Špinavé ulice zasypáva čistý sneh, všade panuje zhon, hluk a presila najrôznejších zvukov. Je posledný deň kalendárneho roka, blíži sa polnoc, s dostatočnou kadenciou sa bilancujú uplynulé dni, chystajú sa oslavy, pretože ďalší rok musí byť predsa oveľa lepší ako ten predošlý – nič to, že po pár dňoch na toto zbožné prianie a dobre mienené predsavzatia zabudneme. V tme navzdory všadeprítomnej zábave počuť usedavý vzlyk. Drobné dievčatko v otrhaných šatách, chudobné a premrznuté, drží v trasúcich sa rukách zápalky. Nikto z okoloidúcich si ich nechce kúpiť, hoci vieme, že bez ohňa sa v treskúcej zime prežiť nedá. Nedá sa ani priložiť k ohňu a zohriať, jediný zdroj tepla a obživy, no žiadna perspektíva, ako by sa dali uplatniť. Typicky andersenovský motív Dievčatka so zápalkami (v dánskom origináli Den Lille Pige med Svovlstikkerne, prvé vydanie v roku 1845) je už dnes tak zaužívaný a frekventovaný, že sa ťažko hľadajú nové možnosti interpretácie. Postava osamotenej siroty, ktorá sa v silvestrovský podvečer uchýli do nočnej zimy a márne hľadá kúsok tepla a jedla, v čitateľoch po celom svete evokuje zdieľanú blízkosť. Rozprávky Hansa Christiana Andersena sa melancholickou, snovou náladou vzďaľujú od našej predstavy idylického, šťastného konca, no práve morálnym, postojovým stanoviskom a záverečným katarzným momentom sú predobrazom moderných príbehov, ktoré majú v sebe skrytú nadčasovosť. Vychádza to zrejme zo životného údelu spisovateľa, ktorý prežil nešťastné detstvo v nehostinných a neuspokojivých životných podmienkach a v dospelosti zažíval často odmietnutie – od rodiny, mecenášov, vyvolených žien, okolia a sám sa dobrovoľne izoloval od sveta. Použité autobiografické prvky prezrádzajú pocit vykorenenia, osamotenia a nepatričnosti, ktorý ho celý život sprevádzal nielen vo vzťahových a životných otázkach, no predovšetkým v tvorbe. Svet najprv jeho iné, nekonvenčné myslenie neprijal: počas života bola veľká časť jeho rukopisov okrem rozprávok neocenená. V 19. storočí boli rozprávky pokladané za hybridný žáner, spĺňajúci zvyčajne pragmatický účel, nie štandardy umeleckej literatúry: aplikované ľudové prvky slúžili zvyčajne k upevneniu národnej identity. Cyklus Andersenových najznámejších 156 rozprávok predstavuje nielen individuálne príbehy, ale aj výraz kolektívnej identity a morálny kompas v neistom svete.
Andersenova práca s kontrastmi je od začiatku príbehu citeľná: prostredie, z ktorého dievčatko pochádza (sirota, zlé sociálne podmienky – hlad, chudoba, bezmocnosť a bezvýchodiskovosť situácie) sa mieša s idylickou náladou uplynulých Vianoc, eufóriou z očakávania novoročných zmien. Zimné obdobie je síce pre moderného človeka symbolom odpočinku a načerpania nových síl, no kedysi zastupoval skôr zánik a smrť vo fyzickom aj metaforickom zmysle. Motív zápaliek je v texte viacvýznamovo uplatnený: zápalky ako symbol tepla a svetla sú pre dievčatko polovičatým riešením: dá sa nimi zapáliť oheň a zohriať alebo pripraviť jedlo, ale ak sa nepridá ďalší zdroj, plameň rýchlo vyhasne: „Sedelo tak teda ďalej a v ruke zvieralo škatuľku zápaliek, až jej prebehla hlavou myšlienka, že by bolo dobré si jednu zapáliť a aspoň na chvíľu si ohriať zmrznuté prsty“ (dostupné na Zlatom fonde SME).
