Sedem rokov – sedem životov

Jednoznačne som si bola vedomá týchto skutočností, aj keď niektoré zo spomenutých časopisov svoju existenciu definitívne ukončili až za nášho vychádzania… ale už v roku 2017, keď sme zakladali OZ a pripravovali prvé čísla Fraktálu, k tomu mali, žiaľ, našliapnuté. Samozrejme, do toho výpočtu ešte patrí aj mesačník Romboid, ktorý síce nekončil, ale prístup vydavateľa ho už roky ochromoval, a pre úplnosť tiež spomeňme: v denníku Pravda o čosi neskôr (2020) skončila pravidelná literárna príloha vedená Tinou Čornou (čo je dôležité – s veľkým čitateľským dosahom)… Moje zakladateľské gesto bolo priamou odozvou na pomery v Romboide, ktoré sa ma aj osobne dotkli, ale bolo tiež uvedomelým vstupom do priestoru, ktorý sa vtedy vyprázdňoval… Na druhej strane, a na to netreba zabúdať, pomerne rýchlo nám tu vznikli nové literárne platformy na internete, každá so svojím špecifickým zameraním. Azda najkomplexnejšie sa vyprofilovala platforma Knihy na dosah (v zmysle – aj s literárnymi ukážkami a živými rubrikami), hoci stále autorsky pokrýva najmä východo-, prípadne stredoslovenský región, čo zaiste súvisí aj s jej zakladateľskou inštitúciou, ale svoju významnú úlohu zohrávajú aj – skôr literárnokritická – Platforma pre literatúru a výskum (PLAV) alebo informatívna platforma Medzi knihami, no a tiež, v poslednom období, Knižná revue pri Slovenskom literárnom centre aj so svojimi pridanými aktivitami (napríklad podcastami) atď.; určite je tých iniciatív viac, ktoré by bolo možné v tomto kontexte spomenúť. Inak, na ten internetový „boom“ sme v istom zmysle odpovedali vydávaním klasického printového časopisu.

Ibaže – toto všetko, na čo sa pýtaš, vlastne predstavovalo až sekundárny dôvod pre vznik nového časopisu, aj keď dôležitý. Tým primárnym bolo hodnotové povedomie – okrem štruktúrnych a kvalitatívnych otázok napríklad aj pociťovaná absencia medzigeneračnej kontinuity, a tiež tesnejšieho previazania literárnych aktivít s ich významovým okolím. Dôležitá teda bola potreba všestrannejšie uvažovať o výzvach času, ktorým sa nedá vyhnúť, posilnenie esejistiky a s ňou aj filozofických, semiotických, kunsthistorických, kultúrno-antropologických, sociologických a ďalších, najmä spoločenskovedných konotácií literatúry a literárnej vedy – ale nielen tých, atď. Tento prístup tiež lepšie umožňuje kriticky nasvietiť infraštruktúrne otázky v literatúre a umení a poslúžiť si živými, dialogickými žánrami (ako rozhovory, ankety a pod.).

Tretí hodnotový pilier zase predstavovalo tesnejšie prepojenie literatúry s inými umeleckými druhmi a žánrami, resp. oživenie ich spojív a spojníc; tu sme asi ostali svojmu predsavzatiu najviac dlžní. Nie preto, že by sme nechceli alebo rezignovali na túto potrebu, ale preto, že naše kapacity boli, jednoducho, obmedzené. Presnejšie, boli nielenže naplnené, ale aj bohato prekročené (u mňa určite). Všetky tieto spomínané akcenty sú však ešte vždy v aktuálnej platnosti. Stále okolo seba vidím až priveľa projektov, podujatí, výstupov atď., kde toto širšie povedomie spolupratričnosti chýba v horizontálnom aj vertikálnom zmysle, dokonca aj u profesionálnych „producentov“ literatúry či literárnej vedy, a tak sa ich zameranie, chtiac-nechtiac, stáva posunutým, jednostranným, neúplným… a vytvára isté pnutie na reálnej literárnej scéne na Slovensku.

