(úryvok z pripravovanej knihy, Rozhovory s členkami kultu)

Odísť sa dá ľahšie, než to vyzerá. Rozhodnutie, aspoň v mojom prípade, malo svoju postupnosť, vývojové fázy, ale keď dozrelo, finále bolo omnoho menej dramatické, ako by si človek predstavoval. Prvotný impulz bol opustiť muža a hneď za ním automatická reakcia, morálny imperatív: to sa nesmie. Sama seba som upokojila – v tom čase som mala pocit, že s ním nevydržím ani deň – tým, že počkám, kým deti nevyrastú. Už som nemala ilúzie, že ma čaká iný život s iným mužom, vedela som, že hĺbka, o akej som pri vzťahoch snívala, je romantizáciou.

Dovtedy som partnerské krízy riešila tak: vytipovala som si iného muža, o ktorom som snívala. Predstavovala som si, že je kamarát s mojimi deťmi, museli si rozumieť. Nový muž nahradil starého, bol jeho dokonalejšou verziou. Lenže po reálnom, krátkom romániku som si uvedomila, že sa mi nechce zžívať s ďalším mužom. Znovu som sa ocitla uprostred strategických ťahov, ktoré sú potrebné pri súžití dvoch ľudí. Keď som sa zbadala, hlasné aj tiché vyjednávania boli v plnom prúde a to sme len začínali. Predstava, že mám zase s niekým niečo zdieľať, tie roky nezmyselných konverzácií… Kto umyje kúpeľňu? Na víkend na chatu? Obed u jeho rodičov? Nechcelo sa mi. Nič z toho sa mi nechcelo.

Myslím, že sa mi to vlastne nechcelo nikdy. Ale tá romantizácia. Tie predstavy. Samu seba som vtlačila – a on asi podobne sám seba vtlačil – do vzorcov naučených predstáv. Ako to aj každý komentuje: to je normálne. Ale veď to nerieš, to je úplne normálne.

Najprv som si predstavovala, že deti vezmem so sebou. Že ma vyčerpávajú som dávala za vinu jemu: bol málo doma a jeho záležitosti a jeho únava mali vždy prednosť. Ale čím viac som sa vnútorne prestavovala na predstavu slobody, tým viac som mu rozumela. A tým bolo v mojej predstave menej miesta pre deti. Mala som pocit, že ak neodídem od nich všetkých, preskočí mi.

…?

Samozrejme, že to nie je ich chyba. Deti sú deti. Ani jeho chyba to nie je. Ale nie je to ani moja chyba. Deti som nemala sama a dokonca sme ich nemali ani dvaja: na deti je potrebná svorka. V realite je matka osamelou prezenciou v životoch detí, možno cez víkend alebo večer sú prezencie dve, mama a otec – víkendový modelový vzor rodiny. Vyčerpávalo ma byť deň po dni milujúca, upratujúca, variaca. Bola som unavená a zúrivá. Nevládala som byť tá persóna, ktorá sa každé ráno pokúša o dokonalosť a každý večer si sklamaná sama zo seba líha spať s vedomím, že možno zajtra. Došlo mi, že nevydržím čakať, kým deti vyrastú a vychodia školy. Pätnásť-dvadsať rokov bolo pridlho.

…  ….?

Nerozumieme si.

…?

Nezanevrela som na deti. Pochopila som, že nemám silu byť taká, ako by som chcela, že už vlastne ani neviem, aká by som chcela byť. Napríklad keď išiel syn do škôlky, ráno plakal a opakoval, že tam nechce. Ja som bola doma s mladšou dcérou a tešila som sa na to, že toho bude trochu menej, keď bude starší v škôlke, nebudem musieť robiť všetky tie animácie, ktoré vyžadoval, vysedávať po ihriskách, riešiť scény, všetko mu podávať, stokrát za deň sa po niečo zohnúť, upokojovať ho, odolávať jeho skokom na môj chrbát, jednoducho som bola vyčerpaná, o to vyčerpanejšia, že sa k tomu pridala mladšia, ktorá akurát začínala chodiť a neustále padala. Doma to bola psychiatria, škôlka nás mala vytrhnúť. Ale skutočná psychiatria začala až v škôlke: tie ranné náreky, že on tam nejde, nevedela som mu vysvetliť, prečo tam musí chodiť, ani mne to nedávalo zmysel. Bolo mi zle, zrazu som nechcela, aby sa odo mňa vzďaľoval, zároveň som potrebovala trochu oddychu, strašne ma bolievala hlava, v pravom zápästí som mala karpálny tunel celé mesiace. Bola som hotová. Škôlka, dvadsať detí kašľajúcich si do tvárí a čakajúcich, kedy príde mama, je jediným riešením?

