Zo všetkých umeleckých žánrov, literatúra je zrejme tým, ktorý sa najviac zameriava na človeka, píše v jednej zo svojich esejí vydanej v denníku The Irish Times Britská spisovateľka Claire-Louise Bennett.[1] Literatúra stojí na príbehoch a rozprávanie príbehov je bytostne ľudské, dalo by sa snáď povedať, že je unikátne pre náš živočíšny druh. Rozprávanie príbehov nám umožňuje konceptualizovať svet a nájsť sa v ňom ako jedinečné, ucelené subjekty. No napriek inherentnej antropocentrickosti literatúry, príroda má v tomto žánri rovnako nespochybniteľné miesto, a to nielen ako pozadie, na ktorom sa odohrávajú drámy ľudských hrdinov, ale aj ako samostatný a často ústredný predmet záujmu.
Príroda hrala významnú úlohu v mytológiách po celom svete: bola hlavnou postavou v príbehoch obyvateľov arktického severu aj v tých, ktoré si rozprávali austrálski aborigéni.[2] V západnej literárnej tradícií príroda fascinovala spisovateľov už od čias starovekého Grécka a grécka bukolická či pastierska (pastorálna) poézia sa v Európe stala modelom pre písanie o prírode na mnoho storočí. Pôvodcom tohto žánra bol Theokritos zo Syrakúz, ktorý vo svojich Idylách predostrel sofistikovaným mestským čitateľom nostalgický obraz života pastierov na jeho rodnej Sicílii.[3] Idyly sa stali vzorom písania o prírode nielen pre neskorších antických básnikov, najznámejším z ktorých je zrejme Vergílius, autor zbierok Bukoliky a Georgiky, ale aj pre moderných autorov od renesancie až po 18. storočie. Bukolická poézia bola od svojho počiatku založená na zdôrazňovaní kontrastu medzi mestom a vidiekom, medzi sofistikovanosťou, komplikovanosťou, či priam skazenosťou ľudskej civilizácie na jednej strane, a jednoduchou úprimnosťou vidieckeho života spätého s prírodou na strane druhej.
V britskej literatúre tento kontrast medzi mestom a vidiekom, „medzi pokojom a úplnosťou prírody a zlom, ktoré vzniká v ľuďoch a medzi ľuďmi“ [4] naplno rozvinuli romantici v 19. storočí. Romantická poézia sa často dáva do kontrastu s osvieteneckou poéziou neoklasicizmu, pričom sa vyzdvihuje odklon romantikov od dôrazu na dodržiavanie pravidiel a formálnu správnosť, ktoré charakterizovali poéziu 18. storočia.[5] Zatiaľ čo osvieteneckí básnici ako Alexander Pope ostávali tematicky aj formálne verní antickej bukolickej poézii, romantickí básnici na čele s Williamom Wordsworthom sa usilovali o kreatívnu spontánnosť, pričom za základ tvorivého procesu považovali individualitu, originalitu a predstavivosť. Príroda bola v tomto ohľade pre romantikov kľúčová. V ponímaní romantických filozofov a básnikov bola príroda, a to najmä divoká príroda nepoznačená ľudskou civilizáciou, charakterizovaná vznešenosťou, vďaka ktorej mala schopnosť vzbudzovať úžas hraničiaci s hrôzou: emócie, ktoré romantici považovali za tie najhodnotnejšie a najhlbšie. Príroda v poézii romantizmu bola spirituálnou entitou schopnou preklenúť duality a pozdvihnúť ľudí z úrovne hmoty na vyššiu, duchovnú úroveň.[6]
Táto romantická predstava o prírode bola samozrejme produktom svojej doby. Zatiaľ čo dôraz na autonómiu jednotlivca bol prirodzeným vyústením myšlienok osvieteneckého humanizmu a individualizmu, fascinácia divokou prírodou bola reakciou na dôsledky priemyselnej revolúcie, ktorá na konci 18. a v priebehu 19. storočia viedla k radikálnym spoločenským a kultúrnym zmenám naprieč Európou a severnou Amerikou. V dnes už klasickej štúdii The Machine in The Garden: Technology and the Pastoral Ideal in America americký literárny vedec Leo Marx opisuje ako technologický pokrok a mechanizácia každodenného života od základov zmenili vzťah ľudí k prostrediu, v ktorom žijú. [7] V 19. storočí stroje natrvalo vstúpili do ľudského sveta a stali sa súčasťou nielen civilizácie a miest, ale aj vidieka: parná lokomotíva sa nezastavila pri mestských hradbách, ale dorazila až do bukolickej Arkádie.
