Kniha vychádza vo výberovej edícii Poézia vydavateľstva Skalná ruža
Americký básnik a literárny vedec Robert Hass patrí k najvýznamnejším osobnostiam svetovej poézie. V rokoch 1995 až 1997 bol nositeľom titulu „básnik laureát“ Spojených štátov. Po skončení tejto verejnej služby sa vrátil k písaniu poézie a za knihu Time and Materials: Poems 1997–2005 (Čas a materiály: Básne 1997–2005, 2007) získal Národnú knižnú cenu a prestížnu Pulitzerovu cenu. Okrem toho vydal básnické zbierky Field Guide (Poľný sprievodca, 1973), Praise (Chvála, 1979), Human Wishes (Ľudské priania, 1989), Sun Under Wood (Slnko pod lesom, 1996) a The Apple Trees at Olema: New and Selected Poems (Jablone v Oleme: nové a vybrané básne, 2010). Roku 2014 mu Akadémia amerických básnikov udelila Cenu Wallacea Stevensa.
Hassovi sa pripisuje schopnosť „udržať vedľa seba intelektuálne a zmyslové impulzy a vytvoriť medzi nimi napätie“ (B. Kimmelman). Charakteristickým znakom jeho autorskej metódy bolo od začiatku želanie, aby básne pripomínali svet čo najvernejšie.
Robert Hass pôsobí ako profesor na univerzite v Berkeley, kde prednáša poetiku. Bol dlhoročným kolegom, priateľom a prekladateľom poľského básnika Czesława Miłosza, nositeľa Nobelovej ceny (1980). V slovenskom knižnom vydaní vychádza tento autor v preklade Juraja Kuniaka po prvý raz. Autorom doslovu je Peter Trizna.
Preklad a vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Czesławovi Miłoszovi do Krakova
Hmla sa niekoľko týždňov vznášala mimo pobrežia
a poskytla nám rad nádherných dní,
ktoré by si nespoznal – ty, ktorý si tak výrečne
zvykol mrmlať o ponurých dňoch na Grizzly Peak –
iba ak sa pripomenú bábkové slávnosti,
ktoré tvoje básne pamätajú z litovských mestských trhov
hneď po prvej svetovej vojne. Tu máš viac divadla:
Laň jelenca ušatého pred niekoľkými týždňami
porodila párik sŕňat akurát oproti tvojej pracovni
pri sekvoji v lôžku vystlanom šťaveľom.
V ten večer, keď som sa tam zastavil, videl som,
aj keď spočiatku som nevedel povedať, čo som to vlastne videl,
sŕňa, mokré a trasúce sa, skrútené
do klbka v húštine pod vetvami liesky a toyonu.
Kdesi som čítal, že lane ukryjú mladé
najlepšie, ako len vedia, a potom vyrazia na pašu,
aby sa posilnili. Nemôžu sa pásť na šťavnatých
listoch, ak zostanú chrániť novorodencov.
Je to technická porucha, cez ktorú vstupuje na svet
riziko a strach. Pozrel som sa bližšie
na sŕňa. Bolo celkom pokojné a chvelo sa, oči zatvorené,
zrejme spalo. Sklonil som sa, aby som k nemu privoňal.
Žiadny zápach. Laň olízala všetky stopy
živočíšnych pôrodných pachov. Spomínaš si
na tento fragment z Anakreona? – kontext,
pravdaže, bol asi erotický: „… ju pozvoľne,
ako kojené sŕňa, nechal samu v lese
pri parohatej matke, krehkú a trasúcu sa strachom.”
Je to verš – tento detail sa ti bude páčiť – nájdený
na papyruse, ovinutom okolo ženskej múmie, ktorú
v roku 1956 skúmalo múzeum v Káhire.
Spomenul som si, ako sa ťa raz nejaká žena v Portlande
spýtala, či si čítal Flannery O’Connor.
Zmraštil si tvár, potriasol si hlavou
a povedal: „Viete, s románom si nerozumiem.“
Myslím, že v tom istom zmysle si si nerozumel
so životom, nikdy si neprijal krutosť v kolobehu
vecí, rozmýšľal si o svojom storočí a obludnom Bohu,
o vôni letných tráv na svete,
ktorú sotva možno pomenovať alebo si pamätať
po tom, čo sa nimi chvíľu brodíme,
a chabej spáse sveta v slove. Nuž,
drahý priateľ, ty si vzdoroval. Nebol si nemý.
