Charlotte Brontë: Jane Eyrová
V tomto príspevku budem písať o knihe, ktorá sa od prvého prečítania zaradila medzi môj vianočný výber a už niekoľko rokov je v ňom na čestnom mieste. Zdá sa, že z viacerých hľadísk oprávnene, keďže ide nielen o čitateľsky mimoriadne obľúbené dielo, ale aj súčasť kánonu klasickej anglickej literatúry. Román už od vydania v roku 1837 zožal veľký úspech a dočkal sa množstva filmových, rozhlasových a televíznych adaptácií. Príbeh veľkej, osudovej lásky nezapadol medzi dobové sentimentálne príbehy, ale svojou intenzitou a kvalitným spracovaním oslovuje čitateľov dodnes. Zoznámte sa, Jana Eyrová.
Sestry Brontëové, Charlotte (Jana Eyrová, Vilette, Profesor), Emily (Búrlivé výšiny) a Anne (Agnes Greyová), pôsobili v devätnástom storočí, v období technologického pokroku, rozkvetu vedy, ale žiaľ, aj veľkých sociálnych rozdielov, ktoré sa silnejúcou industrializáciou len potvrdzovali a prehlbovali. Aj napriek nadobudnutému vzdelaniu a prenikavému intelektu boli ženy im podobné odsúdené na finančne neistú kariéru guvernantky alebo učiteľky. Spoločenské stereotypy a predsudky boli v prípade vzdelaných žien nemilosrdné a často sa im dostávalo pohŕdavé a povýšenecké správanie. Priepasť medzi spoločenskými vrstvami bola nepreniknuteľná, prechod medzi nimi takmer nemožný a predstava nerovného vzťahu mladej chudobnej ženy a staršieho šľachtica škandalózna. A predsa si sirota prechádzajúca rôznymi životnými ťažkosťami získala sympatie mnohých čitateľov na celom svete.
Dôležitú úlohu v románe zohráva prostredie – Jana sa s nelichotivým statusom opusteného dieťaťa ocitá na spoločenskej periférii, nútená spoliehať sa na dobročinnosť príbuzných Reedových. Rané detstvo prežíva v Gateshead Halle, detstvo a dospievanie v sirotinci v Lowoode a napokon sa usadí na panstve v Thornfielde. Každé z uvedených prostredí sa podpísalo na jej osobnostnom formovaní a ani jedno z nich (s výnimkou Thornfieldu po čase) nebolo skutočným domovom. U príbuzných Jana zažíva šikanu zlovestného bratranca aj nenávidenej tety, sirotinec odráža vtedajšiu nedostatočnú starostlivosť a zlé hygienické podmienky, umiera sa na týfus, zverenkyne sú odkázané na milodary a často trpia hladom: Skôr, než sa skončilo poldruha hodiny modlitieb a čítania z Biblie, takmer som umrela od zimy. Napokon prišiel čas raňajok a v to ráno im už kaša neprihorela, dala sa zjesť, ale bolo jej málo. Aká sa mi moja porcia videla malá! Želala som si, aby bola dvojnásobná! (s. 59). Fakt, že sú v románe zakomponované aj autobiografické prvky, zvýrazňuje jeho autentickosť: nehostinné prostredie Lowoodu pripomína pomery v dievčenskej škole v Lancashire, ktorú spolu so staršími sestrami navštevovala. Pôsobivé opisy prírody sú príkladom akéhosi prírodno-psychického paralelizmu ako typického romantického prvku: prírodné javy odzrkadľujú vnútorné prežívanie, a teda hmlisté, pochmúrne počasie odkazujú na Janinu melanchóliu a smútok, gaštan rozčesnutý bleskom v predvečer Janiných zásnub s pánom Rochesterom je predzvesťou nešťastia.
Skutočnou devízou románu je jeho mnohovrstevnatosť a (pôvodne nezámerný) presah, aj keď nie je v kategórii intencionálnej literatúry, možno ho čítať ako dievčenský román. Odhaľuje životné peripetie v kľúčovom období dospievania a pre mnohé čitateľky predstavuje možnosť stotožnenia s protagonistkou, jej víziami a snami. Modelovaním románu ako Bildunsgromanu sa upriamuje pozornosť na osobnostný a mravný vývoj hrdinu od útleho detstva až po dospelosť. Obdobie dospievania je ďalej spojené s vytváraním priateľských väzieb, utváraním svetonázoru a utvrdzovaním hodnôt, nezávisle od doby vzniku. Aj príznačný motív cesty a cti naznačuje vnútornú transformáciu, ku ktorej Jana smeruje.
Román stojí na pomedzí romantického a realistického zobrazovania: ani láska nie je prvoplánová a jednoznačná, Jana často prehodnocuje situáciu z pozície rozumu a srdca. Ak sa napokon necháva prehovoriť k láske, je to na základe vnútorného kompasu a po prekonaní množstva komplikácií. Vtedajšia literatúra hlásala aj návrat k prvkom gotiky a hororu (napríklad román Frankenstein od Mary Shellyeovej), tá sa premietala do textu prostredníctvom iracionálnych prvkov: prízrakov, vidín, snov, predtuch či prejavov šialenstva. V prospech romantizmu je prítomný rozpor medzi snom a skutočnosťou, ale smerovanie je už realistické – dôkladné zobrazovanie reality bez idealizovania vs. osudová, iracionálna sila, ktorej sa nanovo podlieha, tajomné, ale aj skutočné.
