Pyžamková Terezka sa postavila na posteli. „Mami, počuješ?“

„Čo Terezka?“ (Čo zase, Terezka?)

„Rieka hučí.“

Silvia sa započúvala a naozaj zachytila vzdialený šum.

Bolo to pár dní po návrate z chaty, preto chvíľu zvažovala, či sa im obom zdá to isté. Potom rozoznala výpadovku na Brno dole v údolí, asi kilometer a pol pod ich ulicou.

Celý večer sa trápila. Čo bude z detí, uspávaných zvukmi výpadovky? Na internete hľadala záhradné pozemky do tridsať tisíc, na ktorých by sa dal teoreticky postaviť mobilný dom za dvadsaťpäť a potom rozmýšľala, kde by vzala päťdesiatpäťtisíc, a keď ráno viezla deti do školy – náhodou, väčšinou ich bral muž, ktorý mal školu po ceste do práce –, a auto sa konečne vyhrabalo z chladného, veterného údolia, nad Hradom sa odrazu objavila obrovská červená guľa. Chvíľu šoférovala omámená spektáklom, dokonca si ani nebola istá, či je to naozaj ranné slnko. Nadšene ukazovala prstom cez čelné sklo, až kým sa deti na zadnom sedadle váhavo zohli, aby sa teda tiež pozreli. Aha, pekné.

Potom sa slnko skrylo za jednu z hradných veží, ale: Silvia stále vidí jeho lúče a ochotne pristupuje na hru, ktorú s ňou Bratislava hrá – keď už to naozaj nevie vydržať, ukáže sa jej hlavné mesto v najlepšom svetle, hodí návnadu. Jednu v januári, ďalšiu v máji, nasleduje letná séria, a na jeseň zase dve-tri zátišia s gaštanmi a lístím.

Centroamérica ponúka spektákel za spektáklom. Aj otvorenou kuchyňou bola v úvode nadšená. Hneď prvú noc nadšenie opadlo a vystriedal ho strach o život. Kto mohol vedieť, že mývaly vyčíňajú ako banda hlučných, nemotorných lupičov. Medzi jej spálňou a kuchyňou na terase boli len dvere vypletené z pomerne jemných drevených líšt, ukladaných do kríža. Okná po bokoch spálne boli rovnaké, kríže boli vyplnené sieťkami proti komárom. Túžila po nekompromisnosti solídneho dreva a po skle. Schopnejšia mývalia rodinka by sa k nej iste dokázala prehrýzť, predstavovala si od strachu cvakajúc zubami pod tenkou plachtou. Načo sa sem trepala. Stačilo doma vytriediť staré veci a povracať impulzívne nákupy, všetko by bolo v poriadku. Možno uz nikdy neuvidí deti. Čo ak má jeden z mývalov besnotu?

Na druhý deň ju domáci naučil všetko poriadne poschovávať, vrecko so soľou do uzamykateľnej skrinky, odpadkový kôš do prázdnej izby, a každý večer prišiel, aby si s ňou dal niekoľko panákov tequily. Netrvalo dlho a uprostred džungle spala ako bábätko.

Majiteľ domu, „Palino“, bol otcov spolužiak z Metodovej. V šesťesťdesiatom ôsmom emigroval s rodičmi do Ameriky. Pôvodný plán bol New York, ale nakoniec skončili v Seattli, kde sa rodine akotak darilo – otec architekt strávil zvyšok pracovného života ako stavbyvedúci, mama začínala v školskej jedálni a nakoniec si polepšila na nemčinárku. Kostarický dom bol výsledkom spoločného úsilia tandemu otec a syn. Myšlienka projektu skrsla počas dovolenky, ktorú rodina trávila cestovaním po Strednej Amerike. Kostarika im učarovala. Starý pán bol nadšený krajinou, ktorá v štyridsiatych rokoch zrušila armádu a pomerne skoro sa začala profilovať ako ekologicky zmýšľajúca. Ako čerstvý penzista si užíval navrhovanie otvoreného domu aj jeho stavbu, zrejme mal pocit, že synovi konečne niečo odovzdáva.

„Muselo to byť fajn, stavať dom spolu,“ poznamenala Silvia. Nebola si istá, či sa jej podarilo vyznieť neutrálne. Ktovie, či otec pred Palinom nejako komentoval svoj vzťah k nej. Ktovie, či sa otec ich vzťahom vôbec zaoberal.

Palino sa zatváril ako kareta zelenavá, typická pre pláže pacifického pobrežia: oči dohora, kútiky úst nadol. Vzápätí sa zasmial a zo Silvie opadla tikajúca závisť.

Čoskoro si vytvorili rannú rutinu. Okolo pol deviatej-deviatej počula kolesá jeho SUV škrípať na štrku pred domom, tresnutie dverí auta, „dobré ráno vedúca“, otváranie vchodových dverí – šťuknutie americkej otočnej kľučky, jeden vrzg, tresnutie, ťapkanie žabiek o kamenné schody, a v otvorenej kuchyni stál Palino v tričku a slnkom a oceánom vyblednutých šortkách Quiksilver. Jeho prvé kroky smerovali do kuchyne – dal chladiť fľašu bieleho, ktorú priniesol – a potom sa hneď hrnul k zábradliu, pokochať sa z terasy výhľadom na bazén a džunglu okolo.

Silvia mu ponúkla kávu, chlieb s maslom a slaným bielym syrom, a mango alebo ananás, potom nastal krátky zdvorilostný tanec okolo bieleho vína. Po ňom mu vždy naliala pohár a fľašu postavila na stôl do chladiacej nádoby. Tú so sebou priniesol druhé ráno ich spoločných raňajok, keď zistil, že v dome chýba.

