Tomášova záverečná návšteva úvodného dňa v depe patrila ordinácii legendárneho MUDr. Sutiho, aktívneho lekára na dôchodku a vášnivého chovateľa koní. Za vlečku kvalitného sena mohol aj nie celkom zdravý rušňovodič získať zmyslovú skupinu 1, ktorá jediná otvárala tie správne dvere do kabíny rušňovodiča. Mladému adeptovi rušňovodičského povolania sa zatiaľ doniesla do uší iba povesť o tom, že tento lekár často kontroluje pacientom análny otvor nie práve šetrnou metódou vztýčeného prostredníka. Samozrejme v rukavici. Pravdupovediac nešlo o žiadnu úchylku. Sedavé zamestnanie spojené s nepravidelnou životosprávou pripravuje priam ideálne podmienky pre tvorbu rakoviny hrubého čreva. Tejto chorobe už podľahlo veľa rušňovodičov. Spôsob, akým sa chcel MUDr. Suti dopátrať príčiny, aby zabránil následkom, bol síce drsný, no rozhodne účinný. Prst múdreho starého muža už zachránil mnoho životov.

„A čo hemeroidy? Máte?“ opýtal sa MUDr. Suti a posunul si fonendoskop z uší na krk. „Nemám,“ začal hltať horkú tabletku Tomáš a pripravoval sa na najhoršie. „V poriadku, verím vám,“ usmial sa prísne lekár, pozrel sa nedbalo mladému mužovi do krku a presunul sa k písaciemu stolu. „Fajčíte?“ pokračoval už v úradníckej časti prehliadky doktor. „Nie,“ odpovedal hrdo Tomáš. „Pijete?“ „Pivo. Ale veľmi málo?“ „Ako veľmi málo?“ „Skoro vôbec.“ „Tak skoro, alebo vôbec?“ „Skôr vôbec.“ „Takto to napísať nemôžem,“ zamračil sa pán situácie aj ordinácie v jednej osobe, „chlapi buď pijú alebo nepijú.“ „Napíšte, že nepijem,“ navrhol Tomáš. „Ako chcete. Napokon,“ bavil sám seba MUDr. Suti, „pravda vyjde aj tak najavo. Nemám pravdu?“ „Áno,“ zakýval hlavou Tomáš ako psík, ktorý zdobí palubnú dosku auta. „Vy ste z mesta alebo z dediny?“ obrátil list aj tému lekár. „Z mesta,“ odpovedal Tomáš netušiac, či sa má hanbiť alebo pýšiť. „Ani starí rodičia nemajú niekde lúku?“ vyslovil ďalšiu mätúcu otázku lekár, no z Tomášovho pohľadu v okamihu pochopil, že ju musí čímsi doplniť: „Potrebujem „senko“ pre koníky, rozumiete?“ Tomáš nerozumel, no MUDr. Suti mu to veľkoryso odpustil, dýchol na pečiatku a ráznym úderom do stola uznal zdravotný stav mladého muža za vyhovujúci.

„Strkal?“ opýtal sa v čakárni z ordinácie vychádzajúceho Tomáša bývalý spolužiak Jano, ktorý mal prehliadku ešte len pred sebou. Tomáš diskrétne pokrútil hlavou. „A čo sa ťa pýtal?“ vyzvedal ďalej prestrašený Jano. „Či máme doma lúku,“ odpovedal Tomáš. Jano sa už na nič ďalšie opýtať nestihol. Zmizol v dverách ordinácie ako v konskej tlame.

To je teda deň. Najprv nekonečný dotazník jednorukého bezpečnostného technika, potom akrobatické kúsky beznohého skladníka a napokon MUDr. Suti. Veď toľko dobrodružstiev sa hádam do jedného dňa ani nevmestí, pomyslel si Tomáš. Vyšiel pred zdravotnícke zariadenie, zapálil si cigaretu a spolu s dymom do seba vdychoval aj tú autentickú atmosféru, ktorej je konečne súčasťou. Chvíľu sa ešte len tak kochal a čakal na Jana. Niekam si sadnú a dajú si najmenej po desať pív. Takýto deň sa už asi nezopakuje. „Strkal?“ opýtal sa Tomáš prichádzajúceho Jana a vystrel pred neho krabičku cigariet. „Nestrkal,“ odpovedal prešťastný Jano a chlapsky tresol svojho nového kolegu po pleci. „Tak ideme, nie?“ podotkol už len celkom formálne Tomáš. „Ideme,“ opečiatkoval ešte raz Tomášove plece Jano. Za chrbtami im zapískala lokomotíva, ktorá sa tiež kamsi chystala.

Publikované: 19/03/2019

Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.