Nadviažem ešte na predchádzajúcu otázku. Okrem spomenutých (zaniknutých) časopisov ako Fragment, Aspekt alebo Enter u nás dnes – popri Fraktáli – pôsobia aj iné časopisy. Nebudem teraz hovoriť o Literárnom týždenníku či matičných Slovenských pohľadoch, ktoré si latku kvality vskutku nekladú vysoko, ale o Vertigu, ešte stále dosť mladom časopise pre poéziu prešovského združenia FACE, či o Vlne vydavateľa a spisovateľa Petra Šuleja. Čo Fraktál spájalo a spája s týmito časopismi a čo ponúkol iné, nové, „to svoje“?

Myslím si, že v stope Aspektu ešte veľmi dobre pokračuje Glosolália (aby sme na ňu nezabudli), hoci má aj svoje špecifiká. V čomsi je azda aj odvážnejšia, napríklad v oblasti queer, v inom však zase menej systémová alebo koncepčná… To druhé platí, najmä ak vezmem do úvahy, čo všetko dokázal časopis Aspekt sprostredkovať do našich končín, a tak dvihnúť naše feministické a genderové povedomie; určite prinajmenšom v spoločenskovedných kruhoch, ak aj nie v celej spoločnosti (ako sa dnes ukazuje priam dramaticky). Glosolália totiž už dospela do takého bodu, že by potrebovala vlastnú knižnú edíciu, aby mohla aj v tejto „osvetovej“, ba priam národnobuditeľskej práci pokračovať so svojimi autorkami a autormi mladšej generácie. Hovorím: národnobuditeľskej – a vôbec pri tom nepreháňam. Bez ďalšieho vzdelávania a kultivovania seba samých sa nikam nepohneme.

Časopis Vertigo je veľmi špecificky zameraný na poéziu a poetické, v tom zmysle je to akási „čerešnička na torte“ medzi časopismi, i keď, pravdaže, s (cielene) vymedzeným zámerom, a teda aj, v istom zmysle, obmedzeným záberom; dalo by sa povedať, že je (žánrovo) elitným časopisom. Hoci – pamätám si aj na akési dodatočné „dialógy“ o rôznych, aj spoločensko-kritických otázkach, ktoré pri Vertigu rozbiehali online jeho redaktorky a spolupracovníčky – neviem, kde, ako a prečo tieto iniciatívy skončili; tuším sa s tým začalo počas pandémie covidu.

Časopis Vlna sa drží na scéne naozaj hrdinsky, celkom nedávno vyšlo jeho jubilejné 100. číslo – to nie je v týchto pomeroch maličkosť! Od začiatku vsadili na veľmi dobrú koncepciu, a teda časopis ako taký „nezavalí“ jedného jediného „robotníka kultúry“ – na jeho vzniku sa totiž podieľa viacero odborníkov na rôzne druhy umenia. Dôsledkom ale je, že samotná Literárna vlna nemá v rámci periodika až taký „vlnový rozsah“, keďže nejde o špecificky literárny časopis, ale skôr medzidruhový, umelecký. A navyše, Vlna má aj autorsky – stále ešte hovorím o literatúre – dosť skupinové obsadenie; dokonca by som ani nepovedala, že generačné. Samozrejme, je to úplne legitímna koncepcia časopisu, no už menej samozrejmé môže byť, ak svoju vnútornú (vydavateľsky ukotvenú) štruktúru nepriznáva aj explicitne. Nechcem tým povedať, že sa jej drží ako kliešť alebo že ju nikdy neprekračuje, to určite nie, no koncepčný dôraz na (vydavateľsky) domácich autorov samotnú Vlnu nielen vymedzuje, ale aj ohraničuje a limituje. Na druhej strane, Vlna prichádza s textami, napríklad aj teoretickými či prekladovými, ktorými naše prostredie napája na súčasné i minulé výboje menšinových, resp. alternatívnych (subverzívnych) estetík, a tak – aj v celoslovenských pomeroch – plní istú, veľmi dôležitú iniciačnú funkciu; to jej nemožno uprieť.