Mark mi hovorí, že videl sŕňatá, ako sa za súmraku pasú
so svojou matkou. Napchávali sa tvojimi ružami –
zdá sa, že tú noc prežili
a ani pes, ani auto sa k nim zatiaľ nedostali.
Tak potom čas
V zime, v malej izbe, sa muž a žena
celé hodiny milovali. Vyčerpaní,
úplne zabratí do vzájomného žmýkania tiel,
zrazu sa na seba pozrú a rozosmejú.
„Čo to je?“ spýta sa on. „Neviem sa ťa
nasýtiť,“ povie ona, žena, ktorá si o sebe myslí,
že nepodlieha klišé. Prstami mu prechádza po hrudi
skúmavými dotykmi, akoby si chcela overiť svoj údiv.
On vraví: „Ani ja.“ A ona začína byť opäť sama sebou:
„Chceš povedať, že ani ty sa nevieš seba nasýtiť?“
„Chcem povedať,“ zovrie jej ramená a zatrasie nimi,
„odkiaľ sa to berie?“ Ona zdvihne hlavu a pozerá sa mu
do tváre. „Naozaj to chceš vedieť?“ „Áno,“ odpovie.
„Sebazhnusenie“ hovorí ona. „Túžba po Bohu.“
Znovu ho pobozká. „Nejde o to, čo to je,“ rozpačito mykne plecom,
„ide o to, odkiaľ to pramení.“ Pobozká sinku
na jeho ústach druhý, tretí raz. Po rokoch, v inom
meste, večerajú v tichej reštaurácii pri parku.
Jeseň. Predtým v ten deň husto pršalo:
všade navôkol poletovali listy farby mosadze a dymového purpuru.
O dvadsať rokov staršia je veľmi krásna. Strohá osoba.
Stala sa, ako sama povedala, zanietenou záhradníčkou, jej dcéry
vyrástli. Snaží sa, aby ho nepremohla láska
ani ľútosť, keď vidí, že nemá ruky. Myslí si,
že ich musela dať preč. Veľmi zreteľne si ju predstavuje,
ako sa niekedy ráno zobúdza
(ešte má živú spomienku na jej mladšie ja,
ako prebraté zo spánku, zapýrené, práve otvára oči)
do chvíľky hrôzy, lebo si nevie spomenúť,
čo s nimi urobila, prečo sú preč,
a potom si spomenie a upokojí sa, aby sa deň
dostal opäť do svojho zvyčajného rytmu.
Spýta sa ho, či na ňu niekedy myslí. „Občas,“
povie s úsmevom. „A ty?“ „Ani nie,“ odpovie ona.
„To bude tým, že sme nikdy neexistovali v čase.“
Skúma jej dlhé prsty, ruky klaviristky alebo
záhradníčky, silné, poznačené prácou, ako sa pohrávajú
s pohárom vína, a neurčito mu dochádza, že to jeho
ruky musia byť preč. Potom opisuje zasadnutie,
na ktorom sedel celý deň a ktorému predsedal niekto,
o kom pred mnohými rokmi mali pocit, že na nich nemá.
„Poznáš výraz dokonalý blázon,“ povedala a jemu sa
tak veľmi páčil tón jej hlasu. Rozhovorila sa
o spoločnosti v Maine, z ktorej objednáva rastlinné
cibuľky a založil ju poľský emigrant, ktorý sa oženil
s francúzsko-kanadskou separatistkou z Quebecu.
Je to príbeh s mnohými prekvapivými zvratmi a nevšednou
čokoládovo-čiernou ľaliou v závere. Počúva,
skúma jej tvár a neustále sa vracia k jej poznámke.
Usúdil, že ona premýšľa obraznejšie ako on
a to ju zrejme napriek jej fatalizmu zachránilo
od niektorých druhov bolesti. Ona sa pristihne,
že uvažuje o tom, aký sa z neho stal suchopárny človek,
postrehne, akoby si to práve vybavovala, jeho potešenie
z menu, z jedla a z architektúry tej miestnosti.
