Silvia Kaščáková: Ono to ani nie je skúšanie života cez básne, cez texty, ale rovno život

Silvia Kaščáková (1976) je poetka, textárka (napríklad pre Katku Koščovú, Komajotu a gospelové kapely) libretistka, prekladateľka… alebo spisovateľka všeobecne (spektrum textov je širšie, než tu uvádzame) a vysokoškolská pedagogička. Vydanie svojej prvej zbierky poézie úspešne zatajuje. Za tú druhú s názvom Kŕmiť leva by rada získala Cenu Ivana Kraska, ale keďže je druhá… V našom výbere básní vám ponúkame tri básne z jej novšieho prekladu W. Szymborskej zo zbierky Soľ (2019).

V textoch so spirituálnou tematikou často motívy usádzaš do konkrétnych, niekedy až banálnych súvislostí, čim ich reinterpretuješ aj aktualizuješ. Kde je pre teba hranica medzi sakrálnym a profánnym, medzi pravdou a herézou, nábožnosťou a blasfémiou?

Hranice sú v krehkosti. Tam, kde sa to už ide zlomiť, kde hrozí prepadnutie. Nikdy nie je hranica ako pevný most pre kamióny a nebodaj ešte vysvietený a presne označený. Nemôžem sa naladiť na „hraničníkov“, ktorí presne vedia kde, ako, kedy a prečo. Jedni to vedia, lebo Boh. A druhí to vedia podľa toho, aké sú znamenie. Najpravdivejšie sa mi zdá žiť v pohraničí. Ale ak to budem neochvejne tvrdiť, môže sa stať, že tiež budem len majiteľkou návodu. Priznať pri písaní sakrálne v profánnom a opačne ma baví, je to ako priznať spotené tričko, sliny, sople… Veď to by bola blasfémia aj heréza, keby to ľudské bolo tabu.

V tvojich básňach sa objavuje veľa smrti.

Áno. Bolo by pre mňa čudné a možno až nebezpečné vynechávať ju v akýchkoľvek svojich textoch. Musela by som sa jej nasilu vyhýbať, tváriť sa, že nie je a také zamlčiavanie by ma asi zničilo. Neviem, možno ju chcem pochopiť, ale nejde to. Stále je to len fakt – umriem a nebudem. Vlastne aj v tom je už spomínaná krehkosť, že smrť môže prísť hocikedy aj presne teraz. A to je šialené. Nemôžem sa tej témy zbaviť. Akoby hlavná téma života bola smrť. Bojím sa prílišného optimizmu alebo takého toho odvážneho nasadenia a nezlomnej vôle žiť, šikovného prekonávania prekážok. Buď s pomocou božou alebo s charizmou. Desí ma a unavuje, keď niekto nechce míňať čas bežnými dobrými vecami, ale potrebuje najlepšie. Pre mňa je v tom málo pokoja, len beh a adrenalín. Ja už nechcem utekať na lepšie. Toto je moje, táto chvíľa aj verše, nič viac nemám. A ďalej uvidím. Alebo neuvidím.

Čo prináša do sebapoznania skúšanie si života v koži Márie Magdalény (v texte pre Katku Koščovú), alebo Lótovej ženy (v preklade Wisławy Szymborskej). Žije spisovateľka vo vlastnej koži, alebo sa oblieka do slov?

V poslednej dobe mám silný pocit, že všetko vyjde najavo. Ani nemyslím čistú pravdu, skôr takú osobnú. Niekde som čítala, že pravda je ako zubná kefka, každý má svoju. Ono to ani nie je skúšanie života cez básne, cez texty, ale rovno život. Keď to trochu viac prebádaš, zistíš, že si v tom ty sám ako autor, že je tam zhoda. Pri preklade to tak vôbec nemusí byť, lebo prekladu sa ja osobne neviem priblížiť až na dotyk. Možno to svedčí o neprofesionalite, neviem. Ale pri vlastných veciach ma občas až prekvapí, ako veľmi sú o mne. Človek sa zrazu toho sebaodhalenia až zľakne, ale nedá sa ináč. Neviem si predstaviť písať ináč, ako takto. Obdivujem napr. verše Veroniky Dianiškovej, ktorá v ostatnej zbierke Správy z nedomovov, dala hlas ľuďom bez domova. Je tam prítomná, ale hlas dala im. Ešte aj v tom sa podľa mňa prejavila veľkosť jej pokory, ľudskej empatie, veľkého srdca, že z básní netrčí ona, ale oni. Ale to, čím žije, sa tam ukazuje, vychádza to na svetlo. Je v tom sloboda. Po takej tiež túžim.