Z tejto veľmi skratkovitej a naozaj len príležitostnej „inventúry“ doteraz spomenutých časopisov vyplýva aj to, čím sa od nich Fraktál odlišuje – preto som sa do nej pustila. Do časopisov sa vždy premietnu aj osobnosti ich zakladateľských subjektov. Všetky tieto časopisy vytvorili umelecky činní ľudia a premietli do nich svoje osobnostné nastavenie, záujmy či ciele, jednoducho svoje vnímanie a svoju rozhľadenosť – alebo aj pocity absencie istých hodnôt či istého kultúrneho nasmerovania v literatúre. Mojím nastavením vždy bola zvedavosť (všetkými smermi, v literatúre aj kultúre), interaktívnosť (alebo tzv. relačný aspekt), kritickosť (v tom azda aj náročnosť), a potom tiež akési pozitívne naladenie (snaha povzbudiť, nie odradiť). Keď tak nad tým rozmýšľam, aj koncepcia časopisu tomu zodpovedala: nikoho nevylučovať (nech prehovorí výkon), podporiť všetko životaschopné (z rôznych „brehov“), zabezpečiť vzájomnú komunikáciu jednotlivých „bublín“ (povedané dnešným jazykom), kriticky sa profilovať (voči textom, ľuďom, kultúre aj spoločnosti), pokúsiť sa o konštruktívny tón a vzájomne obohacujúcu výmenu hodnôt (aj v zmysle iniciácie či ohmatávania nášho spoločného priestoru). Z tohto hľadiska pre mňa nebolo prioritným kritériom nejaké presadzovanie či už experimentu, alebo, napríklad, príklonu k tradíciám (v inom slovníku: liberálne verzus konzervatívne zmýšľanie či seba/umiestňovanie), ale len výška a kvalita estetického a myšlienkového spracovania takých aj onakých podnetov a obsahov; všetkých, ktoré majú na Slovensku svoje opodstatnenie.

K tomu možno ešte: v literatúre a v umení pre mňa, jednoducho, neexistujú deliace línie, ktoré by kopírovali dnešný ideologicky zadefinovaný svet. Keď prejdeme do existenciálnych hĺbok človeka a vezmeme do úvahy kultúrne (etické, estetické, ekologické) a duchovné (v tom aj symbolické) dimenzie človekovho individuálneho aj spoločenského jestvovania, vidíme, že ide o kontinuum, v ktorom rôzni tvorcovia síce stoja na rozličných miestach pomyselnej „šachovnice“, navzájom sú však previazaní jednak spoločným kultúrnym a dejinným podhubím a jednak individuálnym zacielením svojej tvorby či práce na všetko ľudské (a – aj neľudské). To sa podaktorým, isteže, nemusí páčiť a náš časopis im mohol pripadať ako hodnotovo eklektický, mnohí mi však práve pre túto jeho charakteristiku ďakovali a oceňovali onen široký záber, slobodný rozsah či rozmach komunikácie, ktorý sme dokázali vo Fraktáli (nesebecky) zabezpečiť, bez ohľadu na vlastné priority a preferencie. Na to totiž tiež musí byť predispozícia – a predpokladám, že v tomto duchu bude časopis pokračovať aj pod svojím novým vedením. 

Fraktál vytvoril nezanedbateľný priestor pre autorskú tvorbu poézie, prózy či eseje, ale aj umeleckého prekladu, literárnej kritiky pôvodnej tvorby, prekladov i odborných publikácií. Uviedol do života viacero stálych rubrík, dal priestor tak zavedeným autorom, ako aj tým mladším a začínajúcim. Jeho zásluhou vzniklo viacero zaujímavých rozhovorov, napr. ty osobne si pripravila naozaj komplexný rozhovor so skúsenou autorkou, prekladateľkou a vysokoškolskou pedagogičkou Etelou Farkašovou. Ktoré z rubrík, rozhovorov či vôbec autorských oblastí vo Fraktále si najviac ocenila – či už hneď, alebo možno aj s určitým časovým odstupom?

