Ivan Krasko: Nox et solitudo
Osobnosť básnika Ivana Kraska je neodmysliteľne spätá s etablovaním slovenskej literárnej moderny. Literatúra európskej moderny sa koncipovala na konci dlhého 19. storočia a priamo súvisela s pocitom intelektuálnej a existenčnej krízy. Racionalita a pragmatickosť západnej kultúry neprinášajú (uspokojivú) odpoveď na základné ontologické či metafyzické otázky a rezignovaný subjekt hľadá nové spôsoby (seba)vyjadrenia.
V širšom globálnom ponímaní bola moderna rozsiahlym kultúrnym, spoločenským a umeleckým fenoménom, no v domácich slovenských podmienkach možno hovoriť o čiastkovom uplatnení umeleckých smerov symbolistickej, parnasistickej či impresionistickej poetiky, výnimočne dekadencie.
Kraskova poetika sa nedá oddeliť od vtedajšej historicko-spoločenskej paradigmy, ale modelovanie svojbytného lyrického subjektu pokladáme za invenčné básnické gesto. Svedčí o tom aj etablovanie pojmu Kraskova škola, ktorá síce nebola programovým hnutím básnikov slovenskej moderny, iba zastupovala niekoľko autorov, ktorí využívali v tvorbe modernistické prvky (Janko Jesenský v poézii, František Votruba, Vladimír Roy, Ivan Gall). Kraskovo básnické smerovanie bolo svojbytné, individualistickým chápaním sveta sa vymedzil voči realistickému smeru, ktorý v slovenskej literatúre na sklonku 19. storočia presadzoval skôr spoločenský či národný aspekt a často zostával v konzervatívnych, tradičných líniách.
Hlavným motívom Kraskovej poetiky je existenciálny pocit samoty, ako evokuje v názve prvej básnickej zbierky Nox et solitudo (Noc a samota, 1909). Pocit osamotenia bol nepochybne spôsobený viacerými faktormi: jeho osobnostným rozpoložením, intelektuálnym ovzduším krúžku Detvan, ako aj pobytom na samote v Klobukoch, kde pracoval ako chemický inžinier. Hraničná forma samoty u Kraska naznačuje nielen vysokú mieru individualizácie subjektu, ale aj dobrovoľné vyčlenenie sa voči okolitému svetu. Ústredná báseň Solitudo s výraznými žalmickými tendenciami obracia pozornosť na Boha ponížených a biednych – subjekt je v porovnaní s božskou prítomnosťou nepatrný a prežíva ťaživý pocit úbohosti z vlastnej existencie.
O čosi radostnejšie pocity prináša v poradí druhá básnická zbierka Verše napísaná pod vplyvom pozitívnejších životných okolností.
Kraskovo uchopenie časopriestoru je príznakové – priestorovo zaznamenáva vertikálu, kým časovo sa zameriava na striedanie dňa a noci (viď verše zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli v básni s rovnomenným názvom Zmráka sa) alebo samotnú noc v rozličných modifikáciách. Súmrak, šero, noc sú momenty spojené s prevažne negatívnymi pocitmi bezútešnosti, zúfalstva, smútku či pesimizmu, v týchto chvíľach subjekt prehodnocuje svoj postoj k neuspokojivej realite.
Ukážkou symbolistickej poetiky je známa báseň Topole zastupujúca vnútorné prežívanie lyrického subjektu. Antropomorfizácia topoľov ako prírodného znaku odkazuje na zvnútornenie subjektu, ktorého svet je obnažený, podobne ako topole – bez lístia, ošarpané, nahé. Označenie topoľa bez žitia dokazuje rezignáciu životného zmyslu či pocitu nenaplnenia spôsobenú aj pocitmi prázdnoty a opustenia (obrazné pomenovania šíre pole, prázdno dole).