Román tiež možno radiť do kategórie spoločenského románu, keďže sa zaoberá sa viacerými závažnými spoločenskými otázkami, a možno ho pokladať za historickú a psychologickú sondu do devätnásteho storočia. Na formovaní spoločnosti je dokázateľný vplyv moci cirkvi a náboženstva vôbec – tradičná výchova smerovala k viere, disciplíne, k a pokore. Hoci Brontëová píše román v duchu vtedajšej morálky, ukazuje aj jej odvrátenú stránku: pokrytectvo a malichernosť správcu sirotinca pána Blackhursta, fanatizmus a faloš.
Kresťanské zásady a striktná mravná výchova síce ovplyvňujú aj vývoj Janinej osobnosti, ale riadi sa aj kritickým rozumom. Dôsledná analýza prostredia naznačuje, že autorka veľmi dobre poznala spoločnosť, v ktorej pôsobila a zobrazuje ju kriticky, bez prikrášlenia a ironicky. Kritizuje ľudské nedostatky:panovačnosť, chamtivosť, malichernosť, pokrytectvo a v opozícii k nim stavia obetu, súcit, empatiu a spolupatričnosť. Dokonca aj Jana samotná pristupuje k vnímaniu seba samej s veľkou dávkou sebareflexie a sebakritiky.
Za ďalšiu z tém reflektovaných v románe je významný rozpor medzi predurčenosťou a slobodnou vôľou. Hoci sú charaktery determinované prostredím, vonkajšími okolnosťami a často aj zaužívanými pravidlami, Jana sa svojou mierou samostatnosti výrazne vymyká z dobových konvencií. Je profilovaná ako silná osobnosť, nepodlieha autoritám a o svojom osude chce aj napriek obmedzeným možnostiam rozhodovať sama. Poukazuje na rovnosť duší pred Bohom nielen z hľadiska sociálnej príslušnosti, ale aj pohlaví: Mám dušu rovnako ako vy, a aj tlčúce srdce ! A keby ma Boh obdaril trochou krásy a dostatkom bohatstva, dosiahla by som, aby bolo pre vás rovnako ťažké opustiť ma, aké je pre mňa ťažké rozlúčiť sa s vami. Teraz zo mňa nehovoria zvyky, konvencie, dokonca ani táto telesná schránka, hovorí moja duša a oslovuje priamo tú vašu, akoby obe vyšli z hrobu a postavili sa pred tvár Božiu také, aké sú si: rovné, ako my dvaja (s. 291 – 292). Práve koncept rovnoprávnosti mužov a žien, túžba po nezávislosti a samostatnosti predznamenáva smerovanie modernej spoločnosti, a preto Jana Eyrová otvára dôležitú tému ženskej emancipácie už v 19. storočí.
K všeobecnej obľúbenosti diela sa pridružuje až realistická uveriteľnosť postáv, okrem Jany najmä mužských charakterov, Rochestra a Janinho bratranca Jána Krstiteľa. Sú modelovaní kontrastne: Rochester je plný vášní a nespútanej sily, Ján Krstiteľ je naopak asketický a zásadový človek, ktorý vidí zmysel v obete pre širšie spoločenstvo.
Ani romantický vzťah hlavných postáv nie je priamočiary, neprijíma sa so všeobecným súhlasom, ale v záverečnom katarznom akte prijatia je úprimná láska zásluhou za prežité utrpenie.
Silnými motívom románu je okrem lásky aj smrť – Jana je takmer neustále konfrontovaná s rôznymi formami smrti, či už rodičov, najbližšej priateľky Heleny Burnsovej, bratranca Johna či tety Reedovej, a to zrejme na základe empírie samotnej autorky.
Za povšimnutie stojí aj formálna stránka románového spracovania: použitý naratív ja-rozprávania bol v uvedenom období nevšedný, ale v danom kontexte dokáže skvelo zobraziť vnútorné prežívanie Jany, jej emócie a uvažovanie o svete. V závislosti od prekladu (najmä v starších vydaniach) môže jazyk pôsobiť archaicky, ale stále dokáže dostatočne zobraziť dobové reálie a vďaka živým, farbistým dialógom a dôkladným opisom situácií, prostredia aj Janinho vnútorného sveta pritiahnuť čitateľa akejkoľvek doby. Rozpor medzi citom a rozumom aj hlavnou témou aj románov ďalšej významnej a obľúbenej spisovateľky Jane Austenovej. Románmi Pýcha a predsudok a Rozum a cit poukázala na prítomné spoločenské stereotypy, no pripomína osvedčený koncept, podľa ktorého láska nemá pravidlá. Jana Eyrová predznamenáva kontúry modernej spoločnosti, upozorňuje na dobové aj univerzálne nedostatky, a predsa len – zostáva sama sebou, napriek všetkým životným okolnostiam a takto aj nachádza nielen lásku a pocit domova, ale aj cestu k sebe.
Kto iný si zaslúži takýto koniec, ak nie sirota z Lowoodu?
Použitá literatúra:
BRONTË. Charlotte. Jane Eyrová. Bratislava : SLOVART, spol. s. r. o., 2011, 2017. 518 s.