Dnes, viac ako 120 rokov od prvej jazdy parnej lokomotívy 21. februára 1804 a viac než 50 rokov od vydania knihy The Penguin Book of English Pastoral Verse (1974), v ktorej jej autori John Barrell a John Bull vyhlásili britskú pastorálnu poéziu za mŕtvu, keďže “v 20. storočí sa už vidiek od mesta nedá rozoznať,“[8] je všadeprítomnosť technológie a civilizácie už neodškriepiteľným faktom—niečím, čo väčšina z nás považuje za úplnú samozrejmosť. V 21. storočí, keď úlomky mikroplastov a vlny satelitov pokrývajú celý náš svet, od podzemných jaskýň až po obežnú dráhu zeme, od repkových polí na slovenskom vidieku až po hladinu vody v strede Tichého oceána, však stoja autori s ambíciou písať o prírode pred novými výzvami. Tou prvou je otázka ako písať o prírode vo svete, v ktorom už nemožno uplatniť klasický pastorálny prístup stavajúci na kontraste medzi civilizáciou a vidiekom či divočinou, pretože civilizácia je všadeprítomná. Druhá otázka je však snáď ešte pálčivejšia: ako písať o prírode vo svetle klimatickej krízy, keď to čo sme tradične považovali za „prírodu“—tie zelené priestranstvá, nepoškvrnené ľudskou prítomnosťou[9]—už za pár rokov možno nebude existovať?
Tieto otázky sú o to viac naliehavé, že „príroda“ v jej mnohých interpretáciách, či materiálny svet vo všeobecnosti, sa stávajú kľúčovou témou v súčasnej literatúre. Keďže klimatická kríza je najzávažnejším problémom súčasnosti, niet divu, že otázky týkajúce sa životného prostredia či „prírody“ rezonujú naprieč spoločnosťou. Literatúra samozrejme nie je výnimkou. Postmodernú fascináciu ľudskou identitou a jazykom dnes strieda záujem o krajinu a materiálny svet. V britskej literatúre je už od 70. rokov minulého storočia evidentný postupný nárast záujmu o tzv. nature writing (písanie o prírode),[10] hybridný žáner na pomedzí beletrie a literatúry faktu, ktorého nosnými témami sú krajina, priestor, a lokálna príroda. Tento kedysi okrajový žáner v 21. storočí získal takú popularitu, že mu v roku 2008 prestížny britský literárny časopis Granta venoval špeciálne číslo.[11] Environmentálne témy sa však dostávajú do popredia aj v beletrii, čoho dôkazom je napríklad zrod tzv. klimatického románu (climate fiction alebo cli-fi). Pojem cli-fi po prvýkrát použil aktivista Dan Bloom v roku 2007 a dnes sa ním označujú romány, ktoré do popredia stavajú témy súvisiace s globálnym otepľovaním a klimatickou krízou.[12] A hoci sa žáner cli-fi zrodil v anglofónnom literárnom priestore, jeho popularita rastie po celom svete. V článku z roku 2020 napríklad portál Teraz.sk označil knihu Jakuba Fila Posledné storočie – Návrat do Dimony za prvý slovenský klimatický román.[13]
Otázky klimatickej krízy, miesta človeka v prírodnom svete, či budúcnosti planéty a „prírody“ však čoraz viac rezonujú aj v umeleckej beletrii a poézii. Príroda samotná sa však v týchto dielach stáva sporným pojmom. Autorky a autori si kladú otázku, čo vlastne slovo príroda znamená. A tak ako takmer pri každom slove, aj v tomto prípade, hoci sa jeho význam na prvé počutie zdá samozrejmý a jednoznačný, keď ho začneme skúmať hlbšie, na povrch vyplávajú pochybnosti. V pastorálnej či bukolickej tradícii, ako sme spomínali vyššie, je príroda definovaná ako opak spoločnosti či ľudskej civilizácie: prírodné je to, čo nie je ľudské. Ale ak rešpektujeme závery evolučných biológov, čo je dnes už v podstate samozrejmé, je aj človek iba jedným z mnohých živočíšnych druhov obývajúcich našu planétu. Inými slovami, človek, tak ako iné zvieratá, je súčasťou prírody. No čo potom s tými ľudskými výtvormi, ktoré bežne považujeme za opak prírody: s mestami, so strojmi, s umením? Keď je mravenisko prírodné rovnako ako mravce, nie sú mestá a továrne prírodné rovnako ako ľudia? A ak je teda všetko na svete „prírodou“, môžeme sa spolu s americkým kritikom Frederickom Turnerom pýtať, či má vôbec význam používať tento pojem,[14] alebo môžeme spolu s britským filozofom Timothym Mortonom tento pojem úplne odmietnuť a zasadiť sa o ekológiu a literatúru „bez prírody“.[15]