… …?

Ale nie, škôlka nie je ničomu na vine.

Už sa o tom nebavme. Poviem vám iné, možno vám to niečo osvetlí. Skôr nie.

Stretla som babu – ženu –, známu, ktorej som vlastne vždy trochu závidela. Za muža si vzala moju detskú lásku, teda: objekt mojej detskej zamilovanosti. Bola krásna, šikovná a spolu boli krásni a šikovní na nevydržanie. Vybudovali si úspešné kariéry, on samozrejme úplne top, ona top v rámci toho, že bola aj dokonalá mama ich troch detí. To je presne to, čo človeka popletie, vidí takýchto ľudí a hovorí si, dá sa to, keď sa trochu posnažím, keď trochu zmením toho môjho starého aj seba, aj naše deti budú mať dokonalých rodičov, aj my budeme relevantní a mienkotvorní, aj na nás sa budú ostatné páry pozerať ako na vzor, ktorý sa dá pri troche námahy dosiahnuť.

…?

Keď som ju stretla týždeň predtým ako sa zastrelila, pýtala som sa jej ako sa má, a ona, že dobre, deti chodia na také krúžky, robím na projekte, kupujeme chalupu. Jedovala som sa, bola ako vždy o desať krokov predo mnou. Pritom som sa na ňu ani nepozrela, aj moja otázka Ako sa máš bola rétorická, bez záujmu, bez otáznika. Ako deti sme sa poznali, s ním lepšie ako s ňou, ale raz som u nej bola, vzala ma sesternica, ktorá sa s ňou kamarátila. Mohli sme mať deväť rokov a ona sa nás vo chvíľke nudy opýtala, či si chceme zastrieľať do plafónu. Jasné, že sme chceli. Vytiahla starý revolver, vlastne len torzo malého revolveru, dokopy ho dal jej dedo s otcom, keď bol ešte chlapec. Dedo sa takýmto veciam venoval a keď o ňom hovorila, bolo cítiť, ako ho mala rada. Ako nad nami pribúdali dierky po nábojoch, rozmýšľala som, či by som takto mohla strieľať aj u nás doma, v paneláku, či je náš plafón dosť hrubý alebo či by ním guľka preletela a prestrelila pani Majerníkovej prst na nohách.

Vlastne ma zarazilo, keď sa vydala, prvá z nás. Myslela som si, že v niečom vynikne, v čomkoľvek, že pôjde svojou cestou. Asi sme ju poplietli našimi neustálymi zápalmi pre nejakých chlapcov, lovom za láskou. Vieš, moja generácia, my sme už mohli byť úplne slobodné, keby sme chceli. Lenže sme to nepochopili.

….?

Nepochopili sme,  že môžeme. Že sa môžeme zamilovať, mať deti a vydať sa, ale že rovnako aj nemusíme, alebo že nemusíme všetko z toho. Netvrdím, že dnes sú všetky ženy finančne aj inak nezávislé od mužov. Ale je nás dosť, ktoré by sme mohli byť, a nie sme. Neveríme, že sa to dá.

…?

Keby som neodišla, asi by som v určitom momente zvažovala jej riešenie.

Zmiznúť z povrchu zeme, ako povedal Dalvin syn.

…?

Netvrdím, že v rovnakej situácii. Ona myslím mala nejakú diagnózu – mne proste došiel dych. Bola som na hranici šialenstva. Ale také boli všetky ženy okolo mňa, v svojich takzvaných normálnych životoch. Šialené alebo pološialené. A veľa mužov.

…?

Jedna slobodná mamička chodievala s malým synom do svojej obľúbenej krčmy. Fajčilo sa tam a oni tam spolu sedeli často až do polnoci.  Áno, rovnako ako ty, všetci sme sa pohoršovali. „Normálna“ baba z dobrej rodiny, s „normálnymi“ názormi, určite by sa ti páčila a keby si ťa pustila bližšie, hneď by si sa do nej zaľúbil. Možno by ťa párkrát nechala aj postrážiť malého, kým by zbehla na pivo. Potom by jej začali vadiť tvoje výčitky. Pritom ty by si jej nevyčítal pivo, len by si žiarlil na tých kamarátov, s ktorými ho pije kým ty strážiš decko. Tak ona sa radšej s každým po chvíli rozišla. Aby mala pokoj, na svoje decko a na svojich kamarátov.

…?