To je pre šéfredaktorku ťažká otázka. V podstate som vždy oceňovala najmä to, ako jedno s druhým hrá, štimuje, komunikuje či vstupuje do polemického vzťahu… ako na seba príspevky a jednotlivé rubriky často aj mimovoľne nadväzujú a posilňujú sprostredkované témy či samotné tvorivé výkony autorov a autoriek Fraktálu. Musím pochváliť svoje kolegyne a svojho kolegu, Dušana Teplana a Martu Součkovú, neskôr ju zamenili najprv Eva Urbanová, potom Martinka Timková, ktorí svoje rubriky viedli kvalitne a so zanietením, bez nich by KRITIKA a KYVADLO neboli také koncepčné a rubrika TÉMA taká prekvapujúco prínosná. Vždy nás (aj) v nej dokázali prekvapiť noví autori, nové uhly pohľadu, nové súvislosti a kontexty danej témy. A zakaždým ma potešilo, keď sa objavil aj nový hlas z Česka a fundovane obohatil celú debatu – hoci de facto prebiehala len v podobe akejsi juxtapozície samostatných autorských príspevkov.

Myslím si, že v časopise malo všetko svoje miesto, naozaj by som nechcela nič uprednostňovať a nikoho sa dotknúť. Určite ho tiež dotvárali koláže Janka Juhaniaka a grafický vklad Evy Kovačevičovej Fudala… Asi je dosť vidieť, že som sa doň pokúšala vťahovať aj hlbšie filozofické texty a úvahy a – na druhej strane – nezanedbávať ani umenie glosy, poetickej miniatúry či haiku – toho ojedinelého existenciálneho záblesku. Mala som pri tom niekoľkých pomocníkov aj trpezlivých autorov, nebudem ich tu menovať, lebo by to bol celý zoznam mien. Azda si však môžem dovoliť jednu konkretizáciu: čo som vždy považovala za naozaj lahôdku, za vrchol autorského písania, boli rubriky našich dvoch českých kolegov Petra Hrušku a Petra Borkovca. Keď v roku 2023 z našej zostavy časopisu vypadli, akoby zhasla jedna hviezda. A keď sa v roku 2024 znova objavili, zalialo ma priam (ľudské) teplo. Budem nesmierne rada, ak budú z nášho spoločného horizontu žiariť aj naďalej.

Čitatelia si mohli v poslednom čísle Fraktálu, pripravenom ešte pod „starým vedením“, prečítať aj tvoj úvodník s názvom Sedem rokov – sedem životov. Pod rovnakým názvom sa tiež nedávno konal rozlúčkový čítačkový maratón Fraktálu v jeho aktuálnom sídle (do konca roka) – v Ivanke pri Dunaji. Domnievam sa, že v tom názve naznačuješ aj to, že tých sedem rokov nebola iba prechádzka ružovou záhradou. Čo ti dalo a čo ti vzalo tvoje šéfredaktorstvo počas uplynulých siedmich rokov? Čo všetko si počas tých siedmich rokov zistila o slovenskom literárnom živote a azda aj o sebe?

