Jeseň sa u mňa vždy spájala so školou. Už v prvej triede mali pre mňa vety magický účinok. Vidieť na papieri slová a porozumieť im, súhlasiť s nimi alebo nie, to bolo čosi úžasné!
Zostalo mi to hádam navždy. Slová a vety sa ma vždy držali ako kliešť.
Dnes sa čas akosi zrýchlil. Vyhadzuje nás z bezpečia viet. Ak človek nie je v obraze aktuálneho internetového diania, vypadáva zo systému. Vety často strácajú svoju štruktúru, sú heslovité, aby sa ich do informácie zmestilo čo najviac. Najideálnejšie je skĺbiť internet s knihami. Vždy je výhodou, ak človek dokáže spojiť dva svety.
Uvažujem, či sa aj mne podarilo spojiť svet školy a svet literatúry. Lebo toto sú zasa moje dva svety. Profesijne sa mi to hádam podarilo – veď som literatúru vyučovala štyri desaťročia. Na to by však vedeli odpovedať moji študenti. A čo tá moja literatúra? Tú, ktorú som začala sama písať? Spätne a z nadhľadu rozmýšľam nad tým, ako som si pracovne vyčerpaná (učitelia vedia, o čom píšem) sadala k počítaču a ponárala sa do vlastného sveta, aby som pookriala duševne. Uvažujem, či som mala chvíľky, keď som si povedala: spomaľ, Marta, nedá sa sedieť na dvoch stoličkách. Nie, nemala. A dosť mi v tom pomohli vety. Tentoraz úplne náhodné. Také, ktoré život človeku podhodí pod nohy, akoby sa nechumelilo, a ono sa chumelí.
Napríklad keď som sa v roku 1996 stretla s bývalou spolužiačkou z vysokej školy na vyhlasovaní výsledkov jednej literárnej súťaže. Blížila som sa k budove vydavateľstva, a zrazu vedľa mňa kráča ona, už počas štúdií uznávaná poetka. Prihovorila som sa jej, no veľmi si ma z prednášok nepamätala – študovala individuálne, predsa len, bola tvorivo činná. Spýtala sa ma, či publikujem. Povedala som, že áno, robím do detských časopisov texty o antickom svete. Myslela som riadnu literatúru, a nie také veci… povedala. Toto presne bola tá veta, ktorá ma, ako to povedať, prepleskla. Obe sme sa na vyhodnocovaní literárnej súťaže stretli. Moja poviedka bola ocenená, bývalej kolegyni sa tentoraz nepošťastilo. No aj tak som mala hlúpy pocit, keď sa nám stretli pohľady.
Druhýkrát sa okolo mňa literárne chumelilo, keď Slovenský rozhlas vypísal anonymnú literárnu súťaž na cyklus monologických rozprávok. Na pôde Slovenského rozhlasu ma privítal dnes už nežijúci Janko Uličiansky. Svojou uvítacou vetou, ktorú mám v ušiach dodnes, mi pohladkal dušu a ja som už tušila, že som z Rimavskej Soboty nepricestovala do Bratislavy márne. Moje Obrázkové rozprávky našli v rozhlase živnú pôdu, v rádiu ich čítala deťom pani Zdena Grúberová. Aj toto bolo v roku 1996. Vtedy som ešte nemala vonku ani jednu knihu, publikovala som časopisecky.
Uvažujem, ktorú vetu by som ešte mohla spomenúť. Takú, ktorá ma posunula ďalej. A mne sa zrazu vybavujú slová, na ktoré som takmer zabudla. Som šiestačka, sedím po vyučovaní v lavici a píšem ceruzkou do akéhosi kalendára, ktorý mal prázdne riadky, a tak skončil u mňa, ako všetko, čo vtedy malo riadky. Zrazu sa otvoria dvere a vojde pani učiteľka Slezáková, ktorá bola pred šiestimi rokmi aj mojou prváckou učiteľkou. Prišla si pripraviť triedu pre prváčikov – vtedy sa ešte učilo na zmeny. „Čo robíš, Martuška?“ pristavila sa pri mne. „Píšem román,“ povedala som vážne. Nie, nerozosmiala sa. Sklonila sa ku mne, nakukla mi cez plece a povedala mi vážnym hlasom, že mi bude držať palce. Z románu, ktorý som pre istotu dodnes nikomu neukázala, nevzišlo, samozrejme, nič veľkolepé. Pár stránok o živote na divokom Západe popretkávaných naivnými dialógmi. Tuším medzi zlatokopom a Indiánom. Taký prvý pehavý výstrel do tmy. Rozmýšľam nad tým, že ma mohla učiteľka vysmiať, mohla pokrútiť hlavou, poznamenať, že na to mám ešte dosť času. Čo všetko len mohla!
Nuž, takto je to s vetami, o ktoré som sa v živote potkýnala, ktoré ma posúvali ďalej a dodávali mi silu veriť si. Verím v silu viet, a preto chcem, aby tie v mojich knižkách neboli hluché. Aby z nich čosi na detského čitateľa preskočilo.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej próz je najnovším výber poviedok v češtine Vykřičník v trávě (Jas). Z kníh pre deti je to trilógia Modré srdce s kečupovým fľakom, Kam zmizol môj brat?, Nenápadní sú vždy naj (Slovart), Naja naja a ja (Perfekt), 77 nezvyčajných dní (AlleGro) a Leto s Marge (Slovart).