V kontraste s uvedenými prívlastkami sú topole aj hrdé, vysočizné, čím subjekt naznačuje vlastnú nezdolnosť a schopnosť čeliť prekážkam (hoci často je prekážkou samému sebe i on sám). Záverečné vyústenie obrazu, v ktorom subjekt mizne – ako havran ošarpaný do noci … – znamená prijatie životnej skutočnosti, nech sa javí akokoľvek bezútešná. Krasko v básni demonštruje princíp prírodno-psychického paralelizmu, v ktorom postupuje od zobrazenia prírodných javov k ľudskej doméne a prírodné prvky sú v symbióze s prežívaním subjektu.
Častý motív blúdenia, tuláctva signalizuje vnútorný nepokoj a nemožnosť zaradenia sa do bežného života a plne korešponduje s pocitom osamotenia a skepsy.
Kraskov lyrický subjekt je nositeľom modernistických tendencií – zobrazuje vnútorné prežívanie indivídua čeliaceho hlbokej intelektuálnej, emocionálnej, ako aj duchovnej kríze.
Dominantné pocity smútku a melanchólie lyrického subjektu sa dostávajú do roviny pasivity a rezignácie na akékoľvek životné zmeny. Podobne láska Kraskovou optikou býva málokedy harmonizujúca, o to viac býva bolestná, platonická, nenaplnená, rozorvaná, sklamaná či neuspokojivá. Môžeme to vidieť napríklad na básni Plachý akord rámcovanú veršami zabudli ruky na mňa, keď svitol biely deň či už v spomínanej básni Už je pozde. Konkrétne životné sklamanie pramení z dezilúzie z lásky, ktorá je napriek intenzite prežívania predsa len dočasná a prchavá – a tak aj programovo spĺňa všeobecnú modernistickú predstavu o partnerstve. Odvrátenú formu ľúbostného citu ukazuje nielen v básňach, ale aj v prozaickej tvorbe, napr. v poviedke Svadba : Stretol som raz svadobný sprievod. Rozosmutnil ma. Lyrický subjekt sa v intímnej rovine dostáva do rozporu medzi emociálnym a racionálnym a napriek túžbe po harmonickom naplnení sa subjekt dištancuje od osobnejších vzťahov, zostáva pasívny, rezignuje. Frekventovaným obrazom zo zvieracej sféry je havran – je zástupcom čiernej farebnej symboliky (pochmúrnosť, zánik) a prepája nadpozemský a pozemský svet.
U Kraska možno nájsť viaceré spirituálne prvky, či už žalmického alebo religiózneho charakteru, prípadne sú spojené aj so sociálnym aspektom (próza Almužna). Vychádzajúc z kresťanského náboženského modelu ukazuje subjekt odovzdaný Božej vôli, volí si pri tom prosebný tón, až na báseň Jehovah, v ktorej sa nečakane aktivizuje a bojuje proti vlastnému plemä, ktoré pobáda k aktívnejšiemu (národnému) životu.
Báseň Vesper Dominicae (Nedeľný večer) je vyjadrením vrúcneho citu k matke. Báseň je situovaná do vertikálno-horizontálnej roviny s kontrastom čiernej a bielej, čomu farebne zodpovedá aj časový aspekt v závere (súmrak) : Tam niekde v diaľke/v čiernych horách/dedinka biela/túli sa k zemi/pokojná a tichá. Z veršov sála odovzdanosť a pokoj , čo je aj dosiahnuté prítomnosťou religióznych prvkov (obradnosť – spevník Tranoscius) a zmieraním sa s Bohom: A pokoj sadne/pomaly, tíško/na sivú hlavu/matičky mojej – -.
Autoštylizovaný lyrický subjekt sa v básni Ja dostáva do celkom inej podoby lyriky – odhaľuje sa nám nesmierna túžba po vedení. Z rozsiahleho spektra možností vedeckých či náboženských zdrojov (miešajú sa vplyvy kresťanstva, hinduizmu, budhizmu) je subjekt stále viac zmätený, až sa dostaví pocit intelektuálnej skepsy, krízy, čo vyústi do pocitu nemožnosti akéhokoľvek poznania :
Ale nie, iba chaos všetkého toho,
dusná neurčitosť,
šíra rozptýlená šedá hmla ..