Zdá sa, že aby sa dalo relevantne písať o prírode v 21. storočí, potrebujeme novú paradigmu. Aká však bude je ešte otvorenou otázkou. Dvoma z mnohých autorov, ktorí sa snažia s touto otázkou vysporiadať sú britská poetka Alice Oswaldová a slovenský básnik Filip Németh. Alice Oswaldová je jednou z najuznávanejších anglofónnych poetiek súčasnosti, je profesorkou poézie na Oxfordskej univerzite, autorkou deviatich básnických zbierok a jej tvorbu vydáva mimo iných aj prestížne vydavateľstvo Faber & Faber, vydavateľstvo, ktoré zastupuje takých velikánov anglicky písanej poézie ako T. S. Eliota, Sylviu Plathovú, Teda Hughesa, či laureáta Nobelovej ceny za literatúru Seamusa Heaneyho. Oswaldovej básne boli po prvýkrát preložené do slovenčiny v roku 2023, kedy vydavateľstvo Skalná ruža vydalo jej zbierku Lesy atď. (orig. Woods etc., pôvodne vydaná v roku 2005) v preklade Jany Kantorovej-Bálikovej. V tom istom roku vydalo vydavateľstvo Brak zbierku slovenského autora Filipa Németha Žitava. Žitava je pre Németha, ktorý sa dosiaľ profesionálne venoval najmä dramaturgii a scenáristike, básnickým debutom. Napriek výrazným tematickým aj formálnym odlišnostiam medzi týmito dvoma dielami, ako aj veľmi rozdielnym profilom oboch autorov, je však zrejmé, že obe tieto zbierky sa snažia vysporiadať s otázkou ako písať o prírode v našej post-prírodnej dobe.
Zbierku Alice Oswaldovej Lesy, atď. tvorí 38 básní. Hoci zbierka nie je formálne či typograficky rozdelená do častí, pri chronologickom čítaní si čitateľ môže uvedomiť akýsi prirodzený prechod medzi dominantnými obrazmi či témami: Oswaldová začína pri mori, prenesie nás do lesa, potom ku kameňom, následne do záhrady a na pole, odtiaľ na breh rieky, potom ešte krátka odbočka naspäť do lesa, až kým nás v závere zbierky metaforická cesta dovedie do vesmíru, kde (ne)končí. Táto symbolická či tematická štruktúra pomáha Oswaldovej mýtizovať prírodu a svet, pričom kontinuita s prírodnou poéziou britského romantizmu je očividná. Návrat k romantizmu v umení a literatúre 21. storočia si všimli aj kultúrni kritici Timotheus Vermeulen a Robin van den Akker. Vo svojej eseji „Notes on Metamodernism“ („Poznámky k metamodernizmu“) dokonca tvrdia, že neoromantizmus je kľúčovou manifestáciou metamodernizmu, novej estetiky, ktorá podľa týchto dvoch kritikov v súčasnosti nahrádza postmodernu.[16] Tento nový romantizmus je založený na „re-signifikácii“, t.j. na tom, že známemu dodáva nový význam: „bežné sa stáva výnimočným, obyčajné záhadným, a konečné sa javí ako nekonečné“.[17] Nový romantizmus so svojim predchodcom zdieľa sklon k tragickosti a vznešenosti, ako aj fascináciu protikladmi: usporiadaním a chaosom, skazenosťou a nevinnosťou, kultúrou a prírodou, či konečnosťou a nekonečnom. (Neo)romantická estetika sa usiluje toto nekonečno uchopiť a precítiť, pričom si uvedomuje nemožnosť v tomto úsilí uspieť. Preto sa často spolieha na mystiku či mytológiu a príroda, ako sme vyššie spomínali, slúži ako sprostredkovateľ mystického či spirituálneho vedomia—ako prepojenie medzi konečným a večným.
