Vladislav Suvák: Ars vivendi

Zakaždým, keď čítam knihu od slovenského filozofa Vladislava Suváka, kladiem si v duchu naivnú otázku: „Kde sa tu taký urodil?“ Na brehu rieky Torysa, popri lipách a brezách zrazu olivovník. Suvák uvažuje i píše akosi neslovensky; ani nezaťahuje, ako sa patrí na východniara, a čo ma udivuje najväčšmi, nevytŕča.

Najnovšiu zbierku esejí s pokojom svetoobčana nazve Ars vivendi alebo Umenie žiť medzi Sokratom a Foucaultom.  Kto okrem filozofov vie, čo môže očakávať? Autor  však práve im nakladá, že zabudli na svoje poslanie. Nie je to však nakladačka v štýle „kto za pravdu horí“. Suvák rebeluje, ale s jemnocitom. Namiesto inventáru zbraní rozvášneného kritika užíva subtílnu iróniu, ktorú si možno pri povrchnom čítaní poľahky spliesť s akýmsi cudným výkladom. Filozofom je vraj každý, kto sa snaží žiť dobre svoj život. Vžité predstavy filozofov o sebe samých rúca slušne vracajúc sa ku koreňom antickej predstavy o pravej múdrosti. Ironizuje tým aj postoj ostatných roduverných, ktorí si myslia, že filozofia je čosi cudzokrajné, čudné. Pre zopár vyvolených rojčivých mudrlantov či uctievačov posvätných, nezrozumiteľných textov. Čo si budeme nahovárať – aj takí medzi nami žijú. Im Suvák nepriamo odkazuje: „Nie, pravá filozofia nikdy nemôže byť vyslovená či napísaná, iba žitá, každodenná.“ Znie to hodnoverne od človeka, ktorý väčšinu svojho života trávi písaním komentárov k textom antických mysliteľov. Napriek tomu tvrdí, že hodnotnejšie ako to, čo sa odohráva na stránkach jeho knihy, je to, čo sa deje v tvojom živote. Iba ten sa môže stať ďalšou, nenapísanou kapitolou Ars Vivendi.

Filozofom je každý, kto sa snaží žiť uvedomelo. Starosť o seba je kľúčová. Lenže Slovák lepšie pozná suseda, ako by mal žiť a čo robiť. V ostatných rokoch pobýva aj v globálnej internetovej dedine, ktorá mu ukazuje, ako sa má sused napriek tomu lepšie.  Listujem v Ars Vivendi a premýšľam, prečo Suvák ako na potvoru ponúka životy filozofov, ktoré by nikto žiť nechcel. Pred očami vyvstávajú obrazy, ktoré nevzbudzujú závisť. Diogenes žobre, Sokrates si upíja z čaše bolehlavu (vraj z toho hrozne bolí hlava), Nietzsche sa podpisuje Napoleon, Montaigne trávi dôchodok v dobrovoľnej izolácii… Mohli by sme pokračovať, no nenašli by sme život hodný „zdieľania“. Žeby bola cieľom kritika našej jednotvárnej predstavy o ľudskom šťastí? Mýlime si sebapoznanie so sebarealizáciou? Pravdu o sebe s osobným úspechom? Suvákovi akoby chýbali ambície. A hoci má vysoké požiadavky na život, vôbec sa netvári, že vie, ako na to. Robí tak v protiklade k autorom (jazykom súčasnej slovenčiny „infleuncerom“), ktorí presne vedia ako zlepšiť váš životný štýl, stravovacie návyky, vychovať vaše deti a predovšetkým ako myslieť a rámcujú to počtom dní alebo bodov, ktoré musíte absolvovať, a potom už ste za vodou. Namiesto rád na mieru Suvák ponúka pluralitný model spôsobov života a premýšľania o ňom. Z nich tvorí tvár svojej filozofie, ktorá je na prvý pohľad zadumaná. No ak sa pozriete lepšie, všimnete si na nej úsmev huncúta. Možno je to predsa našinec.

Publikované: 02/07/2020