V apríli roku 2020 spustila RTVS kampaň „Zostaňte doma“. Bolo to zároveň jedno z odporúčaní odborníkov, ktoré malo zabrániť šíreniu korona vírusu. Slogan uvedený v bublinke, ktorý mal v spoločnosti rezonovať v období plnom neistoty a chrániť životy ľudí, nasvedčuje tomu, že nastala veľká zmena v chápaní súkromného a verejného priestoru. A tú už predurčil vznik internetu. „Zostať doma“ sa však pre mnohých ľudí stalo okrem iného synonymom pádu na dno a prehodnotením doterajšieho spôsobu života. Pre mnohé oblasti ľudského života to totiž znamenalo nevyhnutnú transformáciu zavedeného systému fungovania a v niektorých prípadoch úplný zánik. Keď majú byť všetci doma, jediný spôsob ako sa k nim dostať je byť online. A samozrejme predpokladať alebo dokonca zabezpečiť ich aktívne pripojenie. V čase prvého lockdownu sa svet a verejný priestor v zmysle sociálnych stretnutí oveľa viac ako predtým presunul do počítačov, tabletov a mobilov, a to bol hlavný dôvod kritických postojov k tomu, čo je domov, čo znamená byť doma. Ak sa doteraz za domov považoval súkromný a intímny priestor, kde sa človek môže skryť pred svetom, kde môže byť a bývať so svojimi blízkymi, zdieľať s nimi svoje tajomstvá, ale aj zabezpečiť nevyhnutné veci k prežitiu, ako možno potom chápať to, že doma začína čoraz viac ľudí pracovať, z domova sa čoraz častejšie zapája do verejných diskusií, zverejňujú sa fotografie a videá toho, čo bolo bežne skryté pred pohľadmi druhých ľudí a predtým to dokonca patrilo výlučne do intímnej sféry? Jeden zo spôsobov ako charakterizovať domov je pristúpiť k analýze priestoru. Druhý spôsob je analýza času – čas rozdeliť na čas online a čas offline. Čas, ktorý trávime doma, či už online alebo offline, sa prelína s priestorom, kde sme doma a kde je náš domov.
Pochopiť, čo je online priestor a naučiť sa využívať jeho možnosti vo svoj prospech možno aj návratom k pojmu priestor. Táto otázka zamestnávala filozofov od počiatku filozofie a je to tak dodnes. Neexistuje presná formulácia, niektorí filozofi spájajú priestor s fyzičnom, čo znamená aj to, že priestor má svoje hranice – k tejto skupine patrí napríklad Aristoteles, pre iných je priestor kategóriou, ktorú charakterizuje nekonečno a večnosť – sem môžeme priradiť Platóna. Ako však môžeme online priestor dať do súvislosti s naším fyzickým telom? Alebo ako možno využívať možnosti online priestoru a „nestratiť sa“ v ňom, ak by sme tvrdili, že je nekonečný? Posunúť ďalej nás môžu konkrétnejšie analýzy a zaujímavé môžu byť pre nás východiská filozofov 20. a 21. storočia, ktorí sa vracajú k fyzickej skúsenosti a za priestor považujú to, čo môžeme vnímať zmyslami. K tejto skupine patria najmä filozofi, ktorých práce možno priradiť k fenomenologicko-antropologickým koncepciám. Podľa týchto teórií má každý človek svoje telo a s ním vstúpi pri narodení do sveta alebo lepšie povedané je doň vrhnutý ako povedal Martin Heidegger. Svet je pre nás priestor, v ktorom sa ocitáme s nedokonalými zmyslami. Tie sa postupne zdokonaľujú tak, ako sa začíname pohybovať v priestore, myslieť a cítiť, a to nám umožňuje využívať jeho možnosti. Zároveň si musíme uvedomiť, že je vo svete množstvo vecí a ostatných živých bytostí, ktoré na nás pôsobia a my pôsobíme na ne. Práve toto zdôrazňoval Maurice Merleau-Ponty vo svojej fenomenológii vnímania, pričom využíval metaforu videnia – podľa neho je dôležité uvedomiť si, že tak ako my vidíme, tak sme aj videní. Niektorí ľudia sú v našej blízkosti, s inými nezdieľame rovnaké miesta. Ľudia, ktorí sú nám blízki, sú nám blízki doslova, počas nášho života s nimi bývame, stretávame sa s nimi, vyhľadávame kontakt s nimi, poznáme sa, prelíname sa, pôsobíme na nich a oni pôsobia na nás.