Zbierka Lesy atď. do bodky napĺňa definíciu neoromantizmu predostretú vo Vermeulenovej a van den Akkerovej eseji. Krajina, ktorú Oswaldová načrtáva vo svojich básňach je obrovská, klasická a mystická. Oswaldová sa vo svojej poetike opiera o archetypálne obrazy, od mora ako symbolu zrodu a počiatku, cez kameň a rieku reprezentujúce večnosť a plynutie času, až po hviezdy a vesmír, ktoré evokujú nekonečno a vyvolávajú v čitateľovi pocit úžasu či sublimity. V Oswaldovej zbierke je príroda majestátna a ohromujúca, tak ako more v básni Samuela Taylora Coleridga „Pieseň starého námorníka” („The Rime of the Ancient Mariner“) či do neba sa týčiace štíty hôr v gotických románoch z 18. storočia. Neoromantický charakter zbierky Lesy atď. umocňuje aj jej forma. Oswaldová v mnohých básňach používa tradičné formy, a to najmä štvorveršové strofy odkazujúce na žáner romantickej balady. Mnohé z básní v zbierke sú rýmované, pričom okrem striedavého a prerývaného rýmu typického pre balady, Oswaldová používa aj združený rým usporiadaný v pre anglickú poéziu charakteristických rýmovaných dvojveršiach (tzv. rhyming couplet).
No napriek zjavným odkazom na romantickú estetiku zbierka Lesy atď. nepôsobí anachronicky. Naopak, Oswaldová sa úmyselne dištancuje od antropocentrického charakteru romantickej poézie, v ktorej je príroda len médiom umožňujúcim lyrickému subjektu, či ľuďom vo všeobecnosti, priblížiť sa k transcendencii. Cieľ odpútať sa od antropocentrického pohľadu je formulovaný hneď v prvej strofe úvodnej básne zbierky nazvanej „Morská báseň“, kde sa Oswaldová pýta: „čím je voda v očiach vody // zvedavá nespútaná úzkostlivo krehká“.[18] More tu neslúži ako prizma, cez ktorú lyrický subjekt spoznáva seba a svoje vnútro, alebo ako médium, vďaka ktorému sa môže spojiť so zvyškom bytia, ale je subjektom samo osebe, snažiace sa spoznať svoju podstatu nezávisle od ľudského pohľadu. Podobný prístup uplatňuje Oswaldová v mnohých básňach zbierky, v ktorých sa zaujíma o autobiografiu kameňa či o putovanie semienka vzduchom. V tomto zmysle Oswaldovej poézia odráža príklon súčasnej filozofie a etiky k biocentrizmu, t.j. k presvedčeniu, že všetky (živé) veci majú rovnakú inherentnú hodnotu.
