Vladimír Sorokin (1955) sa odmietol stať komsomolcom. To bolo z hľadiska kariéry v Sovietskom zväze samovražedné rozhodnutie, preto podobných odvážlivcov nebolo veľa. Takýto, proti davu idúci človek, nevyhnutne smeruje k undergroundu, medzi podobne zmýšľajúcich. Sorokin, vyštudovaný inžinier, špecializáciou naftár, zapadol do moskovského umeleckého podhubia, aby sa z neho vynoril najskôr ako knižný ilustrátor. Od obrazu k písmu sa dostal v osemdesiatych rokoch, ale čítať ho ešte dodnes príjemne smrdí komiksom. V Sovietskom zväze sa jeho diela príliš nevydávali, za Stalina by si bol iste vypísal jednosmerný cestovný lístok do gulagu. Od roku 1989 už doma publikovať pokojne smie, ale to jeho dystopie, ktoré sú až príliš reálne, nijako neotupilo.
Kto sa s jeho dielom ešte len začína zoznamovať, má k dispozícii široký výber kníh v českej aj slovenskej mutácii. Ján Štrasser je zárukou kvalitného prekladu ruského diela. Ak čitateľ nevie, ktorým kúskom začať, môže prijať radu a skúsiť knihu Opričníkov deň (2006, v slovenčine Kalligram 2008). Opričnina bol systém vlády a tiež des budiaca banda vrahov slúžiaca cárovi Ivanovi Hroznému, hájaca jeho záujmy proti bojarom, stojac mimo bežný zákon. V pamäti ľudstva sa zachoval obraz jazdca, ktorý mal na svojom koni pripevnenú odrezanú psiu hlavu a metlu. V utópii Vladimíra Sorokina sa opričníci vrátili, tak, ako sa vrátil Panovník. Krajina sa oddelila od okolitého sveta veľkým múrom, pasy boli spálené a pravoslávie a Matka Rus opäť presne určovali, ako má obyvateľstvo žiť. Všetko funguje ako za „zlatých čias“ hrôzovlády šialeného cára, akurát tá psia hlava nevisí z koní, ale z červených mercedesov panovníckych hrdlorezov. Samozrejme, kto raz so Sorokinom začne, pri jednej knihe neskončí. Môže pokračovať tak, že skúsi tú úplne poslednú, ktorá vyšla prakticky zároveň v českom aj slovenskom preklade a volá sa Manaraga (Artforum 2017, Pistorius & Olšanská 2017).
Trpká satira, pre autora tak typická, sa tiež odohráva v budúcnosti, žiaľ, nie príliš vzdialenej. Čitateľovi sa berie úľavný pocit, že absurdity v knihe opísané sú vzdialené stovky rokov. Nie, bavíme sa maximálne o desiatkach a pozorujúc zmeny sveta okolo nás, nič z vymysleného nie je nemožné. Naopak, je vysoko pravdepodobné, že sa dočkáme doby, keď sa bude pre vybranú spoločnosť pripravovať šašlik z jesetera na Idiotovi. Áno, na knihe od Dostojevského, na vzácnom prvom vydaní, ktoré poslúži ako poleno v ohnisku, sa ugriluje kúsok ryby. Barbarom, ktorý páli jedného ruského klasika za druhým a chystá na ňom mäso, ryby, či karamelizuje ovocie, je Géza, kuchár špecializovaný na takzvaný book ´n´grill. Tento zvrátený spôsob predraženého labužníctva vznikol v dobe, keď sa už papierové knihy úplne prestali vydávať a zaradili sa ku chráneným živočíchom, zamieriac do dobre strážených múzeí. Svet, ktorý povstal na troskách presne neurčenej vojny, čo rozsekala Európu na nové útvary a zriadenia, sa chce baviť. Ako to býva, noví bohatí a preživší starí dekadenti, majú radosť len z vecí, ktoré sú nesmierne drahé a zakázané zároveň. Za grilovanie na knihách sa platia ťažké peniaze, jediný papierový produkt, ktorý prežil. Za túto zábavu však hrozí žalár až doživotný tak kuchárom, ako aj jedákom, preto sa odporúča príliš sa s tým nepárať a čím skôr požuť corpus delicti.
Kuchár Géza a jeho kolegovia z Kuchyne, bratstva majstrov grilovačov, sprostredkujú čitateľovi pestrú prehliadku kníh aj lokalít, kde pracujú. Rozprávač náhodne narodený v Budapešti popisuje luxusné hostiny, pri ktorých horí len vysoko hodnotená klasická literatúra, žiadny druhotriedny brak, dopĺňajúc to pozorovaním ľudí, ktorí si podobné BBQ môžu dovoliť. Kuchyňa je spolok riadiaci sa prísnymi pravidlami, zamestnávajúci antikvaristov a poslov, ochranku aj podplatených úradníkov. Byť majstrom kuchárom z Kuchyne je prácou adrenalínovou, nebezpečnou, ale vzrušujúcou a výborne platenou. Čitateľ prežíva s Gézom jeho hektické dni, cesty naprieč planétou za bizarnými a excentrickými klientmi. Je to síce šialenstvo, ale má systém až do chvíle, keď sa zrazu na trhu s „polenami“, teda knihami určenými na spálenie, neobjavia stovky až tisíce identických originálov Nabokovovho románu Ada. Kuchyňa vie, že je zle. Niekto sa pokúša zmeniť pravidlá hry, zmeniť exkluzivitu na fastfood. Treba zasiahnuť. Odhalený zradca prizná, že továreň na nepravé originály sa nachádza v jaskyni, ukrytej v hĺbke uralskej hory Manaraga. Majstri grilu musia zviesť s nekalou konkurenciou boj. Ešte šťastie, že náročné situácie človeku pomáhajú zvládať jeho blchy. Nie, nie tie chytené v čakárni od suseda, ale modré, zelené a červené zázraky, čipy, ktoré nahrádzajú vedomosti, orientačný zmysel, pričom sa postarajú aj o dobrú náladu a vyrovnanú myseľ. Samozrejme, bez nich je človek len zľahka gramotný bratranec ľudoopov, ale ako ukazuje Sorokin vo svojej hrôzostrašne veselej knihe, pokrok sa nedá zastaviť.
Manaraga
@Vladimír Sorokin, 2017
Preklad @Libor Dvořák, 2017
Vydavateľstvo Pistorius & Olšanská, 2017
Beáta Beregrad Grünmannová – autorka je publicistka a recenzentka.