(A to som JA, i TY)
pokrytče.
Kľúčový pocit nenaplnenia je opäť kraskovskou doménou, iba sa presúva z intímnej. ľúbostnej do racionálnej roviny. Častým motívom je paséizmus – návraty do minulosti, v ktorých subjekt konštatuje nenaplnenosť životných možností – najsilnejšie vystupuje v básni Už je pozde, v ktorej lyrický subjekt zaznamenáva polohy ľútosti nad ukončením ľúbostného vzťahu.
V súlade s impresionistickým ladením poetiky nachádzame množstvo farebných motívov, pôsobení na zmysly a dojmy a sprostredkovanie zážitkovosti, napríklad verše jak rudý, oblooký koráb slnko plálo v krvavých vodách/v ktorých potápať sa zdalo/tam na západe, práve nad poľanou. (Balada).
Krasko je sugestívny aj v básňach so sociálnym podložím (Otroci, Otcova roľa) – sloboda širšieho (národného) spoločenstva je podnetom k hlbšej zmene doposiaľ pasívneho subjektu. Ten sa na sociálnom podloží štylizuje do podoby cudzinca, čím zdôrazňuje kontrast medzi osobným a cudzím, a zároveň sa predostrie motív obrany pred neslobodou, vnútorným otroctvom. V sociálne ladených básňach zaznie oprávnené rozhorčenie nad nespravodlivosti, ale aj moralistický tón.
V lexikálnej rovine sú u Kraska prítomné biblizmy, slová prevzaté z latinčiny či gréčtiny, archaizmy či zastarávajúce slová, bohemizmy, pričom plnia ornamentálnu funkciu (podieľajú sa na výstavbe atmosféry) a odkazujú na konkrétne kultúrne reálie. Vyváženosť medzi originálnou obraznosťou a zložitou (často významovo nejednoznačnou) symbolikou a konkrétne uchopiteľnými obrazmi a kultúrnymi odkazmi je Kraskovým funkčným špecifikom.
Kraskovo lyrické gesto bolo vždy úprimné a vychádzajúce z jeho životného prežívania, ako dokazujú jeho verše adresované Kritikovi: nehromadím hluché slová/nech kto jak chce o nich húta/na každom je krv prischnutá/srdca môjho krv prischnutá!
Po formálnej stránke sa často približuje k parnastickému modelu poézie – nasvedčuje tomu prítomnosť aliterácií, vysoká eufonickosť básní a dôsledná práca s rytmom (využíva predovšetkým daktylsko-trochejský verš).
Z literárnovedného hľadiska bolo Kraskovej tvorbe venovaná (oprávnene) značná pozornosť, poetologicky a interpretačne uchopená básnikom a literárnym vedcom Jánom Zamborom (monografia Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách, 2016), svoje zastúpenie má aj v prehľadových syntézach slovenskej literatúry (Ladislav Čúzy a kol. Panoráma slovenskej literatúry, 2005, Michal Gáfrik, Poézia slovenskej moderny, 1965, Na pomedzí moderny, 2001), v početných antológiách, zborníkoch a príspevkoch.
Literárnovedný výskum Kraskovej poetiky nie je zavŕšený a možno k jeho dielu pristupovať aj naďalej aktualizačne a objavne. Je zaujímavé sledovať, ako sa napĺňa a prehodnocuje axiologický rozmer jeho diela v priebehu niekoľkých desiatok rokov a zaraďuje sa do istého vývinového kontinua.
O Kraskovi by sme v modernistických intenciách mohli usúdiť, že ide o lyrika zvýšenej senzibility, ktorého dominujúcim životným pocitom je melanchólia, vnútorná nespokojnosť a rezignácia, ale jeho poézia – nesmierne príťažlivá, úderná a jemná zároveň – je predovšetkým hľadaním odpovede na základnú ontologickú otázku: Kto si, človek? Kam prichádzaš?
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