Otázka hodnoty ne-ľudských entít v ekosystémoch je dnes v centre environmentálnych debát. A hoci Oswaldová v zbierke Lesy atď. environmentálne témy neotvára explicitne, jej poézia sa rozhodne dá považovať za ekologickú. Ak ekológiu chápeme v širokom zmysle ako štúdium vzťahov medzi bytosťami v ekosystéme, a ekosystém ako komunitu živých a neživých entít, ktoré na sebe závisia, tak môžeme povedať, že ekosystémy sú jednou z hlavných tém v Oswaldovej zbierke. Úvahy o prepojení medzi entitami vo svete, kontinuite bytia, a cyklických zmenách v prírode sú prítomné snáď v každej z básní v zbierke. V básni „Rieka“ Oswaldová vytvára obraz krajiny, v ktorej sú rieka, stromy, kačky, smeti, tráva a zem navzájom prepletené a plne od seba závislé:
prilož si ucho k rieke a začuješ v nej stromy
prilož si ucho k stromom a začuješ ako
rieka numericky šíri svoje pôsobenie
[…]
v jej vetvách sa zhlukuje odpad čo prináša búrka
pod vodou sa roztvárajú noviny
páriky kačíc plávajú nad sviežou trávou medzi
zaplavenými vŕbami
oko zeme
sa pozerá cez kosti zeme[19]
No hoci Oswaldová odmieta antropocentrizmus a človek nie je dominantnou postavou v jej poetike, je predsa stále prítomný. Dôkazy ľudskej prítomnosti v krajine: odpad a noviny v rieke, „čierne skládky“[20] v mori, či „oblúkové a rozmietacie píly“[21] drevorubačov v lese, Oswaldová popisuje rovnako vecne ako ostatné súčasti prostredia, tie, ktoré sú tradične považované za prírodné či prirodzené: kačky, vŕby, či morské prúdy. To môžeme čítať ako snahu o zmenu chápania prírody ako niečoho, čo je nedotknuté človekom, či ako reflexiu našej súčasnosti, v ktorej už príroda nedotknutá človekom jednoducho neexistuje. V tomto zmysle je Oswaldovej krajina post-industriálnou krajinou: nie je to nepoškvrnený vidiek bukolickej poézie či neobjavená divočina romantizmu, ale ekosystém, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj človek.
Táto nová, post-industriálna krajina je hlavným predmetom záujmu v zbierke Filipa Németha Žitava. Ako vyplýva z jej názvu, zbierka je zasadená do rurálneho prostredia povodia rieky Žitava. Németh však cielene búra mýtus o harmonickom a pokojnom vidieku, ktorý bol centrálnym trópom bukolickej poézie. V Némethovej interpretácii je súčasný slovenský vidiek územím skrz-naskrz prerasteným ľudskými priemyselnými artefaktami: vidiecku krajinu už nenapĺňajú len kríky viniča, polia a pasienky, či dvory a záhrady, ale rovnako (ba možno aj viac) asfaltové cesty, betónové steny, drôty elektrického vedenia, stavebný odpad, „gypsové bociany“[22], kúsky polystyrénu a riekou vyplavené plastové fľaše. Tieto úlomky priemyselnej krajiny Németh hromadí a vymenúva, jeho básne sú často akoby zoznamom alebo výpočtom všetkého čo lyrický subjekt nachádza pri pohľad na krajinu, ktorá sa mu mení pred očami.
Vo svojej knihe New Forms of Environmental Writing (Nové formy environmentálnej literatúry), škótsky literárne vedec Timothy Baker tvrdí, že technika hromadenia obrazov, ktorú nazýva paberkovanie (gleaning) je typická pre súčasné písanie o prírode. Baker paberkovanie definuje ako „zhromažďovanie toho, čo bolo opustené, a čo je následne opäť využité.“[23] Autor, ktorý paberkuje, komponuje svoj text z fragmentov, neúplných a často prchavých obrazov a kúskov sveta. No hoci je tento proces do istej miery náhodný, keďže je závislý od toho, čo autor v krajine nachádza, je zároveň aj cielený: zberateľ si vyberá čo zaradí do svojej zbierky, kombinujúc pri tom ľudské artefakty s tými ne-ľudskými. Autor, ktorý paberkuje tiež explicitne zdôrazňuje, že akékoľvek usporiadanie, ktoré vytvoril je vždy iba provizórne a dočasné. Technika, ktorú používa vo svojej zbierke Németh do bodky spĺňa Bakerovu definíciu paberkovania. Hromadenie zdanlivo náhodných obrazov a ich cielená rekombinácia sú prítomné naprieč zbierkou, zvlášť explicitne napríklad v básni „kopčeky“:
nič nápadné
len pár kríkov
baza
hloh
ďalej
vŕba
jelša
občas
čremcha
kalina
a predsa džungľa
s lianami[24]
Németh tu obraz krajiny nevytvára opisom—celá pasáž obsahuje len jediné prídavné meno—ale priamočiarym vymenovaním drevín. Takýto minimalizmus je prítomný naprieč celým dielom, pričom v mnohých „zbierkach“ Németh zdôrazňuje prepletenosť ľudských a ne-ľudských prvkov, ako napr. v básni „za kopcom“, kde „kriedovú omietku“ a „maličké okná“ dopĺňa ďatelina a púpava.[25] Techniku paberkovania uplatnil aj fotograf Matej Chren, ktorého fotografie ilustrujúce Némethovu zbierku zachytávajú objekty vyplavené riekou: konáre, lastúry, či kúsky plastových obalov.
