Najstarší umelecký text sveta, Epos o Gilgamešovi, vedie čitateľov za hranice starovekej civilizácie, kde bohovia a hrdinovia tvorili homogénnu súčasť vtedajšieho sveta. Na torzách hlinených tabuliek z mesta Ninive sa rysuje prvé podobenstvo o ľudskom vývoji.

Píše sa približne 3000 pred naším letopočtom a dejiny vytvorili hrdinu  Gilgameša. Alebo sa on sám podieľa(l) na vytváraní dejín? Príbeh, ktorý pretrval tisícročia, nám napokon nie je natoľko vzdialený.

Ako prototyp prvotného, heroického eposu reprezentuje univerzálne problémy a hodnoty ľudskej existencie: kult moci, nerozlučnosť priateľstva a hľadanie trvalejšieho životného zmyslu.  Zaujímavé je predovšetkým odzrkadlenie spoločenských reálií v umeleckom texte a možné kultúrne prieniky s inými civilizačnými kruhmi.

 

Na počiatku bol Sumer

Mestský štát Sumer na hraniciach riek Eufrat a Tigris bol etablovaný ako prvá známa vyspelá civilizácia s vysoko organizovaným administratívnym, vojenským a územným aparátom a zároveň vyspelým náboženským systémom. Vhodné prírodné podmienky (prítomnosť riek, úrodná pôda, územie tzv. úrodného polmesiaca) zabezpečili tejto geografickej oblasti, zvanej aj kolíska civilizácie,  prosperitu a ekonomický rast.

Na čele spoločenskej hierarchie stál najskôr kňaz a neskôr panovník ako najvyššia entita a istá modifikácia božského princípu (analogicky napríklad v egyptskej ríši funkcia faraóna). Po prechode z chrámového na palácové hospodárstvo možno hovoriť o istej centralizácii spoločnosti, a to aj napriek neustálej boji o moc. Autorita panovníka spájala v sebe kreačný (schopnosť budovať mesto a vládnuť) a deštrukčný prvok (svojou krutosťou spôsobuje  poddaným utrpenie).

V tomto ohľade Gilgameš spĺňa všetky očakávané charakteristiky autoritatívneho vládcu: hrdina – poloboh, ktorý sa svojimi skutkami aj odvahou dokáže rovnať bohom, obdarený nadpozemskou silou, krásou a múdrosťou.  „Nikto na celej tej plochej doske, ktorá pláva na vesmírnom mori a ktorá sa nazýva Zem, nebol Gilgamešovi rovný. Poznal všetky prítomné a minulé veci na svete, nič mu nezostalo skryté, dôvtip a úsudok mal ako sedmoro mudrcov, ktorí pred dávnymi vekmi učili ľudí vedám a umeniam. Bohaté dary mu dali do vienka aj iní bohovi, žil teda plným a bujarým životom v nádhernom paláci, patrili mu všetky ženy a slúžili mu všetci muži z jeho mesta, všetkým oplýval v najhojnejšej miere. Bol totiž smrteľný.“

Vo vzťahu ku Gilgamešovi je na postave Enkidua vytvorená funkcia divého muža, stvoreného bohyňou Aruru. Po zasvätení kňažkou lásky z kultu bohyne Ištar prechádza iniciačným rituálom, zmeria si sily s Gilgamešom a napokon sa zo súperov stávajú nerozluční priatelia.

Priateľstvo dvoch rovnocenných mužov odzrkadľovalo charakter starovekej spoločnosti: vo všeobecnosti sa pokladalo za trvácnejší a dôstojnejší vzťah ako inštitúcia manželstva aj u starovekých Grékov a Rimanov.

Motív boja a motív cesty tvoria kľúčové aspekty výpravného eposu zodpovedaním univerzálnych otázok ľudstva. Boj v starovekej spoločnosti mal teda hneď niekoľko rovín: expanzívnu, konkurenčnú, prostredníctvom boja sa obsadzovali územia, inštitucionalizovala sa funkcia vladára, ktorý sa takto stal najsilnejším na zemi. Vojenské schopnosti taktiež potvrdzovali božskú autoritu panovníka. Boj sa v epose objavuje niekoľkokrát – v súboji Gilgameša a Enkidua, v premožení obludy Chuvavu, v porážke nebeského býka. Symbolicky o boji možno hovoriť aj v prípade vnútorného konfliktu Gilgameša počas askézy na púšti. Na príklade Gilgameša ako indivídua je umožnený osobnostný prerod hrdinu – prekonávaním skúšok a nástrah sa ukazuje možnosť duševného rastu. Nasvedčuje tomu aj záverečné uvedomenie si nemožnosti zmeniť osud a následné vyrovnanie sa so situáciou. Motív cesty ako reálneho putovania za dobrodružstvom či hľadaním nesmrteľnosti je prítomný aj v symbolickej rovine ako cesty k sebe samému.

Polyteistická hierarchia sumerských bohov vychádzala zo slnečného a mesačného kultu, prírodných zákonitostí (základné živly – voda, oheň, zem), ako aj prvotných spoločenských javov (vojna, múdrosť, láska). Nad ľuďmi majú absolútnu moc, sú občas krutí, ale spravodliví v súlade s antropomorfizovanou podobou.