Aj do online priestoru najskôr vstupujeme s nedokonalými zmyslami, resp. môžeme mať excelentné zmysly, no nevieme ich pri prvom kontakte dobre využívať. Vyžaduje si to najmä spoluúčasť zraku a sluchu, aj keď rovnako dôležitá je súhra s našimi prstami a teda hmat. Bez využívania rúk by sme nevedeli ovládať zariadenia, ktoré nám umožňujú vstúpiť do online priestoru. Na to, aby sme sa doň dostali teda potrebujeme vždy nejakú vec a touto vecou sme zároveň obmedzení – ak zlyhá, zlyhá aj náš vstup. Potreba vlastnenia týchto vecí a online život sa potom môže veľmi ľahko zmeniť v závislosť. Priestor, v ktorom sa realizujeme ako živé bytosti s fyzickým telom by pre nás mal byť vždy východiskom, z neho si prenášame vzťahy s ostatnými ľuďmi do online priestoru a naopak. Nemôžeme žiť len v online priestore, ak by sme nežili mimo neho a nemôžeme žiť „viac“ v online priestore ako mimo neho. Platí teda aj to, že čím viac času trávime online, tým menej času trávime mimo aktívneho pripojenia a naopak, čím menej času trávime online, tým využívame viac možností v živote bez internetu v „živých“ vzťahoch. Takéto chápanie priestoru a online priestoru vychádza z teórií, v ktorých hrá nezastupiteľnú úlohu človek ako sociálna bytosť, ktorá túži a potrebuje žiť v spoluúčasti s inými ľuďmi a komunikovať s nimi. Avšak, aby človek rozvíjal svoju schopnosť komunikovať s inými nielen pod pseudonymom, vo svojej neúplnosti, skrytosti, prostredníctvom technického zariadenia, ale v otvorenosti a pravdivosti, s využívaním všetkých možností fyzického tela, pristupuje kriticky k času a motivácii prečo byť online. Kontrola času sa osvedčila u rodičov detí ako efektívny spôsob predchádzania závislosti na internete. No prevencia sa začína offline v budovaní emocionálnej stability a v rozvíjaní plnohodnotných vzťahov.
Nemôžeme tvrdiť, že kontakty v online priestore sú virtuálne alebo nereálne. Ak si človek zachováva svoju identitu, sú to reálne a skutočné vzťahy. Jeden z problémov je však to, že do online priestoru sa preniesli oblasti, ktoré sú založené na fyzickom kontakte, na osobných stretnutiach a špecifickej zmyslovej skúsenosti. Týka sa to najmä vzdelávania, ktoré zmenilo svoju formu z prezenčnej na dištančnú a oblasti kultúry. Kultúra je jedna z tých oblastí ľudského života, ktorá v poslednom období utrpela najviac, vznikli tak obrovské materiálne škody, ale aj škody v duchovnom dedičstve. O finančnom zadlžení sa hovorí najmä v súvislosti s performatívnymi umeniami, no výrazne sa to týka aj filmu. Film je pritom najmladšie umenie, ktoré je v bezprostrednom vzťahu so súčasnými médiami a môže byť ľahko dostupný v online priestore. No to práve väčšinou nie je produktívne pre filmový priemysel a umenie, pretože filmová produkcia sa odvíja vo veľkej miere od naplnenosti kinosál. Film si môžeme pozrieť doma, ale je to iný druh zážitku a iný spôsob vnímania, ako keď si ho pozrieme na veľkom plátne spolu s inými divákmi, na mieste, ktoré bolo na to špeciálne vytvorené. V súčasnosti mnohé filmové kluby na Slovensku hovoria o svojom zániku. Štátne dotácie v mnohých prípadoch nepokryli straty, a tak sa niektoré kiná zapojili do projektu, v ktorom dostali online podobu. V tejto súvislosti však mnohí prichádzajú k záveru, že pre kiná to bude napokon deštruktívne, lebo u divákov sa tento spôsob ujme natoľko, že ho začnú preferovať. Na druhej strane stoja tí, ktorí tvrdia, že online kino nemôže nikdy nahradiť premietanie a sledovanie filmu v kine a celú situáciu vnímajú ako dočasné riešenie.
