Košice nedávno navštívil známy slovenský spisovateľ, držiteľ mnohých ocenení, najmä však hlavnej ceny Festivalu filmovej tvorby pre deti v Chicagu a niekoľkých cien Bibiany a Slovenskej sekcie IBBY za najlepšiu detskú knihu roka – Roman Brat. Tento rodák z Bratislavy, ktorý už niekoľko rokov píše pre deti, venuje sa dramaturgii, umeleckému prekladu, editorskej a redakčnej činnosti trpezlivo odpovedal malým i veľkým Košičanom na množstvo otázok. I my sme mu položili zopár zvedavých otázok.
Deti sa pýtali: Či Vás to (písanie) baví? (Samko, 7 rokov)
Veľmi ma to baví, pretože v tom vidím zmysel. A ak človek robí niečo, čo má zmysel, tak sa z toho teší. A naopak, ak robí niečo, v čom zmysel nevidí, najradšej by to prestal robiť. Písať príbehy vnímam ako svoje poslanie.
Kedy ste začali písať (prvé príbehy) ? (Dávid, 9 rokov)
Keď som bol malý, venoval som sa predovšetkým športu. Keď som bol chlapec, rád som behával za loptou, za hokejovým pukom, a keď som vyrástol, tak som ešte radšej behával za dievčatami. No a potom som jedno také stretol a zaľúbil som sa doň. To dievča veľa čítalo a postupom času mi odkrývalo svet kníh. Dokonca až tak veľmi, že som sa neskôr rozhodol študovať literatúru. Do tohto obdobia spadajú moje literárne začiatky. A aj moja prvá písaná ľúbostná poézia.
Kde ste sa narodili? (Samko, 7 rokov)
Keďže sa volám Brat, tak som sa nemohol narodiť nikde inde než v Bratislave.
A kde všade ste cestovali? (Dávid, 9 rokov)
Keďže ma vždy fascinovalo všetko, čo sa týka Stredozemného mora, tak som si veľmi obľúbil Grécko, Francúzsko, Taliansko, Portugalsko a Španielsko. Precestoval som aj niektoré krajiny Latinskej Ameriky, ale najlepšie poznám Španielsko, lebo som ho mal možnosť precestovať krížom-krážom. Kým som nezačal chodiť na besedy, tak som Španielsko poznal lepšie než Slovensko. A trochu som sa za to aj hanbil. Ale potom besedy všetko zmenili. Usilujem sa prijať každé pozvanie – z každého kúta Slovenska. Najďalej som bol doteraz v Humennom, Michalovciach a v Stropkove, čo je od Bratislavy naozaj dosť ďaleko. Takže vďaka týmto literárnym cestám už môžem pokojne konštatovať, že svoju vlasť poznám konečne lepšie než krajinu pod Pyrenejami.
A nás dospelých zaujímalo toto: Dočítala som sa, že sa okrem písania kníh veľmi intenzívne venujete i prekladu zo a do španielskeho jazyka a že vám dokonca sám španielsky kráľ Juan Carlos I. udelil Kríž Oficiera Rádu za občianske zásluhy za šírenie hispánskej kultúry. Prečo práve Španielsko? Kedy vznikol a ako sa formoval váš blízky vzťah k Španielsku, jeho jazyku a kultúre?
Kdesi úplne na začiatku tejto cesty boli grécke povesti a báje. Už od malička ma veľmi priťahovalo všetko, čo sa týkalo Stredomoria. Aj počas svojich stredoškolských štúdií som bol takým atypickým tínedžerom, pretože som nepočúval britské a americké kapely, ale talianske kantilény a francúzske šansóny. Ja som Roman – romantický typ. A aj manželku, vtedy priateľku, som naučil počúvať podobný typ hudby. Čiže ten vzťah k Stredomoriu pretrvával a Stredomorie sa pre mňa stalo synonymom viacžánrového záujmu, cez výtvarné umenie až po stredovekú i súčasnú hudbu. Fakt, že som sa napokon priklonil k Španielsku ako reprezentantovi Stredomoria, je viac-menej náhoda. Keď som zmaturoval, bol som rozhodnutý ísť študovať taliančinu alebo španielčinu. Na FFUK práve vtedy otvorili kombináciu španielčina a slovenčina. Tento odbor sa v tom čase na FFUK otváral každé štyri roky. A ja som sa rozhodol, že túto šancu určite využijem. Ako vidieť, španielčina aj slovenčina sa stali pre mňa osudovými jazykmi. Okrem iného aj preto, že mi umožňujú zarábať si na každodenný chlebík. Takto nejako som to mal asi napísané vo svojom osude.
Vaša pani manželka prekladá zo švédčiny, hovoríte aj vy po švédsky?
Nie, ani nezatnem. Sever ma neoslovil, zo švédčiny poznám len pár slov. S manželkou sa zavše smejeme, že sme si rozdelili Európu. Ona sever a ja juh. Pravdou je, že moja manželka by sa v Španielsku určite nestratila. Pomerne veľa vecí sa už naučila.
Čo sa skrýva za vašou motiváciou písať, prečo píšete knihy pre deti?
Myslím si, že človek by mal vedieť odhaliť zmysel svojho života na zemi. Nešťastný je ten, ktorému sa to nepodarí. Samozrejme, nie všetci môžeme byť spisovatelia, maliari či skladatelia. Ale aj kuchár, ktorý dobre varí a snaží sa vo svojom umení zlepšovať, nakoniec pochopí, že sa narodil preto, aby robil ľuďom radosť. Aj kominár vidí zmysel svojej práce v tom, že chráni príbytky ľudí. Čiže zmysel môjho písania tkvie v tom, že potrebujem robiť radosť ľuďom, potrebujem ich zabaviť, podeliť sa s nimi o svoj svetonázor, životnú skúsenosť. Usilujem sa im sprostredkúvať posolstvo lásky, lebo bez lásky my ľudia nemôžeme existovať. Ak absentuje láska, tak ľudský život nie je vôbec plodný a zmysluplný. Tých typov lásky môže byť niekoľko, myslím tým lásku od kolísky až po dospelosť, lebo taká je škála môjho zacielenia na čitateľa. A aj v mojej novej knižke o devách plamienkach sa bude hovoriť o láske …
Môžeme sa teda tešiť na novú knihu?
Áno, bude sa volať Rozprávka o veštcovi a starej krivde.
(S Romanom Bratom sa zhovárali Samko, Dávid a Stella Mojžišová)
