Svietiace mestá, oázy života. Ste trochu nahusto, jedno na druhom ako mušince na starom vitrážovom okne. Roztrúsené pahreby. Moskva, Varšava, Štokholm, Paríž, Londýn… Všetky vyzeráte takto zhora rovnako. Európa, husto pokropená a zúrodnená krvou. Vyrastená z pálenia živých tiel a cudzoložstva, vyvrásnená z miliónov myšlienok, stovky Ježišov už kráčali po tebe, po tvojom chrbte, zatiaľ čo v tvojom žalúdku spočívali milióny Jonášov, dno tvojich Červených morí už prebrázdili tisícky Mojžišov, už neskrývaš žiadne tajomstvá. Škoda. Všetko pomenúvajú bedekre. Každý tvoj milimeter. Áno, všetko musí mať svoje presné meno.
Dosť bolo poézie…!
Pod nami je iba pár oblakov, ktoré to všetko zakaždým na chvíľu zakryjú. Pozerám dolu a hlavou mi bežia myšlienky.
V lietadle má človek sklony častejšie myslieť na smrť. Alebo na nesmrteľnosť. Pre niektorých je to to isté, pre mňa nie. Je tu na to akosi viac času. A viac možností. Pravidelné dýchanie muža na vedľajšom sedadle ma upokojuje – akoby už nič okrem toho neexistovalo. Len ja, so svojimi päťdesiatimi rokmi, s ešte stále hustými čiernymi vlasmi, s hnedými očami, opálený… Muž v najlepších rokoch, celkom k svetu… S prednáškovým turné o respiračných chorobách, ktoré financuje farmaceutická firma. Len ja, bez akéhokoľvek veku, na ceste nikam. Na cestovaní je najhorší práve ten čas, ktorý – či chcete alebo nie – musíte vyplniť premýšľaním.
Ktovie, či sa do podvozku skryli nejakí utečenci – čítal som o tom v ktorýchsi novinách – uchýlili sa tam ešte na letisku. Samozrejme, zmrzli vo výške až na kosť. Pri pristávaní, keď lietadlo vysunulo kolesá, vypadli. Skončili v nejakej predmestskej záhradke. Stará pani, ktorá sa ráno zobudila, najprv nevedela čo to je. Jej odvážny pes sa vydesene skrýval pod posteľou a nemohla ho dostať von. Utečenci sa rozbili ako sklo, rozpadli sa na tisíc buniek a kusy tkanív. Tak predsa len sa dostali až do Paríža…
V lietadle nemôžem poriadne spať. Zakaždým na pár minút zadriemem, a potom sa strhnem. Chvíľu pozerám, kým si uvedomím, kde vlastne som a znova. Stále dokola…
Ale zatvárajú sa mi oči. Sladký med dlhých nočných hodín.
Vidím ťa, Johanka z Arku, skrývaš sa za sedadlá, myslíš si, že neviem kde si… Si nahá, preboha, tu ťa môže niekto zbadať, aj keď sa zdá, že všetci už spia. Aj henten – mohol by to byť terorista, o pár hodín unesie lietadlo, alebo už o malú chvíľku. Nespí, len číta nejaké noviny. Nespí. Panebože, prestaň! Pamätáš vtedy na ten slnečný byt? Panna… Orleánska. Nemôžeš mi teraz sedieť na kolenách! Tvoj tmavý trojuholník sa roztvára ako kvet. Voniaš po santale, náhode a ešte po niečom inom. Samozrejme – náhoda predsa nevonia. Teraz, s tým tvojím nahým útlym telom vyzeráš ako malé dievčatko. S chrapľavým hlasom. Ale, ale. Si zúrivá! Keby si aspoň nebola taká hlúpa, Johanka z Arku, sestrička v nočnej službe, nahá na stole na mojom oddelení, priniesol som ti zbierku Prévertových básní, myslel som, že si ich aspoň prečítaš… Ozaj, ani neviem, či vieš čítať – tvoja menovkyňa nevedela. Ani sa ma nedotkni, je to tu nebezpečné! A neposielaj mi esemesky, vieš, že si ich môže prečítať moja žena!
Otvorím oči. Mesiac teraz vyzerá ako minca. Chvíľu na ňom mizne slabulinký nápis Deutsche Bank, potom sa tam zas vynára kráľovná – z profilu. Na okamih vonia ako biela ľalia, ten vlhký kov, ako tieň sa mihne Pallas Athéna a rôzni, poväčšinou mŕtvi alebo aspoň nesmrteľní hrdinovia, dvojhlavá siamská orlica, neskôr operáciou úspešne oddelená, luisdor s podobizňou Ľudovíta XVI., podľa ktorej ho spoznal na úteku v roku 1791 pri Varennes vedúci poštovej stanice, zlatý maják, Pro Deo et Patria 1914 –1918, dvadsať frankov, čo za ktorýsi obraz dostal Van Gogh… Spánková deprivácia.