Pohne to ňou – asi tak, ako môže človeka rozcítiť vážne
obmedzenie, je dojatá z toho, ako ju to k nemu priťahuje.
Aj z toho, čo pre ňu znamenal. Vidí svoje vtedajšie nadšenie
zo života, alebo ako žila nielen pre život sám, z odstupu by to vari
bolo výstižnejšie, podobne, ako by vodič mohol z cesty vidieť
vyplašenú srnu, ktorá v daždi beží cez pole.
Divá bytosť. Prišla a odišla. Smrť to vyostrila, alebo
ak nie práve smrť, o ktorej začala premýšľať ako
o stvoreniach kvasiacich v hŕbe kompostu, tak potom čas.
Roj svitaní, kŕdeľ nepokojných poludní
Je toho veľa, čo by sa malo zapísať do Knihy omylov.
Starnúci redaktor je slepý, prakticky vo všetkom,
nemá žiadnu predstavivosť a poľné myši povyhrýzali jeho pôvodný
text, aby sa v ňom zapelešili. Myslím, že som ťa miloval ako prvý,
keď si stála v presvetlenej kuchyni a lenivých chuchvalcoch
letného prachu, kým ja som krájal nektarinky na marocký šalát
a sedemmíľové čižmy tvojho súkromného žiaľu. Možno je tam syntax
ako zdrôtované seno. Drôt ponechaný sám na seba
sa musí správať ako Paul Klee s ceruzkou. Seno predstavuje v starej
angličtine slovo pre úder. Podľa mňa, keď trávu meníte
na seno, zrážate ju na kolená. Je podkosená. Poľné myši
spustošili kláštornú záhradu. Azda preto, že to bolo v lete,
súmrak bol plný mokraďových jastrabov a noci zjemneli
od húkania sov, nemohli dať bylinám pokoj: hlodali korene
rozmarínu, obhrýzali šalviu, pamajorán a materinu dúšku.
Škoda, že šípová ruža nie je bylina, pretože tento výraz
by som rád použil. Jej sfarbenie bola miešanina
ošúchaného jantáru a nebadaného vzplanutia ružového úsvitu v jadre
mandle. Prekvapuje ma, že mám špičky prstov celé.
Nôž bol veľmi ostrý. Voňavé ružovo-oranžové mesiace,
štvrtiny mesiaca, padali na krájaciu dosku tak úhľadne,
bolo to ako keby dvaja ľudia žili v rôznych mestách
a kráčali k svojim pekárňam v daždi. Jej pekáreň
voňala lepšie ako jeho. Kyslý mrak kvasiniek z kvásku
visel vo vzduchu ako zápach stvorenia. Obaja kúpili
krájané chleby, obaja šli domov peši, zakopli
na prahu svojich oddelených kuchýň a rozsypané krajce chleba
urobili úplne rovnaký vzor na dlážke. Nektarinky
rozvoniavali ako Kniha šťasteny. V riedkej hmle
nad zálivom pri západe slnka plával ubúdajúci mesiac.
Miwokovia ho nazvali Mesiac jedinej kreditnej karty.
Bol by som dal končeky prstov, aby sa dotkli tvojej lícnej kosti,
aj som ich dal. Tej noci starý mních skončil zavčasu. Aj tak si to
všetko vymyslel a pri nešporoch predtým vypil trochu slamového vína.
Publikované: 29/04/2019
Juraj Kuniak (1955) – básnik, spisovateľ, prekladateľ. Bývalý konštruktér, horolezec a podnikateľ. Vedie vydavateľstvo Skalná ruža. Vydal do 20 kníh rôznych žánrov, v tom zbierku básní Za mestom (2015), básnicko-výtvarnú knihu Rosa mystica (2016, spoluautor Ján Kudlička) a súbor obrazových publikácií Nepálsky diptych (2018, spoluautor fotograf Marián Kováč). Preložil Spev o mne Walta Whitmana (2013, 2019) a básnickú zbierku Čas a materiály Roberta Hassa (2019). Žije v horskej osade Kordíky na strednom Slovensku.