Určite nespomeniem (ani len telegraficky) všetko, ale len niečo. Predovšetkým som si potvrdila, že táto oblasť kultúrnych a umeleckých aktivít – teda vydávanie časopisov – je síce potrebná, zaujímavá a vzrušujúca činnosť, ale aj dosť nevďačná a náročná práca, obzvlášť v literatúre, a to hneď z viacerých dôvodov. Potvrdila preto, lebo pri zakladaní Fraktálu som už mala za sebou desaťročia takýchto aktivít na Slovensku aj v Slovinsku, pravdou však je, že nikdy som nemala „pod palcom“ kompletne celý manažment periodika – a táto skutočnosť moje presvedčenie tvrdo priklincovala. Hoci som mala pri sebe od začiatku dvoch redakčných spolupracovníkov, ktorí sa edične starali každý o svoju rubriku, na celý ten nekonečný kolotoč zabezpečovania chodu časopisu zvnútra (skladobne a obsahovo, a tiež kvalitatívne) aj zvonka (organizačne a manažérsky), som ostala de facto sama. Prvé roky mi, najmä administratívne, pomáhala naša tajomníčka Danka Kováčiková – po jej odchode sa mi už takú obetavú dušu nájsť nepodarilo. Pravda, ak nepočítam svoju domácu podporu, ktorá je trvalá, ale aj ohraničená.

Potvrdila som si tiež, že takýto časopis, ak má mať istú úroveň a kvalitu, nie je možné manažovať, editovať, redigovať a viesť na vedľajší úväzok alebo ako hobby. Vyžaduje si najmenej dvoch kvalifikovaných ľudí na plný úväzok, optimálne však troch alebo štyroch, ktorí si dokážu rozdeliť všetky povinnosti či záväzky a zodpovedne a profesionálne si ich aj plniť; do toho už zahŕňam aj oblasť propagácie, distribúcie, marketingu, účtovníctva alebo fundraisingu… Samozrejme že to tak nikdy nebolo. K dispozícii sme nemali ani jeden pracovný úväzok, ktorý by sme – ako vydavateľ časopisu – dokázali aj finančne utiahnuť, a tak som sa stala „dievča pre všetko“, so všetkými radosťami aj starosťami, ktoré k tomu patria. Keby som však nemala svoje dvojdomé postavenie (na Slovensku aj v Slovinsku), určite by som nedokázala tento nepriznaný, hoci nekonečný „úväzok na 200 percent“ ťahať dlhšie… takto som bola aspoň čiastočne krytá najmä sociálne a ekonomicky.

Ešte možno poviem, že ma prekvapili pomery, resp. isté súvislosti a vzťahy na literárnej scéne. Všeličo som síce tušila, no po svojom intenzívnejšom návrate na Slovensko som sa postupne vo svojich dojmoch či presvedčeniach iba utvrdzovala. Vidím tu veľa problémov, ktoré ostávajú neriešené; niektoré krátkodobo, iné strednodobo alebo aj dlhodobo. Buď si na ne ľudia na Slovensku a v slovenskej kultúre zvykli, alebo sa ich nechcú dotýkať pre ich citlivosť až výbušnosť, a radšej veria na to, že postupne samé „vyhnijú“ (nevyhnijú!)… Alebo nás mnohé z tých problémov ďalej iritujú, možno nám aj permanentne strpčujú život – no sami s nimi nedokážeme pohnúť; jednoducho presahujú naše možnosti už svojou komplexnosťou. Jedným z takých problémov je aj okrajové postavenie literárnych časopisov (a samozrejme, celkovo kvalitnej literatúry) v našej spoločnosti. A to aj medzi ľuďmi, ktorí aktívne ašpirujú na spisovateľstvo či na literárnu vedu, alebo sa im dokonca venujú. No nielen u tých, ale aj u niektorých distribútorov a predajcov kníh, čo je z pohľadu producenta a vydavateľa časopisu na „šľaktrafenie“. Všetko toto by bolo potrebné rozdiskutovať (a postupne obracať na lepšie v prospech spoločnosti), ale niet veľmi kde ani s kým. Mladí si „idú svoje“, väčšina akademikov tiež, starší neraz – v predtuche, že také prehodnocovanie môže zasiahnuť aj ich dlhoročné úsilie – volia mlčanie ako svoju kruhovú obranu. Mnohé osobnosti, ktoré by mohli čosi ovplyvniť, sú už unavené z tých ustavičných „zemetrasení“ alebo, naopak, z celkovej inercie (vyber si), alebo len presedlali inam… Tým väčšmi si cením blízkosť a podporu tých, ktorí pomohli náš časopis vybudovať a udržať pri živote – a nemám na mysli iba spolupracovníkov, ale aj predplatiteľov a podporovateľov; ide o pomerne stálu zostavu verných záujemcov o literárne dianie na Slovensku.