 

Vplyv iných kultúrnych kruhov

Epos o Gilgamešovi sa stal mytologickým východiskom pre ďalšie kultúry, najmä židovskej, gréckej a rímskej oblasť. Interpretácie tohto kultúrneho prenosu sa rôznia, najpravdepodobnejšia teória hovorí o univerzálnom kultúrnom vedomí ľudstva. Podľa tohto konceptu majú ľudia v sebe ustálené všeobecné predstavy o vzniku sveta a spoločnosti, fungovaní prírodných síl, o bohoch a ľudskom prežívaní.

V židovskom (Biblia) a sumerskom (Epos o Gilgamešovi) ponímaní je potopa ľudstva ako trest za ľudské prečiny (v epose sa bližšie nešpecifikuje).  Spoločné chápanie viny a trestu, príčiny a následku, odrážali mentalitu orientálnej spoločnosti.

Akt stvorenia prvého človeka v Biblii bol do istej miery totožný so zobrazením v epose: „Bohyňa Aruru, stvoriteľka ľudí, Anovej žiadosti hneď vyhovela. Umyla si ruky, odkrojila kus hliny, dala jej podobu človeka a hodila ju na step. Tak sa na stepi narodil muž rovnako silný ako Gilgameš a bohovia mu dali meno Enkidu.“

Gilgamešov iniciačný prerod a putovanie trvalo šesť dní a sedem nocí, presne toľko, koľko trvalo kresťanskému Bohu stvoriť svet. Napokon, ľudská smrteľnosť a nemožnosť ju prekonať  je v súlade s biblickým heslom: „Človeče, prach si a na prach sa obrátiš.“

Komparácia orientálneho a antického spôsobu života si taktiež zasluhuje pozornosť.

Gilgamešove nadprirodzené schopnosti a takmer božský pôvod majú svoje pokračovanie na príkladoch gréckych hrdinov Achillea či Hérakla.  Enkidu, v pozícii pomocníka hlavného hrdinu a zároveň jeho blízkeho priateľa, je istým spôsobom totožný s Achilleovým bratrancom, Patroklom.

Príznakové postavenie ženy v epose je možným zobrazením starovekej ženy vôbec – nemá takmer   žiadne výsostné spoločenské postavenie okrem erotickej funkcie a schopnosti plodiť, miestami dostáva negatívne konotácie. Bohyňa lásky a vojny Ištar zastupuje princíp temnej ženskej sily, pôsobí ako nástroj chaosu a skazy. Dostáva sa jej odmietnutie a pohŕdanie, čo úzko súvisí s podradnejším vnímaním ženy v staroveku.

Aj gnozeologické smerovanie eposu predznamenáva zárodky antickej filozofie. Na viacerých miestach sa Gilgamešovi odporúča zamerať sa na užívanie si telesných rozkoší v zmysle budúceho carpe diem (užívaj dňa) a hedonistického životného štýlu: „Život je predsa krásny, svet je plný rozkošných vecí, a ty poznáš len chuť stepnej trávy ! Stráž si svoje blaho, naplň si žalúdok, poriadne sa napi, vo dne v noci sa veseľ ! Každý deň oslavuj sviatok, hoduj a bav sa od rána do večera, tancuj a spievaj, oddaj sa radovánkam ! Tak si počínajú ľudia, taký život je určený ľudstvu!“

Po smrti druha Enkidua Gilgameš zažíva existenciálnu úzkosť, vedie asketický život plný odriekania, samoty a úsilia získať duševný pokoj, presne ako hlása antická stoická filozofia (dosiahnutie ataraxie).

Vďaka Gilgamešovi sa vytvoril koncept výpravného epického diela s cieľom opísať hrdinské skutky poloboha. Na základe náboženských opisov a deklarovania polyteistickej viery je formou náboženského traktátu; na základe zaznamenávania spoločenských javov je  prototypom rozsiahlej sociologickej štúdie.

Z formálneho hľadiska vo svojej veršovanej podobe spĺňa formu básnickej skladby (3600 – 3800 veršov) s pútavou umeleckou obraznosťou. Pátos, vznešenosť a oslavnosť sú atribúty, ktorými hrdinský epos právom oplýva: „Pohliadni, priateľu, na veľké mesto Uruk na brehoch svätého Eufratu! Prejdi sa po jeho širokých triedach a námestiach, prehliadni si jeho výstavné chrámy! Zastav sa pred Eannou, svätyňou bohyne Ištary a dotkni sa jej prahu! To všetko z dávnych pochádza dôb a nič podobného nevytvoril žiaden kráľ ani človek.“

 

Mytologické predstavy ľudstva nesú v sebe dôležitý základ ľudskej múdrosti, ktorej počiatky už nevieme jasne vypátrať, ale neustále nám pripomínajú nadčasovú hodnotu.  Sprostredkúvajú pravdu o ľudskej pominuteľnosti a nesmrteľnosti ducha, pretože: „nemôže nájsť večný život človek, môže si však zachovať večné meno. Svojím dielom si sa stal nesmrteľným, hrdina Gilgameš!“

 

Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.