Niekde pod nami by mala byť katedrála v Remeši, na jej veži drichmú staré vrany, vo vnútri sa skrýva labyrint. Pripomína život. Pripomína život? Vážne som to povedal? Som vonku a chcem sa dostať dnu alebo som vnútri a neviem trafiť von? Ktovie… Má znázorňovať kľukatú cestu k spaseniu.
Spomínam si na zbierku fotografií z prvej svetovej vojny, mali ju v ktoromsi antikvariáte. Obrázky katedrály pred bombardovaním a po bombardovaní. Kamenný Dobrý bôžik prišiel o nos, zrejme ho pchal, kam nemal. Hlava svätého Nicaisa sa zvedavo obrátila smerom do mesta a Usmiaty anjel ju celkom stratil, to sa niekedy stáva.
Anna Boleynová, dal by som ťa popraviť, keby som mohol. Sedíš teraz určite v kuchyni a piješ čaj s pohľadom upretým do vlhkej záhrady, kde slnečnice v poslednom ťažení dožívajú svoj prízračný život. Pozriem von oknom a vidím ich tiež. Na chvíľu si tu, v hodvábnom župane. Sedíš na mieste tej tučnej ženy, čo chrápe. Tu, v lietadle. Mám tú moc, Anna Boleynová, preniesť ťa sem. Alebo je to tvoja moc? Sedíš si tu s bielou pleťovou maskou a uhorkami na tvári. Kto ti uverí, že si to naozaj ty? Len ja to viem. Myslíš na to dieťa? Na to neexistujúce dieťa, skrývajúce sa v ničote, v čistých sklenených skúmavkách, roztrúsené po všetkých laboratóriách sveta s tvojimi vajíčkami a mojimi spermiami? Asi nám nepatrí, keď ho už tak dlho čakáme? Vstaneš od televízora – Idem pozrieť, či už prišiel náš syn. Vo dverách sa zarazíš – A kde je naša dcéra? Nenájdeme ich. Dobre sa skryli. Až príliš dobre, Anna Boleynová. Žiješ dlhšie, ako ti bolo kedy súdené. Už dávno som ťa mal popraviť. Ale nikdy som nenašiel odvahu. Si oficiálnou, prísne žiarivou stránkou môjho života. Pani doktorka… Slušne vyzerajúca na svoj vek… Dobre oblečená…
Ešte ti neodtnem hlavu. Bolo by to nanajvýš nevhodné. Odpočívaj v pokoji!
Japonci sa zobudili, utierajú si čelá parfumovanými obrúskami a rozprávajú sa vo svojej nezrozumiteľnej reči v tme. Potichu, po troškách si odnášajú tento kontinent na svojich topánkach, doma ho tajne zoškrabú – prach, hlinu, piesok – a zasa sa vrátia. Vypozerajú obrazy, pohľadmi ohlodajú sochy, a potom si doma znova všetko postavia. Určite to tak je.
Raz ku mne jeden pristúpil a spýtal sa, či mu môžem spraviť fotku. Prikývol som. Kázal mi vystrieť ruku. Nechápavo som to urobil a on mi na ňu zavesil dvadsať fotoaparátov a postavil sa do stredu skupinky pózujúcej pred nejakou vežou. Takto to teda robia. Všetci rovnakí a nerozoznateľní.
Neďaleko ma vtedy – nervózne, tak ako vždy – čakala Marie-Therése.
Marie-Therése. Mária Terézia. Mária či Terézia? Je to aj tak jedno. Tvoja hodvábna štrbinka sa vznáša niekde nado mnou. Máš bielu pokožku, je jej veľa, dalo by sa po nej písať, ale radšej celý ten čas v tvojom byte robíme niečo celkom iné. Blúdim ti ústami po nekonečnom vlhkom chrbte. Asi hľadám niečo, čo som stratil alebo strácam čosi, čo som našiel? Večné otázky. Smeješ sa hlbokým smiechom. Poď ku mne. Nikto nás tu nevidí, všetci už spia! Tak poď už. Nevydržím to! Neboj sa, pokiaľ som videl, tvoj muž tu nie je! Poď… Poď…!