No a potom – aj mediálny svet sa dnes posunul inam. Ani naši – kedysi prirodzení – kolegovia v kultúrnych rubrikách masových médií nám nepomohli presadiť sa širšie a našej práci (pre Slovensko a jeho občanov) alebo jej konkrétnym výsledkom nevenovali ani štipku svojej pozornosti. Trochu iné to bolo, pravda, na internete, a najmä v rozhlase, konkrétne na Devíne. A – paradoxne – aj vo Vojvodine, kde náš časopis už niekoľko rokov v Obzoroch pravidelne pokrývajú a informujú o každom jeho novom čísle ako významnej udalosti. Ale vo všeobecnosti platí, že pre novinárov kultúra v jej rozmanitosti neexistuje – s výnimkou, ak sa jej podarí prelomiť začarovaný kruh a nejako zmedializovať svoj príspevok (napríklad previazaním výstupov s mediálne známymi menami, politickými intervenciami a škandálmi, sem-tam zafungovalo aj úmrtie tvorcu a pod.)… a to je dosť smutný paradox.

Možno by sa dalo so všeličím z toho, čo tu spomínam (a veľmi nerozvádzam), pohnúť ďalej alebo dopredu, keby tá personálna a infraštruktúrna limitovanosť (tu mám opäť na mysli najmä kultúrne časopisy) nebola až taká krikľavá. A keby bolo viac hláv ochotných načúvať ľuďom z praxe – čo je priama výčitka adresovaná našim ústredným inštitúciám. Výčitka, ktorá však v tejto chvíli vyznieva až trpko nepatrične, keďže diskreditácia ľudí v kultúre sa očividne stala pracovným nástrojom vedenia tohto rezortu. Človek nakoniec robí, čo môže… a čo mu, okrem iného, dovoľujú osobné okolnosti jeho pôsobenia, existenčné aj existenciálne, jeho vnútorné presvedčenie. Musí však mať pred sebou veľkú víziu, aby vytrval aspoň nejakú tú zmysluplnú chvíľu. Je to obeta pre spoločný cieľ, ktorý však – povedzme že na oficiálnych vlnových okruhoch – nikto neproklamuje… a preto ani neocení. V podstate súkromná iniciatíva, čo môže byť oslobodzujúce, ale aj frusturujúce.

Od januára 2025 preberá vydávanie časopisu Fraktál iné vydavateľstvo a na mieste šéfredaktorky ťa vystrieda/la filozofka a spisovateľka Ivana Komanická. Ako prebieha „odovzdávanie kormidla“ do jej rúk – a ako k tomu vôbec prišlo? Čo očakávaš od pokračovania „tvojho“ časopisu, ktorému si vdýchla život a na dlhý čas prepožičala aj svoj čas, svoju energiu a v neposlednom rade tiež erudíciu? A posledná otázka: mieniš sa od časopisu, ktorý si pred rokmi zakladala, celkom vzdialiť, alebo si pripravená pomôcť radou, prípadne aj praktickým priložením ruky k dielu?

Tu by som chcela, ak dovolíš, ostať diskrétna a ponechať Ivane Komanickej jej moment prekvapenia aj priestor pre sebavyjadrenie. Dôverujem jej a myslím si, že aj ona mne, inak by sme sa nevedeli dohodnúť na takom závažnom premostení jej aj mojich vydavateľských aktivít. Ak niečo očakávam, tak vlastne všetko, len nie pokles kvality, náročnosti a občianskej zodpovednosti – v tom aj zodpovednosti voči literárnej komunite na Slovensku. Viem, že bude svoje nápady postupne uvádzať do života, a viem, že možno aj chvíľu potrvá, kým sa podarí všetko vybalansovať a dotiahnuť na úroveň vlastných predstáv a očakávaní. Veľa vecí si treba odskúšať, nastaviť, zakúsiť, aby človek získal istotu, že robí veci dobre, v najlepšom súlade s vlastnými možnosťami, no najmä aby stihol rozhodiť siete a pritiahnuť pozornosť kultúrnej verejnosti.