Na rozdiel od vidieka bukolickej poézie, ktorý je pokojný, priam idylický, a hlavne nemenný a stabilný, nový, post-industriálny vidiek v Némethovej zbierke je nepredvídateľný, stále sa meniaca a nepochopiteľný. Jeho charakter Németh vytvára nie len obsahom samotných básní, ale aj ich inovatívnou formou. To je zjavné už pri pohľade na obálku knihy, ktorú tvorí fotografia autora v koryte rieky Žitava vytvorená lentikulárnou tlačou: tak ako skutočná krajina, ktorá sa nám mení pred očami, aj fotografia na obálke je v neustálom pohybe a to čo vidíme nie je fixne dané, ale závisí od uhla pohľadu či dopadajúceho svetla. Vo vnútri zbierky sa autor spolieha na voľný verš s nepravidelnými dĺžkami strof a experimentuje aj s typografiou a žánrom. Zbierka obsahuje niekoľko básní, ktoré sú typograficky odlíšené farbou textu a pozadia aj smerom zalomenia textu, a v jednom prípade aj štylizované ako iné žánre: ponášajú sa na úryvky z literatúry faktu či citáty z iných (fiktívnych) diel.
V kontraste k Oswaldovej neoromantizmu, Németh uplatňuje vo vyobrazovaní prírody hyperrealizmus. Rastliny a zvieratá, predmety, budovy aj krajinné útvary sú opísané vecne a priamo, pričom autor často cielene zdôrazňuje brutalitu a škaredosť. Némethova georgika odkazuje na Vergíliovu predlohu; farmári v jeho básňach sú ospevovaní ako nositelia života a hodnôt, ktorí dozerajú na to, aby sa úroda obrala zo stromov a na jar v inkubátoroch chovajú kuriatka, no zároveň ako drsní, nesentimentálni ľudia, u ktorých „v letnej kuchyni potom // nájdeš varešku misu nôž“,[26] a ktorí chápu, že smrť je nevyhnutnou súčasťou prežívania. No na rozdiel od vidieka vo Vergílových Georgikách, Némethov súčasný vidiek už dávno nie je doménou roľníkov. Pod vplyvom industrializácie poľnohospodárstva a globálneho konzumného kapitalizmu sa mení na „krajinu plechoviek a pornočasopisov“.[27] Kým staré roľnícke dvory a sady s ovocnými stromami a viničom chátrajú, záhradní architekti v satelitných mestečkách vysádzajú nové, dokonalo sterilné záhrady bez zvierat, ovocia, zeleniny, buriny a života:
ranné nočné poobedné
vďaka nim sú záhrady miesto zeleniny
plné koncentrovaného voľného času
a tvrdo odrobeného gýča
z akciových ponúk hobbymarketov[28]
Na rozdiel od zbierky Lesy atď., v ktorej je ekologický rozmer skôr implicitný, zbierku Žitava môžeme jednoznačne charakterizovať ako ekopoéziu. Németh mapuje degradáciu krajiny v povodí rieky, všíma si čoraz viac vysychajúcu vodu, zanedbané sady a všadeprítomnosť strojov. Túto prítomnosť kontrastuje s minulosťou, a keď si „odmyslí most a asfaltové cesty“, zrazu zreteľne vidí stratenú krajinu kopcov, viníc, a sedliackych domov. Kontrast medzi bukolickou minulosťou a post-industriálnou prítomnosťou dodáva zbierke jej výrazný melancholický tón. Lyrický subjekt pri pohľade na krajinu pociťuje emóciu, ktorú austrálsky filozof Glenn Albrecht nazval solastalgiou: cíti bolesť, ktorá pramení z vedomia, že miesto, kde žije, bude čochvíľa nenávratne stratené.[29]