Palino jej pri víne rozprával o svojich početných poznávacích výletoch, precestoval pol sveta, a Strednú Ameriku mal obzvlášť rád. Silvii sa páčilo, že sa ju pohľadom nesnažil držať ako rukojemníčku, pri rozprávaní sa pozeral von z terasy, akoby medzi stromami džungľe neprestával čosi hľadať. Podchvíľou historku prerušil a ukazoval Silvii párik kolibríkov alebo papagájov tukanov, ktoré by zaregistrovala až o pár sekúnd neskôr, alebo vôbec. Albertovu prácu takmer nekomentoval, len raz či dvakrát sa uistil, že po údržbe Silviinho bazéna príde aj na druhý pozemok, aby vymenil nejaký filter.

V ten deň ju po rannej fľaške vína zobral prvý krát na pláž Hermosa. Za Cobanom sa asfaltová cesta rýchlo premenila na prašnú, ale Palino na rýchlosti neubral. Predbiehal plaziace sa limuzíny, nevhodné pre lokálne cesty a márne sa pokúšajúce s gráciou sa preštrikovať pomedzi tvrdé hrbole a hlboké výmole. Na prašnej ceste si trúfali len terénne autá. Palino sa rútil vpred akoby sa potrebovali dostať na pohotovosť. Silvia sa držala závesnej rúčky nad dverami a nadskakovala. V zákrutách, keď kolesá na pravej strane klesali do ryhy, vymytej na kraji cesty dažďom, sa auto nebezpečne nakláňalo. Silvii sa dvíhal žalúdok, ale nemohla sa ubrániť úsmevu, aké deťom na tváre vyčaruje jazda na kolotoči.

Každé ráno by sa chcela prebúdzať na brechot opíc.

Každé ráno by som sa chcela prebúdzať na brechot opíc.

Trápna romantizácia takzvanej stredostavovskej, takzvanej západnej ženy s takzvanou krízou stredného veku? Alebo je kríza paušálna, neberie ohľad na ekonomické a geografické súradnice?

Chcel by Alberto ráno namiesto zavýjania opíc načúvať ševeleniu neďalekej diaľnice?

To si nemyslí.

To si nemyslím.

Ale ktovie.

Želá si občas aj Albertova žena, aby si niekoho našiel? Aby mohla byť sama?

Zastavili sa v poslednom surfshope Santa Teresy, tesne pred Playa Hermosa. Personál tvorilo niekoľko mladíkov, jeden odkladal práve vrátené dosky, druhý zapisoval nové výpožičky.

Pri jeho otázke akú veľkosť by chcela, sa dementne zachichotala. Na odpoveď sa snažila použiť ruky.

Grande? opýtal sa.

Palino vyprskol.

Začiatočníčka?

Silvia prikývla.

Tvoj manžel má dobrú náladu, poznamenal chlapec za pultom a odhrnul si spred očí dlhé čierne kučery.

Nie, nie, povedala rýchlo a ďalej sa zmohla zase len na gestikuláciu.

Pardón, otec?

Palino sa prestal uchechtávať a vyšiel von.

Playa Hermosa bola naozaj nádherná a na rozdiel od populárneho mestečka tam takmer nikto nebol. Palino navrhol, aby si zaplatili lehátka v jedinom klube na okraji pláže, ale Silvii sa nechcelo. Vlastne bola rada, že ho túžba po komforte na chvíľu odviala. Bolo namáhavé rozprávať sa cez burájacúci príliv. Keď odišiel, rozložila sa v tieni na teplom jemnom piesku a nechala sa ohlušovať Pacifikom. Zízala do prepletených korún stromov s lístkami pripomínajúcimi fikus. Onedlho sa konáre zatriasli. Možno to bola len bríza, ale Silvia sa podoprela na lakte a hľadala. Robievala to aj doma, v Limbašskej doline, v Lužných lesoch, v Horskom parku. Zastala, zaklonila hlavu a očami stopovala pôvodcu zvuku alebo pohybu. Zväčša objavila len drozda, divú holubicu alebo sýkorku, ale z času na čas mala šťastie na ďatla. Srnky, salamandre, bociany, hady a zajace boli celkom nehlučné, jednoducho sa vedľa nej zjavili – alebo skôr sa ona zjavila vedľa nich –, a hneď ako ich zahliadla, rozbehli sa preč. Silvia túžila stretnúť leňochoda, ale z húšťavy nad hlavou si ju obzerala rodinka kapucínov. Niečo ohryzkávali, pokukovali po nej a jeden po druhom, akoby čakali, či je Silvia jednou z turistiek, ponúkajúcich olovrant, ale keď sa k ničmu nemala, po chvíli pokračovali ďalej.

Silvii sa zažiadalo ísť do vody.

Postavila sa, vtiahla brucho a oprášila si lakte od piesku, odhodlaná vyraziť. Vtom zbadala obrovskú penovú dosku, ležiacu kúsok povyše uteráka. Ledva ju sem od auta dovliekla. Mala by ísť teda chytať vlny. Ale čo s vecami, môže ich nechať na pláži bez dozoru?

Poobzerala sa okolo seba. Najbližší ľudia boli rozložení o niekoľko desiatok metrov ďalej. Vyzerali podobne ako ona, vyšťavení Európania hľadajúci únik, prípadne nezvestných príbuzných.

Foto: Marika Majorova

Foto: Marika Majorova

Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & MiraTichý režimFlešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.