K celému tomu procesu už len dodám: Ivana Komanická bola jedna z mála tých, ktorí mi ponúkli aj praktickú výpomoc s ochotou prevziať na seba nejaké úlohy či zodpovednosť. Postupne sme však v našich rozhovoroch pochopili, že som v nej našla svoju pokračovateľku, kým ona zase v časopise Fraktál umelecký a intelektuálny projekt, ktorý už dlhšie nosila v sebe – svoju príležitosť. Napriek tomu to nebolo bezhlavé ani okamžité uzrozumenie. Je tu veľa otázok a pragmatických háčikov, ktoré podobný proces so sebou prináša – od nového organizačného zázemia časopisu cez personálne a finančné záležitosti redakcie až po detaily okolo abonentov, adresárov alebo rozličných zmlúv… je toho veľa. Na jednej strane (tej mojej) však bude tento nápor postupne slabnúť, zatiaľ čo na druhej bude silnieť a rozkvitať, prelievať sa do ďalších zhmotnených výstupov nášho periodika. Ostatné už musí povedať nová šéfredaktorka, pre ktorú budem – a to je odpoveď na tvoju podotázku – naďalej pripravovať literárne rubriky a redakčne pokrývať dialogické žánre, najmä ankety a rozhovory. K tomu poslednému sme si prizvali aj Dušana Teplana, ktorý prijal členstvo v novej redakčnej rade Fraktálu; zo starej zostavy do nej ešte vstúpila Jitka Rožňová. Znamená to, že o istú kontinuitu je tu postarané aj personálne. Čitatelia Fraktálu sa môžu spoľahnúť, že celý tento prechodový proces je založený na dobrej vôli na obidvoch stranách, no a ako vieme – dobrá vôľa dokáže robiť zázraky.

(So Stanislavou Chrobákovou Repar sa zhováral Boris Mihalkovič)

Pokračovanie rozhovoru nájdete v prvom čísle časopisu Fraktál v roku 2025.

Autor fotografie: Vlado Súkeník

Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR (1960) je slovenská a slovinská autorka, prekladateľka a literárna vedkyňa, editorka a vydavateľka, zakladateľka Fraktál, o. z., a prvá šéfredaktorka časopisu Fraktál v rokoch 2018 – 2024, tiež organizátorka literárneho života na Slovensku aj v Slovinsku. Je autorka 30 kníh poézie, prózy, esejí, kritík, štúdií a odborných expertíz, v slovenčine jej naposledy vyšli kniha esejí a článkov DiaGnóza L, autobiografická próza Balans. O bytí a nebytí v živej kultúre (obe 2020) a výber z poézie Antigony, Ifigénie, Heleny a iné užitočné deje (2022). Prekladá najmä zo slovinčiny do slovenčiny a naopak literatúru, filozofiu aj humanistiku, doteraz jej vyšlo okolo 30 knižných titulov, naposledy Happyendy od J. Blažkovej (2024) v slovinčine a výbery z poézie K. Jovanovićovej a U. Praha (2023) v slovenčine.

Boris MIHALKOVIČ (1961) vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vydal 5 básnických zbierok, naposledy Nespavosť (2021). Do slovenčiny preložil Maximy Françoisa de La Rochefoucaulda (1999) a Eseje Marcela Prousta (2017). Je autorom asi 150 literárnych recenzií, píše i prózu a rôzne reflexie a zápisky, spolupracuje najmä s časopisom Fraktál. Žije v Modre.