Albrecht po prvýkrát opísal solastalgiu v roku 2003. O dve dekády neskôr sa tento nový pojem zdá užitočnejší ako kedykoľvek predtým. Denne sledujeme čoraz rýchlejšiu degradáciu krajiny, v ktorej žijeme a bez ktorej nemôžeme prežiť, našej domovskej planéty, a solastalgia, ktorú cítime je čoraz intenzívnejšia. Nie je preto žiadnym prekvapením, že v novej literatúre o prírode je ekológia centrálnou otázkou. Dá sa priam povedať, že v 21. nie je možné písať o krajine bez toho, aby sme zároveň písali o ekológii. Dôkazom toho sú aj zbierky Lesy atď. a Žitava. Napriek zjavným formálnym a obsahovým odlišnostiam je ekologické myslenie ústredným prvkom v oboch dielach. Básne Oswaldovej aj Németha si kladú otázky o plynutí času a vzťahu človeka, ako veľmi konečnej entity, k večnosti prírody a sveta. V Oswaldovej zbierke je príroda mýtizovaná ako nekonečný cyklus zrodu a rozkladu, z ktorého sa nie je možné vymaniť. Oswaldová zároveň kontrastuje hlboký časový rámec hviezd, planét a skál, ktoré existujú nezávisle od človeka ako „záhada // bezo mňa, bez vás // bez vzduchu a zvukov“,[30] s obmedzeným trvaním ľudského života. Tento kontrast vyvoláva úžas a hrôzu, podobne ako búrky a útesy na maľbách z obdobia romantizmu. V Némethovej zbierke úžas a hrôzu ako centrálna emócia nahrádza solastalgia, ktorú lyrický subjekt pociťuje pri pohľade na degradovanú krajinu. No rovnako ako Oswaldová, aj Németh nachádza útechu v pohľade do diaľky. Aj v zbierke Žitava časový rámec, v ktorom sa dejú prírodné procesy, výrazne presahuje akékoľvek časové rámce ľudskej činnosti a života: „zvetrávanie // podčiarkuje // zotrvačnosť“ a „z mŕtvej hmoty po čase vyrastá poletujúci peľ“.[31] V závere obe zbierky cielene odsúvajú človeka do úzadia a zdôrazňujú, že akokoľvek v krátkodobom horizonte zmeníme krajinu a svet, tieto zmeny sú iba dočasné. No to, či príroda bude pokračovať v existencii s nami alebo bez nás, je otázka, ktorá ostáva v oboch dielach otvorená.
Použitá literatúra:
Albrecht, Glenn. „Solastalgia: Environmental damage has made it possible to be homesick without leaving home.“ Alternatives Journal, ročník 32, číslo 4/5, 2006. 34-36.
Andrews, Tamra. Dictionary of Nature Myths: Legends of the Earth, Sea, and Sky. Oxford: Oxford University Press, 1998.
Baker, Timothy C. New Forms of Environmental Writing: Gleaning and Fragmentation. Londýn: Bloomsbury Academic, 2022.
Bennett, Claire-Louise. “Claire-Louise Bennett on writing Pond.” The Irish Times, 26. mája 2015. https://www.irishtimes.com/culture/books/claire-louise-bennett-on-writing-pond-1.2226535
Buell, Lawrence. The Future of Environmental Criticism: Environmental Crisis and Literary Imagination. Malden: Blackwell, 2005.
Day, Aidan: Romanticism: The New Critical Idiom. Londýn a New York: Routledge, 1996.
Gifford, Terry. Pastoral: The New Critical Idiom. Londýn a New York: Routledge, 1999.
Gifford, Terry. “Pastoral, Anti-Pastoral, and Post-Pastoral.” In The Cambridge Companion to Literature and the Environment, ed Louise Westling, 17-30. New York: Cambridge University Press, 2014.
Granta: The Magazine of New Writing, ročník 2008, číslo 102. https://granta.com/products/granta-102-the-new-nature-writing/
Marx, Leo. The Machine in the Garden: Technology and the Pastoral Ideal in America. New York: Oxford University Press, 1964.
Morton, Timothy. Ecology without Nature: Rethinking Environmental Aesthetics. Cambridge, MA, a Londýn: Harvard University Press, 2007.