Niektoré texty piesní a libretá sú umením, niektoré len zaplatia účty. Ako pristupuješ k tvorbe jedných a druhých? Na ktorú spoluprácu s hudobníkmi rada spomínaš/tešíš sa?

Vždy ma ohromne poteší ponuka na text pre niekoho, kto má hudbu môjmu vkusu blízku. Libreto som napísala len jedno, ale všade si tú informáciu uvádzam, takže sa z toho dá vyčítať, že si tú možnosť a prácu cením. Písať texty piesní ma baví vždy. Je to radosť. Nevyžaduje to také sústredenie a už vôbec nie odhalenie, ako poézia. Text je pre mňa skôr nápad. Báseň je viac. Za báseň sa cítim viac zodpovedná. Ale, samozrejme, so všetkou úctou k spevákom a muzikantom. Hudbu mám veľmi rada, je to taký silný pohyb, že sa asi nedá ničím iným nahradiť. Napokon, tvoja posledná zbierka sa volá Notácia, a to ma práve zaujalo, prienik s hudbou.

Ktoré ocenenie za literárnu tvorbu by ťa potešilo/utvrdilo, že si autorka, ktorá si zaslúži pocty a už by si o sebe nepochybovala?

Tu nič nepomôže. Neviem, ako sa toto dá u mňa zmeniť. Už sa aspoň zmenilo to uvedomenie, že o tom viem. Bola som čítať verše na Bibliotéke a keď som videla tie haldy kníh, spustilo to vo mne taký zvláštny pocit slobody aj pokory. Práve Szymborska má v jednej básni obraz o tom, že keď zomrie milión prvý človek, tak sa aj tak v histórii vyjadrí, že zomrelo milión ľudí. Nikoho ten jeden nebude špeciálne zaujímať, nebude sa nikde uvádzať. Skrátka sa pridá k tomu miliónu, zaokrúhli sa. Došlo mi, že aj moja prípadná ďalšia básnická zbierka, s ktorou som dlho váhala, bude len tá milión prvá a že sa nemusím obávať a ani si namýšľať, že si ju niekto špeciálne všimne, že ju niekto bude významne riešiť. Ak si nájde čitateľa aj kritika, bude dobre. Ak nie, neprekáža to. Už na to akosi ináč pozerám.

Ako ináč?

Stále menej sa mi chce chvastať. Už ma nebaví ani facebook a podobné veci. Aj keď istá miera prezentácie by mala byť prítomná aj v literatúre. Knihy predsa treba dostať k čitateľom. Klamala by som, keby som vravela, že ich nepotrebujem, každý autor chce čitateľa. Tento rozhovor som ešte pred rokom chcela, ale prešlo ma to a bez nadšenia z piatich minút slávy konečne odpovedám, lebo som sľúbila. Možno k tomu prispieva aj to, že ma občas začínajúci autori prosia o názor na ich verše. Toľko autorov. Ale koľko kníh sami prečítali? Alebo ktorí autori sa im vlastne páčia? Ako si môžu myslieť, že ak im raz poradím, hneď vydajú knižku? Načo to je? Nerozumiem, že nerozumejú. A asi sa mi to už ani nechce vysvetľovať. Nedá sa to, neviem to. Každý si môže písať svoje. Ináč trápi ma aj, keď niekto nevidí, to úžasne ticho ohurujúce v básni, keď sa ma pýta – a to je čo za divná báseň? A prečo je pekná, veď je strašne smutná a nerozumiem, na koho tu autor myslí a kto sa s kým rozišiel…? Ten zápal túžby vysvetliť niekomu, čo je na tej básni úžasne, mi u mňa pripomína nadšenie hovoriť o tom, aký je Boh zázračný, keď som ho takto silno prežívala v dvadsiatke. Takže rátam s tým, že aj vo vzťahu k poézii to u mňa postupne úplne vymizne.

Čo takto sa spoľahnúť, že literatúra je spravodlivá a že netreba poézii pomáhať propagáciou, že k čitateľovi príde? Neutešuješ sa takto?