Začala som sa nenávidieť za to, ako občas nenávidím muža aj deti. Nebola takmer žiadna pomoc, moja mama konečne, na staré kolená, oddychovala, mohla som jej to vyčítať? Potom mi volávala a kričala do telefónu, prečo som jej niečo nepovedala, nepoprosila o pomoc. Načo. Povedala by mi, že ona všetko zvládla s troma deťmi a omnoho nemožnejším mužom. A mala by pravdu. Čo sa toľko ľutuješ, kričala na mňa, potom zase zmenila tón, chlácholila ma a trvala na tom, že keď sa vrátim, všetko sa zmení, muž pomôže, ona pomôže.

…?

To je práve omyl, nejde o pomoc. Pomoc je dočasné gesto na záchranu situácie. Nikto nebude dlhodobo pomáhať „normálnej“ zdravej ženskej. Ani tej s diagnózou nepomohli, prečo by pomáhali mne. Pomoc vyvoláva celú škálu reakcií zo strany pomocníkov – ľútosť, zhovievavosť, nadradenosť, hnev. Pomoc neznamená, že sa preskupí bremeno zodpovednosti – znamená viac očí a rúk, ktoré popri pomáhaní ponúkajú „dobré“ a „láskavé“ rady. Keď dospeješ do bodu, že už ďalej nemôžeš, takáto podpora zvonku ti nepomôže. Jasné, chvíľu si myslíš, hlavne na začiatku, že keby ti niekto pomohol, tak by sa to dalo. Ale niekto ti občas aj pomôže a je to ešte horšie, pomoc ťa len ubezpečuje, že všetko je zle, si nemožná, takto nemôžeš existovať. Keby prišiel niekto, kto by nečakal, kedy sa už konečne postavíš na nohy – možno. Takto to ale nefunguje. Skôr či neskôr si každý pomocník nárokuje tvoje vyzdravenie, zázrak, ktorý si môže pripísať do životopisu.

Chyba systému, áno. A že vlastne nikto nechce, je vyslovene nežiadané, aby si zo systému vystúpil – alebo aby si vystúpil živý. Preto sa teraz na mňa pozeráš ako na príšeru a robíš so mnou rozhovor. Som pre teba – a pre spoločnosť – monštrum, anomália. Je proti prírode opustiť deti. Neprirodzené pre ženu, prirodzenejšie pre  muža. Áno, súhlasím. Ale hovorím, že je aj proti prirodzenosti mať deti takýmto spôsobom.

…?

Raz ma otec karhal za správanie mojich detí v reštaurácii. Namiesto obeda vypil tri slivovice, pretože sa za nás tak strašne hanbil. Deti boli hlučné, ale inak nič mimoriadne nerobili, nič nerozbili, neobťažovali ostatných hostí, proste sa trochu naháňali medzi stolmi a rozprávali sa svojou obvyklou hlasitosťou. Otec bol na prášky, syčal na nich, nech nebehajú a nekričia. Keď sme odišli, mala som pocit, že mi vlepí, nahučal na mňa, že takto sa deti v reštauráciách správať nemôžu, je to nefér voči ľuďom, ktorí sa tešili na príjemný gastronomický zážitok, takto to kedysi nebývalo, deti by mali chodiť do reštaurácie, až keď vedia ticho sedieť. Rozumela som mu – tiež nemám rada, keď v reštaurácii nejaké cudzie decká vyvádzajú, ale neskutočne ma hnevalo, že on nerozumel mne. Vôbec nevnímal legitímnosť opačného pohľadu – pohľadu matky, ktorá občas tiež potrebuje ísť medzi ľudí a detí, ktoré sú primalé na to, aby ticho sedeli pri stole, keď sa okolo odohráva celý svet.

…? …?

Otec má psa, s ktorým chodí na prechádzky, necháva ho behať po parku bez náhubku a bez vodítka. Je to vyžla, dosť veľký pes, priateľský, ale podľa štandardov, ktoré otec používa na hodnotenie detí, nevychovaný a sprostý. Táto vyžla priateľsky vyskakuje na ľudí, menšie deti aj prevalí. Raz vyhryzla trojročnému chlapčekovi z ruky kúsok sladkého rožka a otec to plačúcemu dieťaťu a jeho zúrivej mamičke s úsmevom vysvetlil: Róza je dobrý psík. Róza za to nemôže, Róza bola veľmi hladná.

Foto: Marika Majorova

Foto: Marika Majorova

Mária Modrovich je autorkou troch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim a Flešbek. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018. Modrovich momentálne pracuje na štvrtej knihe, z ktorej pochádza ukážka.