolazkin sa chvíľami hrá, preskakuje storočia, aktualizuje miesta a príbehy. Ide predsa o „nehistorický román“, v ktorom je časový rámec nezriedka iba zbytočným detailom.
Arzenijov návrat má znovu do činenia s morom. Bojuje s chorobami, ale ešte viac s ľudským strachom. Strach je nedostatok života a dôvery, preto zabíja. Pri večných sľuboch v kláštore sa stáva Laurusom, „Už viac necítim jednotu svojho života“. Starec Innokentij na vrchole nevinnosti to však vidí inak: „Byť mozaikou ešte neznamená rozpadnúť sa na kúsky“.
Záver putovania je nostalgický. Nechýba rozčarovanie a úpadok popularity. Laurovo mŕtve telo sprevádza cestou do lesa pohrebný spev vtákov.
Vodolazkin napísal knihu, ktorá môže byť všetkým. Je poctou jurodivým, ktorí v najparadoxnejšom druhu svätosti obracali naruby všetky zavedené náboženské a morálne princípy. Blázni pre Krista znamenajú výzvu pre dnešné interpretácie. Ide o službu svetu prostredníctvom duchovnej moci osobnosti, odhalenie protikladov, nevedomý protest proti Bohu, ktorý stvoril takto nedokonalý svet alebo sadomasochistickú spoločenskú terapiu?
Jurodivosť znamená aj povznesenosť nad zákon, umelecký artefakt, ochotu rebelovať a opustiť tradičné náboženské či spoločenské modely.
Laurus môže byť vábením. Vďaka ne-histórii stále existuje pokušenie putovať svojskými cestami a prorocky vyrušovať. Ak je takáto snaha urputná, môže sa zvrhnúť na manipuláciu. Osud duchovných tradícií je vystavený takémuto riziku. Preduchovnelá Rus je romantickým mýtom i spolitizovaným výkrikom proti zvyšku sveta. Zostáva čistá esencia hlavného pútnika. Univerzálna a vo svojej podstate večná. Kamkoľvek kráčaš, priprav sa na prekvapenia, ktoré sú zábleskom božstva.
Jevgenij Vodolazkin
Laurus
Preklad Valerij Kupka
Petrus, 2019
Publikované: 09/12/2019