Do druhej kategórie patria najmä filmoví a kultúrni teoretici a ľudia, ktorých možno priradiť k náročnejšiemu publiku. Filmový teoretik a kritik Martin Ciel zdôrazňuje nebezpečenstvo online priestoru pre „fenomén filmu“ a celú kinematografiu, a podrobnejšie opisuje, čo stráca divák, keď nesleduje film v kine: „Tak ako reprodukcia nejakého obrazu v knihe, umení či divadelná inscenácia prezentovaná zo záznamu i film stráca veľké množstvo svojich štruktúrnych a estetických prvkov (napr. druhý plán atď.), ak je prezentovaný len na obrazovke počítača (či na inej obrazovke). Stráca sa okrem toho i psychologická sila pocitu kolektívneho vnímania príznačná pre kinosálu a sčasti aj prvok emocionálneho stotožnenia s predvádzaným, čo na plátne zabezpečuje veľkosť zobrazovaných postáv. V kine máme tendenciu vnímať film sústredene („gaze“), doma na obrazovke povrchne a pretržito („glance“). Potvrdzujú to rôzne výskumy. Uvedomujem si v istom zmysle konzervatívnosť môjho pohľadu: film patrí do kina! Nehľadiac na to, že na ňom trvám, musím pravdaže uznať, že počas pandémie online priestor a pohodlná dostupnosť filmov v ňom kinematografiu zachraňuje. A zachraňuje ju úspešne, aj za cenu vyššie uvedených obmedzení. Len by som bol nerád, keby sme urobili z núdze cnosť.“ Martin Ciel spomína, že to, čím teraz prechádza film sa týkalo a vlastne stále týka aj iných umení, ktoré boli ohrozené nástupom internetu, čím sa zaoberá aj estetik Jozef Cseres.
Ten sa často vyjadruje práve k problému „ohrozenosti“ umenia v dobe internetu. Svoj názor v čase korony potvrdzuje: „Umenie prežilo podstatne väčšie krízy, ako je tá dnešná, bolo tu dávno pred internetom a bude aj po ňom.“[1] A tak to možno interpretovať aj v súvislosti s filmom, pretože filmový divák, pre ktorého je film predovšetkým umenie, sa nemieni vzdať miesta, ktoré k nemu bezprostredne patrí, a tým je práve kino.