Niekedy mi chýbajú definície. Čo je to literatúra, kto je čitateľ… Keď mám študentom napríklad na didaktike hovoriť o už daných cieľoch literárnej výchovy, idem trochu proti sebe. Ale zase asi treba aspoň sa pokúšať to zachytiť. Aj preto je pre mňa myšlienka, či literatúra príde/nepríde k čitateľom, náročná, neviem na ňu reagovať a rovnako ani na to, či sa dá spoľahnúť či je spravodlivá… Je to obrovská téma. Ale mne tie definície, alebo nejaké „uchopenia“ chýbajú aj v elementárnostiach života, aj v kultúre, spoločnosti, politike. A potom nemám ľahké odpovede. Ale ak sa zasústredím na tvoju otázku, tak napísaný literárny text už žije a to je možno jediná spravodlivosť. Ale potom ďalej, či žije úspešne s plagátom alebo bez, či umiera na nezáujem zákazníka, čitateľa, kritika, na zlý obal, na príliš pekný obal, na meno vydavateľa, na drobný nedostatok talentu, na obrovský nedostatok talentu, na ošúchanú tému, na nesprávny čas vydania atď., to je už veru ďalšia vec.

Slovné spojenie „básnická rehoľa“ som doposiaľ počul iba od mužov. Ako sa k solitérnemu prenikaniu do kníh a pomalému písaniu textov vzťahuješ ty, ako žena?

Ja som zasa často stretla označenie, že písanie poézie alebo prózy je osobná terapia spisovateľa. Počula som autora, ktorý sa proti tomu búril. Autorku, ktorá, podľa môjho súkromného interpretačného kľúča, vyložene rieši vlastné vyrovnávanie sa so svojím životom, čo podľa mňa je terapia. Pre mňa je písanie o dávke samoty. Cítim to aj pri písaní piesňových textov, keď muzikanti môžu tvoriť hudbu a hrať, aranžovať ju spolu. Ale ja pri písaní textu musím byť sama. Aj vôbec pri písaní. Možno v tomto je to rehoľa. Ale ináč je rehoľa aj inštitúcia a ja nechcem patriť do básnickej inštitúcie. Nechcem dodržiavať reguly, denný básnický režim – pravidelnosť alebo rozbitosť, byť poslušná a žiť v nejakej obete. Písanie je pre mňa sila, nie program. Možno ma opustí. Ani básnický celibát nedodržiavam, lebo sa oddávam popovým piesňovým rýmovačkám. Občas ma chytá myšlienka, že byť dnes básnikom je zbytočné. Ale potom počujem pesničku s mojím textom v rádiu a dajako sa mi vráti nádej.

Pri uvažovaní o poézii ťa obchádza márnosť. Aké je to pri písaní? Keď ona príde? Keď sa stane?

Myslím, že je to v poriadku. Je to buď pauza v písaní, alebo práve viac chuti niečo zapísať. Možno ma tá márnosť aj povzbudzuje, zapísať niečo ešte presvedčivejšie, s väčšou silou, ozaj úderne, aby to písanie márne nebolo, aby som ju porazila. Ale možno to nebudem vedieť alebo ma premôže a prestanem písať. Keď žijem vzťahy, vidím, ako všelijako sa dá kľučkovať práve so slovami, ako ohromujúco slová manipulujú, ako sa v jednej vete dá niekoho postaviť k stene a zároveň byť za svätého. Ale aj ako slovo môže doslova vyliečiť. A inde ani hory slov nepomôžu. Aké klamstvo môže byť slovo. Ako dlho slová žijú… Viem, objavila som teplú vodu. Ale žasnem nad tým ako prváčka. Nikdy nie sme dosť starí na to, aby nás trápili niektoré veci. Keby ma tu premohla márnosť, už by som nemohla ani hovoriť. Písanie je pre mňa zázrak. Pardón za to sladkasté vyjadrenie.

Priznaj sa, ktorý žáner by si si ešte rada vyskúšala napísať, koho by si chcela ešte prekladať, koho by si chcela počuť spievať tvoj text?

Páči sa mi Peter Lipa, Zuzka Mikulcová, tie džezové veci, ľahšie a spevavé. Tiež šansóny ma veľmi bavia, balady, folklór… Všeličo! Môj textársky sen sa už splnil. Keď som mala osemnásť, chalani z partie nás balili a ohurovali pesničkami od Nerezu. Kto ich vedel hrať na gitare a spievať, bol frajer. Kamarátka, Jarka Kollárová Anderková z Prešova, musím ju spomenúť takto menovite, mi ich hudbu a hudbu ďalších zaujímavých českých spevákov, sprostredkovala, ukázala a tá sympatia k nim odvtedy nemá konca. A teraz, po viac ako dvadsiatich rokoch mám na ich CD pieseň a aby toho nebolo málo, oni podľa tej piesne aj pomenovali album. Je to sen a ja k tomu takmer nemám slov. Znásobuje sa to tým, že text zhudobnila a spieva Lucia Šoralová, ktorú považujem za pani speváčku a muzikantku. Nie každý spevák je muzikant, sa mi vidí.

(So Silviou Kaščákovou sa zhováral Jozef Palaščák)