„Je vám chladno?“
„Čo prosím…?“
„No… či je vám chladno?“
„Chladno?“
„Mhm.“
„Nie… Asi nie. Určite nie.“
„Mne trochu je. Ale to nič. Asi sa mi to len zdalo…“
Myslíš, že nás ten človek mohol vidieť? Ešte chvíľu počkajme. Kým znova zaspí.
Niekedy rozmýšľam, že by som sa chcel vrátiť naspäť v čase. Cítim sa špinavý a použitý, najmä takto hlboko v noci. Kdesi nad Európou. Predtým, ako zomrel ten starý muž – kto to bol, neviem, v tomto sne nemajú miesto žiadne mená, mohol to byť môj otec, starý otec, strýko, brat alebo ktosi celkom neznámy – jeho tvár sa zmenila na pohúžvaný papier, mal ju plnú chrást a modrín ako každú chvíľu spadol, lebo nevedel udržať rovnováhu. Nepil už, to nie, no nič sa nedalo vrátiť späť. Chýbala mu tam – nevinnosť, hoci určite vinný nebol. Aspoň v právnickom zmysle nie. Stovky drobných vecí sa mu vytratili z hlavy, maličkých, ale nadmieru dôležitých detailov. A zostala iba opotrebovaná schránka, podobná vraku starého auta. A potom bola tá nešťastná „after párty“ (povedané rečou môjho synovca…), pohreb, kar a vykrikujúca Európa. Nič v živote nedáva celkom zmysel. To už som sa stihol naučiť.
Európa. Krásna Európa. Býk ťa uniesol len pre mňa. Potkol sa o Gibraltár – predtým, kedysi dávno, tam ležal koniec sveta – prekopol úžinu a vylial oceán ako misku na vodu, z ktorej chlípe mačka, takmer vypil Bodamské jazero, uháňal cez trávnaté roviny a v behu hltal hviezdy. Hannibal práve prekračoval Alpy na slonoch – pod nohy sa mu ustavične plietli lyžiari v lesklých kombinézach a skialpinisti. Môj býk mal trošku problém s vysokými horami, je tam totiž riedky vzduch, na chvíľu si dokonca odpadla. Prebrala si sa až u nás na oddelení, s podozrením na zápal pľúc. Hovorili, že si sa takmer utopila v niektorom plese v mrazivej vode. Tak som ťa zachránil. Čo som mal urobiť? Chodil som za tebou v noci. Tvoj šikovný jazyk v mojom uchu. Láska neexistuje. Sú to somariny. Kde je tu tajomstvo? Neviem sa ťa zbaviť. Mal by som ti zavolať, keď pristaneme. Mal by som ti zavolať, keď pristaneme? Si tu? Nie si… Našťastie.
Podo mnou sa otvára ďalšie mesto. Plazí sa po kopcoch ako obrovský starý had so svietiacimi rubínovými očami. Nemôže mi ublížiť, som dostatočne vysoko. Zatiaľ. Opieram sa hlavou o sedadlo. Pijem gin, ktorý sa mi medzitým zohrial v pohári. Už nechcem ísť dolu. Tu je pokoj. More pokoja – s prihliadnutím na mesiac – tú strašidelnú tvár. Dole sú len havárie, chaos a bludiská.
Možno by stačilo ísť za pilotom a povedať mu to. Ísť za ním, priložiť mu pištoľ, alebo aspoň jej chabú napodobeninu – vo filmoch stačí aj banán –, na chrbát a spýtať sa bodro: „Tak čo, ako pokračuje let?“ Pilot chápavo prikývne, v tejto nadmorskej, nadzemskej výške mu chápanie ide od ruky a zostane navždy chápavo krúžiť vo vzdušných víroch a turbulenciách. Medzi hviezdami, oblakmi a vtákmi, preč, preč a ďaleko od pevnej a predsa tak neistej zeme. Preč z tejto planéty, cez hmloviny, supernovy a čierne diery, k súhvezdiu Veľryby a ďalej k roztrúseným galaxiám, až na koniec nekonečného vesmíru.
Keď sme pristáli, v Madride práve pršalo.
Peter Krištúfek (1973, Bratislava) je spisovateľ, scenárista a režisér. Autor jedenástich prozaických kníh a zbierky poézie. Trojnásobný finalista literárnej ceny Anasoft Litera a trojnásobný finalista súťaže Poviedka. Jeho román Dom hluchého (2012) vyšiel v ôsmich jazykoch (o. i. vo Veľkej Británii, v Etiópii či v Spojených Arabských Emirátoch).
Je autorom dvadsiatich autorských dokumentárnych filmov. Nakrútil hraný film Viditeľný svets Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe a dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym Momentky. Za svoju režijnú tvorbu získal viacero ocenení.