Filmoví teoretici, ale aj tvorcovia filmu sa okrem online kina skepticky stavajú aj k čoraz častejším online filmovým festivalom. V najkritickejších obdobiach posledných dvoch rokov, keď sa zrušili filmové festivaly od tých najznámejších a najväčších medzinárodných po malé, „klubové“, ľudia mali možnosť byť účastníkmi online festivalov často s otvoreným vstupom. Tieto udalosti boli a sú lákavé, zároveň poskytli možnosť kriticky pristúpiť k týmto udalostiam ako takým. K filmovým festivalom bezpochyby patria osobné stretnutia, živé diskusie, debaty pred a po premietaní na zaujímavých miestach, ale aj netradičné zážitky s našimi susedmi v kine, možnosti osobného stretnutia s filmovými hviezdami či spestrenie čakania na filmové projekcie spoznávaním novým miest, čítaním odborných recenzií alebo navštívením sprievodných umeleckých výstav. Toto nám online filmové festivaly nemôžu poskytnúť a v konečnom dôsledku nás takto pripravujú o filmovú pamäť, pretože všetky netradičné zážitky, ktoré stimulujú naše zmysly nám pomáhajú fixovať niečo, čo sa učíme a nad čím chceme ďalej premýšľať. Teda pomáhajú nám pamätať si na filmy, ktoré sme si pozreli. A to je pre ľudí, ktorí sa venujú filmom profesionálne alebo majú k filmom vytvorený vrúcny vzťah veľmi dôležité. Ak by sme filmy vnímali len ako zábavu, chvíľkové rozptýlenie, potom toto všetko nie je relevantné a online filmové festivaly majú svoj význam aj mimo období lockdownu a v nastavených sprísnených opatreniach. Každopádne by bolo vhodné uvažovať nad zmenou názvu týchto akcií, pretože význam slova festival je verejná prehliadka kultúrnej tvorby, ale treba dodať, že aj slávnostná. Na bežné projekcie filmových festivalov sa nemusíme obliecť podľa etikety, no prežiť filmový festival doma v pyžame, v „online“ polohe na gauči, rušení mnohými podnetmi z nášho domáceho prostredia je vo veľkom rozpore s hlavnou ideou filmových festivalov. Aj keď to mnohé online festivaly chceli poňať ako výhodu.[2]
Zmeny, ktoré zažívame počas posledného obdobia sú ohromujúce a klišé veta, že s príchodom korony do našej spoločnosti už nič nebude ako predtým, sa stáva súčasťou relevantných sociálnych výskumov. Na stránke ministerstva kultúry Slovenskej republiky sa objavil nadpis „Kultúra žije online“ a v jednotlivých sekciách (Hudba, Tanec, Divadlo, Pre deti, Galéria, Literatúra, Hvezdáreň a Film) možno získať informácie o online podujatiach, záznamoch, koncertoch, knižných databázach atď. Ale napríklad aj o online premietaní kina Lumière. Všetky linky, ktoré sú súčasťou tejto stránky môžu napokon fungovať ako prostriedok k oživeniu kultúry v našom prostredí a byť stimulom k odhodlaniu vyjsť za kultúrou mimo online priestor. A to by mohlo platiť aj pre filmového diváka. Heslo „zostaňte doma“ sa snáď v prospech kultúry, a teda aj filmovej kultúry, opäť zmení na „nezostávajte doma“. Veď kino je miesto zábavy, ale aj miesto kultúry, živých diskusií, osobných stretnutí, miesto inšpirácie a umenia. Niečo z toho môže spĺňať aj online priestor, no predsa len, je to priestor, ktorý nám vytvárajú digitálne technológie a kde nemôžeme fungovať ako sociálne bytosti disponujúce vlastným telom. Aj keď v čase korony poskytli informačné technológie umeniu vrátane filmu azylový priestor, treba sa opäť zabývať v priestoroch, kde cítiť človečinu.
[1] https://www.hisvoice.cz/libuji-si-ve-vlastnim-stinu/ (Navštívené 3.1.2021)
[2] „Festivalové filmy a prezentácie hostí si môžete vychutnať so svojimi blízkymi v pohodlí a teple svojho domova. Na festival sa môžete preniesť rovno z gauča. Nemusíte sa báť, že nestihnete začiatok. Každý z blokov si môžete pozrieť v daný deň kedykoľvek v čase medzi 10:00 až 24:00. Výhodou je, že prestávku (alebo aj viac) si môžete spraviť kedykoľvek. Program si jednoducho stopnete a pustíte neskôr v priebehu dňa. V rámci bloku sa môžete pohybovať – posúvať sa v programe dopredu aj dozadu.“ (HORYZONTY 2021 ONLINE | HoryZonty, navštívené 7.1.2021)
Romana Javorčeková (1984) umelecká šperkárka, filozofka a estetička. Pracuje ako umelec v slobodnom povolaní a na Filozofickom ústave SAV, kde sa venuje filozofii umenia, filozofii filmu a antropológii. V roku 2020 jej vyšla kniha o tvorbe českej dokumentaristky Heleny Třeštíkovej Čas na priestor súkromia a priestor verejnosti. Momentálne jej najviac času a priestoru zaberá ročný syn Ondrejko.