Németh, Filip. Žitava. Bratislava: Brak, 2023.
Oswaldová, Alice. Lesy atď. Preklad: Jana Kantorová-Báliková. Kordíky: Skalná ruža, 2023.
Smith, Jos. The New Nature Writing: Rethinking the Literature of Place. Londýn: Bloomsbury Academic, 2017.
Teraz.sk. “V Bratislave pokrstia prvý slovenský klimatický román.” 28. júna 2020. https://www.teraz.sk/spravy/literatura-v-bratislave-pokrstia-prvy/476953-clanok.html
Thieme, John. Anthropocene Realism: Fiction in the Age of Climate Change. Londýn: Bloomsbury Academic, 2023.
Turner, Frederick. “Cultivating the American Garden”. In The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology, ed Cheryll Glotfelty a Harold Fromm, 40-51. Athens a Londýn: The University of Georgia Press, 1996.
Vermeulen, Timotheus a Robin van den Akker. „Notes on Metamodernism.“ Journal of Aesthetics & Culture, ročník 2, číslo 1, 2010. 1-14.
…
Tento článok je výstupom z výskumu realizovaného s finančnou podporou z grantov vvgs-2023-2769 s názvom „Jedlo v literatúre a filme 21. storočia: ekokritická perspektíva“ a VEGA 1/0517/25 s názvom „Post-postmoderné prístupy k zobrazovaniu urbánneho a rurálneho priestoru v súčasnom anglofónnom románe“.
[1] Bennett, „Claire-Louise Bennett on writing Pond”.
[2] Andrews, Dictionary of Nature Myths, s. xi-xii.
[3] Gifford, Pastoral, s. 15-16.
[4] Day, Romanticism, s. 39.
[5] Ibid., s. 50.
[6] Ibid., s. 45.
[7] Marx, The Machine in the Garden, s. 32.
[8] Gifford, “Pastoral, Anti-Pastoral, and Post-Pastoral”, s. 21.
[9] Buell, The Future of Environmental Criticism, s. 12.
[10] Smith, The New Nature Writing, s. 4.
[11] Granta, https://granta.com/products/granta-102-the-new-nature-writing/.
[12] Thieme, Anthropocene Realism, s. 1.
[13] Teraz.sk, https://www.teraz.sk/spravy/literatura-v-bratislave-pokrstia-prvy/476953-clanok.html.
[14] Turner, „Cultivating the American Garden“, s. 41.
[15] Morton, Ecology without Nature.
[16] Vermeulen a van den Akker, „Notes on Metamodernism“, s. 1.
[17] Ibid., s. 12.
[18] Oswaldová, Lesy atď., s. 11.
[19] Ibid., s. 53.
[20] Ibid., s. 11.
[21] Ibid., s. 54.
[22] Németh, Žitava, „na rohu“.
[23] Baker, New Forms of Environmental Writing, s. xv.
[24] Németh, Žitava, „kopčeky“.
[25] Ibid., „za kopcom“.
[26] Ibid., „kišgaráž“.
[27] Ibid., „na rohu“.
[28] Ibid., „priemyselný park“.
[29] Albrecht, „Solastalgia“, s. 35.
[30] Oswaldová, Lesy atď., s. 67.
[31] Németh, Žitava, „kmene“.
Silvia Rosivalová Baučeková pracuje na Katedre anglistiky a amerikanistiky Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Venuje sa najmä súčasnej britskej literatúre a food studies—interdisciplinárnemu odboru, ktorý sa zameriava na štúdium kultúrneho a symbolického významu jedla naprieč spoločnosťami. V roku 2020 mala vďaka grantu od Fulbrightovej nadácie príležitosť rozšíriť si vedomosti o tomto zaujímavom odbore na University of Oregon v USA. Najnovšie sa vo výskume zaoberá aj úlohou priestoru a lokalít v literárnych textoch. Mimo práce ju naplno zamestnáva starostlivosť o jej dvoch synčekov: Romanka a Adamka. Popri tom sa (nie vždy úspešne) snaží nájsť si čas na dobré knihy, cvičenie jogy a zaváranie množstva úrody zo záhrady svojich rodičov.