Dievčatko sa chce aspoň iluzórne zohriať, tak zapáli prvú zápalku a stane sa zázrak: objaví sa teplá pec a dievčatko zaplaví príjemný pocit tepla. No zápalka dohorí, tak zapáli ďalšiu – objaví sa bohato prestretý stôl, neskôr vianočný stromček ako symboly naplnenia základných potrieb a potreby bezpečia. Dievčatku sa zápalky jedna po druhej míňajú, až sa napokon dostane k poslednej, ktorá jej zjaví blízku babičku a predikuje jeho blízky odchod:
„Uvidelo krásne ozdobený vianočný stromček. Snažilo sa dotknúť žiariacej hviezdy na vrchole stromu, no tá zmizla s plameňom zápalky. Zapálilo zápalku, ktorej iskra vyskočila vysoko do neba. V tej chvíli uvidelo padať hviezdu. ,Niekto zomrel.̒ pomyslelo si dievčatko, ktoré si spomenulo na slová svojej babičky, že keď padá hviezda, odchádza jedna ľudská duša do neba.“Rozprávkový príbeh takto nadobúda spirituálny rozmer a naplnenie katarzného momentu – smrť ako ukončenie neúnosného utrpenia, a prísľub akéhosi vykúpenia a večného života z kresťanského hľadiska, príznaky, ktoré u autora na rôznych miestach nachádzame. Farebný princíp v rozprávke sa ukazuje aj na použití bielej (sneh) a červenej (dievčatkine hrdzavé vlasy) farby: kontrastuje sa smrť a túžba po živote, láske a naplnení. Práve posledný deň v roku slúži na znázornenie prelomu starého a nového, prekročenia a narušenia zaužívaných cyklov a vzorcov v prospech nových, funkčnejších. Zo psychoanalytického hľadiska podľa autorky svetoznámeho bestselleru Ženy, ktoré behali s vlkmi (C. Pinkola Estés) sú zápalky zároveň symbolom nevyužitého potenciálu: bez správneho zdroja sú len nástrojom na krátkodobé uspokojenie a podliehaniu ilúzií o sebe a druhých, sebaklamu. Chlad v tomto príbehu zastupuje nedostatok sebalásky a odpojenie sa od vnútorného zdroja, ktorý nám ju pomáha obnoviť. Riešením je nachádzanie možností uplatnenia tvorivej energie, kde pomyselný oheň slúži k posilneniu vlastného sebavedomia a uskutočňovaniu životných cieľov. Prechod do postmortálneho sveta je iniciovaný s víziou objavenia hlbšej sily.
Rozprávky Oscara Wildea patria k marginálnej časti jeho tvorby, preslávil sa najmä fenomenálnym moderným románom Portrétom Doriana Graya, v ktorom zachytil hodnotový rámec obdobia dekadencie. Najznámejšia rozprávka z cyklu Šťastný princ a iné rozprávky s rovnomenným názvom je príbehom kontrastov: pozlátená, drahokamami vyzdobená socha ako pocta zosnulému princovi zosobňuje matériu a komfortný, idealizovaný život. Prívlastok šťastný je v skutočnosti len iluzórny a ironický, princ netušil o problémoch obyvateľov mesta, v ktorom žije a až po smrti dokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom. Izolácia od bežného sveta má chrániť jeho pohodlie, no zakrýva žalostnú sociálnu situáciu v meste. V rozprávke sa uplatňuje kontrast krajný egoizmus vs. empatia a obeta blízkym: lastovička vstupuje do deja ako symbol záchrany a hýbateľ pozitívnych zmien a Šťastný princ vďaka hmotnej stránke dokáže posmrtne pomáhať biednym a chudobným. Motív srdca, toho, čo jediné zostalo zo sochy zbavenej drahých kameňov, nesie v sebe vzácne posolstvo: skutočné bohatstvo tkvie v pomoci ostatným okolo nás a to, čo je pravé, nemožno zničiť. Aj v tomto prípade sa záver uskutočňuje katarzne, hoci nie typicky šťastným spôsobom: „Jednoho dne pak řekl Bůh andělovi: ,Přines mi dvě nejdražší věci z města.̒ Anděl mu přinesl olověné srdce a mrtvé ptáče. ,Dobře jsi zvolil,̒ řekl Bůh, ,neboť toto ptáče bude zpívat navěky a v mém zlatém městě mi Šťastný princ bude vzdávat chválu.̒„
Andersen i Wilde vo svojej tvorbe spracúvali fiktívnym, rozprávkovým spôsobom reálny svet okolo seba, ale podieľali sa aj na dokumentovaní sociálnych javov 19. storočia, ktoré okrem veľkého nárastu technologických vymožeností charakterizovala bieda, hlad, chudoba, obrovské kontrasty medzi spoločenskými triedami a s tým spojené posilnenie stereotypov a nemožnosť naplnenia často základných ľudských potrieb. Oscar Wilde na rozdiel od Andersena si väčšiu časť života držal pozíciu aristokrata a estéta, no kvôli inému životnému štýlu a homosexuálnej orientácii sa ocitol na spoločenskej periférii. Oboch autorov spája silné pochopenie pre tých, ktorí sa ocitli na periférii: biednych, zatracovaných, osamelých a nemilovaných a poznanie, že k pravde sa dostávame aj prostredníctvom zmysluplného utrpenia. Posolstvo rozprávok je v skutočnosti jednoduché: v zmysle obety pre širšie spoločenstvo je potrebné šíriť lásku, odpustenie bez ohľadu na sociálny status a nezávisle od náboženského presvedčenia.
Na počiatku týchto príbehov je ticho: mrazivé ako treskúca zima, neúprosné ako chvejúce sa dlane, naliehavé ako detský plač. Z druhej strany prichádza nenásilné ticho, plné súcitu a spolupatričnosti, ktoré vypovedá viac ako všetky slová. To, ktoré nás môže všetkých zachrániť.
Literatúra:
Hans Christian Andersen: Pohádky a poviedky I (Dievčatko so zápalkami) – elektronická knižnica | Zlatý fond SME (13.11.2025)
WILDE, Oscar. Šťastný princ a jiné pohádky. SLOVART, 1988.
Autorka ilustrácie: Zuzana Fejerčáková
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). Pripravuje na vydanie básnickú zbierku Vdychovanie škorice, ktorá by mala vyjsť vo vydavateľstve OZ FACE v roku 2025. V súčasnosti píše aj básnickú zbierku Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
